Šplhal sa po chrbtoch Trenčanov. Reprezentácia je vrchol, ale nie môj jediný motor, tvrdí jubilant

Ihrisko a loptu vnímal počas aktívnej kariéry v iných súvislostiach ako spoluhráči. Už vtedy mnohí tvrdili, že je predurčený na rolu veľkého trénera. Mali pravdu. Jeho rukami prešli mnohí lídri súčasnej slovenskej reprezentácie, vrátane Stanislava Lobotku, Milana Škriniara či Dávida Hancka. Tituly mu zatiaľ nepribúdajú, zaujímavé zahraničné destinácie však áno. Otvorený, priamy, úprimný, ale tiež nesmierne ctižiadostivý a cieľavedomý. Taký je Adrian Guľa, nedeľňajší jubilant a náš respondent.

Ako hráč ste pôsobili v rodnom hornonitrianskom kraji, v troch českých a v dvoch ďalších slovenských kluboch. Na čo spomínate najradšej?

„Vždy na to, čo sa podarilo, akých ľudí som stretol a čo ma naučili. Taký som ja. Spomínam na to, ako sme postúpili v Novákoch, v Žižkove či s Opavou, ako sme zachránili Púchov. Je zaujímavé, že ako hráč som zažil slovenské dedinské, treťoligové, druholigové aj prvoligové trávniky, v Česku som hral prvú aj druhú ligu. Prierez je pestrý a môžem porovnávať, ako to vyzerá v amatérskom futbale, ale aj v tom profesionálnom.“

Nevraciam sa späť

Mali ste niekedy pocit, že ste sa mohli rozhodnúť inak? Do Púchova ste šli niekoľko mesiacov po slávnej konfrontácii s Barcelonou, k dvojnásobnému ligovému šampiónovi Interu až po jeho vypadnutí do druhej ligy…

„Keď máte v živote možnosť A, zväčša je tam otvorené aj niečo ako B. V športovej kariére vždy sú nejaké ponuky, z ktorých si vyberáte. Ja som to vnímal tak, že v danom momente som urobil zakaždým najlepšie možné rozhodnutie pre mňa, moju rodinu a kariéru. Na začiatku, samozrejme, neviete, ako to „vypáli“.

Vážim si každé rozhodnutie a pôsobenie v klube, pretože ma to asi malo práve takto formovať. A čo ma „netrafilo“ ako hráča, postretlo ma neskôr ako trénera. Nič neľutujem, nevraciam sa späť. Viem, že som možno mohol ako hráč dokázať viac, ale jednotlivé kluby mi priniesli aj iné veci ako výsledky. Boli to najmä medziľudské vzťahy, fungovanie v rámci rodiny a ďalšie životné hodnoty.“

Vaša trénerská kariéra už trvá dlhšie než trvala hráčska. Aj na internete je pri vašom mene zväčša len krátko vymenované, kde ste hrávali, za to o trénerských zastávkach je veľa informácií. Akoby vám naozaj bolo súdené dosiahnuť viac ako tréner. Tiež si to tak uvedomujete?

„Práve preto som hovoril, že z mojej hráčskej cesty nič neľutujem. Pretože keď ste dobre nastavený, život vám to vráti. Mne to vrátil v rodine a neskôr aj v trénerskej kariére, v ktorej sa mi určite podarilo dosiahnuť viac. Keď som bol hráč, nechápal som, prečo mi o kúsok unikol ten-ktorý transfer či úspech, ale zrejme to bolo práve preto, aby som to vedel pocítiť z pohľadu trénera. Keď to chceme odľahčiť, možno aj preto o mne nie je toľko informácií z hráčskych čias, lebo ešte nebol internet...“

Adrian Guľa na lavičke FC Riga. (zdroj: rigafc.lv)

Stále na plný plyn

Trénersky vás vyformoval Trenčín, ktorý ste herne aj filozoficky predpripravili na veľké úspechy. Ako sa spätne pozeráte na odchod spod Čákovho hradu v roku 2013?

„Bolo to náročné, pretože som opúšťal niečo, čo malo zmysel. Stále to vnímam rovnako, že to malo obrovský vplyv na moju kariéru. Trenčianske videnie futbalu, manažment klubu s Robom Rybníčkom, Tschen La Lingom či Leom van Venom, to všetko mi veľmi pomohlo. Plus, samozrejme, hráči: Peťo Kleščík, Miloš Volešák, Maťo Ševela, Jakub Holúbek, Stanko Lobotka, David Depetris, Filip Hlohovský…

Po chrbtoch týchto hráčoch sa aj mne podarilo dostať do povedomia. Potom bolo treba ukázať charakter a hoci som mal už podpísanú dlhodobú zmluvu v Žiline, išli sme stále na plný plyn. Dosiahli sme na tú dobu historický úspech a Trenčín sme dostali do pohárovej Európy. Neskôr to v AS ešte vrchovato preskočili, za čo im patrí obrovské uznanie.“

Päťročný kontrakt so Žilinou bol vtedy na slovenské pomery rarita, aj vy ste vyzdvihovali trpezlivosť vedenia MŠK. Bola to nevyhnutná podmienka, aby ste mohli v sezóne 2016/17 oslavovať titul?

„Asi ťažko by som opustil Trenčín, ak by predo mnou nestála Žilina s dlhodobým konceptom. Dostal som veľkú dôveru a neskôr som sa presvedčil, že majiteľ MŠK Jozef Antošík je systémovo, filozofiou aj víziou vzdialený na míle od ostatných.

Aj dnes sa potvrdzuje, že je nadčasový. Bola to pre mňa obrovská česť, čo v súčasnosti vnímam ešte znásobenejšie, pretože Žilina má stále enormný kredit aj v zahraničí. Až mám zimomriavky z toho, čo sa nám podarilo nastaviť a systémovo vybudovať spolu s ostatnými trénermi či manažmentom klubu.“

Súvisiaci článok

Top 5 návratov do Niké ligy: Bývalý reprezentant sa vracia po 14 rokoch, najdrahšieho hráča ulovila Trnava

Čítajte viac

Je spomenutý majstrovský vavrín doteraz váš najväčší trénerský úspech?

„Čo sa týka titulu, zatiaľ mám len jeden, takže určite je u mňa vysoko. Mimoriadne si cením aj postup s Trenčínom do ligy, či druhé miesto v Plzni a v Dunajskej Strede. Ešte vyššie však vnímam nadštandardné vzťahy a dôveru jedného z najúspešnejších ľudí v slovenskom futbale. Vzťah s Jozefom Antošíkom som si vážil už vtedy, ale s odstupom času si to vážim ešte viac.

Je pre mňa neopísateľné, keď vám taký úspešný človek dokáže reálnymi činmi vyjadriť dôveru a podrží vás päť rokov na skvelej pozícii v super klube. Kredit preňho, aj pre Karola Belaníka, a samozrejme pre hráčov, ktorí extrémne pomáhali: Viktor Pečovský, Mišo Škvarka, Maťo Dúbravka, Miňo Škriniar, Laci Bénes, Miro Káčer či Dávid Hancko. Nerád by som na niekoho zabudol… Nesmierne si vážim, že som tam s nimi mohol byť.“

Na Slovensku naposledy pôsobil v Dunajskej Strede, kde predčasne skončil na jeseň 2023. (zdroj: TASR/Pavel Neubauer)

Výnimočná ponuka

Toľko trpezlivosti už potom v žiadnom inom klube s vašou prácou nemali. Zamysleli ste sa nad tým, čo by bolo, ak by Plzeň, Wisla, DAC či Apollon vytrvali a dopriali vám čas na prácu?

„Je to hypotetické a nemyslím si, že by to všade prišlo. Som presvedčený, že sme zlepšovali hráčov, hoci to niekde neprinieslo okamžitý výsledkový efekt. Nemôžem povedať, že vďaka nášmu spôsobu práce by bol klub určite úspešný. Verím však, že sme ľudí ovplyvnili, možno aj v ich ďalších rozhodnutiach. Pre mňa je podstatné, aký dojem zanecháte v ľuďoch, s ktorými ste v každodennom kontakte. Ako kouč totiž budujete aj hodnoty a idete príkladom.“

Súvisiaci článok

Pre Celtic bol darom od Boha. Žijem vysnívaný život, nemám sa na čo sťažovať, hovorí Ľubomír Moravčík

Čítajte viac

Pristavme sa pri anabáze v národnom tíme do 21 rokov. Na SFZ ste dostali na starosti aj celkové nastavenie mládežníckych reprezentačných výberov. Čo vtedy, okrem toho, že vás napokon zlákala ponuka z Plzne, zlyhalo?

„Nemyslím si, že niečo nevyšlo či zlyhalo. Nikdy som nebol ten, kto sám rozhodoval, pretože vždy fungujem ako tímový hráč. Som pyšný na to, že sme sa spolu snažili pripraviť hernú filozofiu pre reprezentačné výbery, doplnenú o výber trénerov. Dnes sa ukazuje, že Fodrek, Bažík, či Rusnák boli úspešní, každý v určitej miere.

Pre mňa to bola v dvadsaťjednotke super skúsenosť. Som vďačný, že som mohol počúvať slovenskú hymnu a nosiť slovenský znak. Po určitom čase som však zistil, že ma stále viac láka každodenná systematická práca v klube. Keď prišla výnimočná ponuka z Plzne, neodolal som. Aj tak som šťastný, že som mohol na vlastnej koži zažiť pôsobenie pri reprezentačnom výbere.“

Keď sme pri reprezentácii, máte ako jeden z dlhodobých cieľov pôsobenie na lavičke A-mužstva Slovenska?

„Človek sa neustále vyvíja. Ja sa chcem učiť, chcem napredovať a zavŕšením tohto procesu je reprezentácia, šanca robiť s najlepšími hráčmi krajiny. Úprimne, mám niečo také v hlave, ale uvidíme, ako sa to celé vyvinie a či budem mať kvalitu, aby sa mohlo uvažovať o mojom mene. Áno, reprezentácia je vrchol, ale nie je to môj jediný motor a jediný cieľ, ktorý v sebe nosím.“

Adrian Guľa (zdroj: rigafc.lv)

Byť kouč je privilégium

Kam si myslíte, že sa dokážete posunúť v klubovom futbale? Alebo inak: čo chýba slovenským trénerom, aby sa presadili v západnej Európe?

„Prvý problém je jazykový. Keď chcete komunikovať s mužstvom, tak už aj v našej lotyšskej lige, ktorá nie je lepšia ako Niké liga, máte v kádri zmes hráčov z celého sveta. Druhý aspekt je sebavedomie našich trénerov a tretí samotný spôsob práce. V dnešnom svete manažment klubov zaujíma, akým štýlom hrá vaše mužstvo. Podstatné sú, samozrejme, výsledky, ale takisto aj parametre hry, systémová stabilita a rozvoj hráčov.“

Mimochodom, len nedávno bola premiéra filmu Joe The First o Jozefovi Venglošovi, ktorý ako prvý nebritský kouč viedol mužstvo z anglickej Premier League. Ako vnímate Jozefa Vengloša?

„Film som ešte nevidel, ale bol som v úzkom kontakte s tvorcami. Som šťastný, že ľudia môžu vidieť profil osobnosti, ktorá bola ľudsky výnimočná. Bol úspešný ako tréner, čo je fantázia, ale ako človek bol obrovská inšpirácia a osobnosť pre mňa a verím, že aj pre iných trénerov. Je úžasné, že sme mali takúto legendu, pred ktorou mám obrovský rešpekt.“

V nedeľu oslávite okrúhle životné jubileum, aké sú vaše želania a túžby pri tejto príležitosti?

„Túžim byť zdravý, mať zdravú a šťastnú rodinu a správnych ľudí okolo seba. Potom dokážete všetko, čo si zaumienite. Nemyslím len víťazstvá či tituly, ale aj vytváranie prostredia, v ktorom dokážu ľudia napĺňať svoj potenciál. Byť kouč je privilégium. Chcem mať neustálu vášeň a energiu, ktorú môžem rozdávať a samozrejme aj prijímať od ľudí, ktorí pri mne stoja a podporujú ma.“