Zastavilo ju až ďalšie dieťa. Slovenská olympionička druhý návrat po pôrode nechystá. Skončila skôr, ako si naplánovala

Po olympijských hrách v Tokiu 2021 prerušila atletickú kariéru a o pár mesiacov neskôr priviedla na svet syna Alexa. Vrátila sa na súťažného kolotoča, stihla ďalšiu olympiádu. Najnovšie však nečakane oznámila, že s chôdzou definitívne končí. Štvornásobná olympionička Mária Katerinka Czaková sa stane druhý raz mamičkou.

Aká bola vaša predstava o ukončení kariéry nebyť tehotenstva?

„Keď som sa po narodení Alexa vracala ku chôdzi, s trénerom Maťom Spišiakom sme sa bavili, že určite potiahnem do olympiády v Paríži a potom možno ešte jeden rok. Toto mal byť preto môj posledný, po septembrových majstrovstvách sveta v Tokiu by som skončila. Prišlo to o čosi skôr.“

Nezostal teda vo vás žiadny pocit nedokončenej roboty?

„Určite nie. Za dvadsaťjeden rokov, čo som sa chôdzi venovala, som postíhala dosť vrcholných podujatí a iných súťaží a nedosiahla som zlé výsledky. Nemám žiadne výčitky.“

Nie všetky preteky mi vyšli, ale každé ma obohatili

Čo si z bohatej športovej kariéry ceníte najviac?

„Jednoznačne štvornásobnú účasť na olympijských hrách. A štvrté miesto na majstrovstvách Európy 2018. Vážim si tiež každý osobný rekord. Nie všetky preteky mi vyšli podľa predstáv, ale každé ma niečím obohatili, vždy ma posunuli ďalej.“

Ktoré vám vyšli najlepšie?

„Moja prvá päťdesiatka v živote v Dudinciach v marci 2018 a hneď na to v máji dvadsiatka a osobný rekord na svetovom šampionáte družstiev v Tchaj-cchangu. Na tieto súťaže rada spomínam, vždy mi najviac zarezonujú v mysli. Lebo som ich zvládla s dobrým pocitom, že som odovzdala všetko, čo som mala v tom momente natrénované. No veľmi ma teší aj to, keď som sa po prvom materstve vrátila a bola schopná sa ešte ďalej zlepšovať.“

Je niečo v kariére, čo vás mrzí?

„Trochu možno len to, že som nezískala veľkú medailu, cenný kov na veľkom podujatí. V Berlíne na ME som k nemu nebola ďaleko. Ale aj v športe je to tak, že všetko sa pre niečo deje, a aj neúspechy ma motivovali. Snažila som sa potom ešte tvrdšie pracovať.“

Pamätáte si na svoje úplné prvé preteky?

„Bolo to v základnej škole, tuším na dva kilometre, chodila som do atletickej triedy. Mne vždy išla vytrvalosť, a tak mi pán učiteľ vtedy povedal, poď, vyskúšaš si to. Veľa dievčat túto disciplínu nechcelo, lebo na náš vek bola dlhá a náročná, no mne sa zapáčila.  Skončila som druhá a povedala som si, to je niečo, čo by ma mohlo baviť. Postupne som začala trénovať pravidelne a od roku 2002 som sa venovala už len chôdzi.“  

Na podrobnú inventúru si určite nájde čas

Koľko pretekov ste celkovo absolvovali?

„Ešte som si veľkú inventúru neurobila. Určite si na ňu raz nájdem čas. Narýchlo odhadujem, že keď ich bolo priemerne ročne povedzme sedem, tak som ďaleko za stovkou, niekde v polovici druhej.“

A čo počet nachodených kilometrov?

„Ani v tomto som si ešte neurobila sumár. Vždy som ich rátala len jednotlivo po rokoch, po skončení každého tréningového cyklu. Keď som bola mladšia, ich počet sa hýbal medzi dva a tritisíc za rok. Keď som začala chodiť dvadsiatku, bolo to tri až štyritisíc, a keď prišla päťdesiatka, štyri-päťtisíc. Po materskej, keď som musela znova naháňať veľké objemy, ich bolo zasa viac. Aj k tomu si raz sadnem a všetko zrátam.“

Marika, ako ju volajú v atletických kruhoch, bola k medaile na veľkom podujatí najbližšie na ME 2018 v Berlíne. (zdroj: TASR - Radovan Stoklasa)

Chôdza sú dlhé kilometre na ceste, keď praží slnko, fúka, býva zima, prší, neraz mrzne, to nevyzerá ako najvhodnejší šport pre nežné pohlavie.

„Ja som sa v nej našla, milujem ju. Je to moje hobby, moja vášeň. Áno, tréningy sú často dlhé aj monotónne, ale za tie roky som sa naučila vypnúť a ísť. Počasie síce veľakrát nebolo príjemné, ale keď má človek svoj cieľ, tak sa nad tým nezamýšľa. Vie, že je to jeho práca, že ju musí odrobiť, a snaží sa aj na tréningu zabrať čo najlepšie.“

Štvali vás niekedy rozhodcovia pri posudzovaní chodeckého štýlu?

„Samozrejme. Väčšinou ma napomínali za kontakt so zemou, vždy ma však škrelo, keď to bolo za kolená. Okej, vravela som si, kontakt beriem, ale kolená, ktoré ja prepínam...? No nikdy som sa s nimi nenaťahovala o verdikte, nerobila som žiadne divadlo.“

Po prvom návrate ju motivoval olympijský Paríž

Čo vás motivovalo vrátiť sa po narodení Alexa k chodeckej drine?

„Absolvovať ešte jednu olympiádu. S podmienkou, že popri príprave budem zvládať starostlivosť o syna. Paríž bol môj hnací motor.“

So synom to však muselo byť oveľa ťažšie ako predtým...

„Určite, bez podpory manžela, celej mojej rodiny by to nešlo. Ale vďaka za kariéru patrí tiež trénerovi, tréningovej skupine, ľuďom vo VŠC Dukla, atletickému zväzu. Bolo náročné zorganizovať si čas, rátať každý deň presne na hodiny a minúty. Na druhej strane som sa nezaťažovala stále chôdzou. Aj keď mi tréning nevyšiel, po návrate domov som sa tým už viac netrápila, nezaťažovala si hlavu, pretože som sa musela upriamiť pozornosť na syna. To bolo plus.“

Aký bol váš športový sen na úplnom začiatku?

„Dostať sa na olympijské hry. V Londýne 2012 sa mi to splnilo, ale potom som sa chcela dostať na ďalšiu a na ďalšiu a na každej byť lepšia. Aj to sa v podstate podarilo. Olympiáda bola môj vysnívaný strop. Myslím, že každý športovec sa na ňu chce dostať.“

O medaile z nej ste nesnívali?

„V tomto som bola realistka. Vedela som, ako svet chodí a ktoré krajiny sú silné. Niežeby som na ňu nemyslela. Ale s nohami na zemi.“

Kam sa budú v budúcnosti uberať vaše kroky?

„Už počas štúdia telesnej výchovy a trénerstva na banskobystrickej UMB som rozmýšľala, že by som raz chcela robiť s detičkami. Mám ich rada, takže trénovať ich. Ale teraz si v prvom rade chcem užiť materstvo. Netvrdím, že pri Alexovi som si to neužila, ale bolo to viac hektické. Veľa som cestovala a trénovala, všetko muselo byť naplánované do detailu. Teším sa, že teraz to nebude preplánované, ale prirodzené a spontánnejšie.“

Určite vás už neuvidíme na chodeckých pretekoch?

„Ale áno, no už len ako fanúšičku. Určite sa nechystám vrátiť sa ako pretekárka. V športe som niečo dosiahla, mala som i výsledky, nechystám sa niečo si ešte dokazovať. Túto etapu som definitívne uzavrela.“