Môj vzor bol Zidane a Bolt, hovorí o svojich začiatkoch šprintér Volko

Začiatok tisícročia, bratislavské Ostredky, základná škola, vedľa parčík a futbalové ihrisko s bránkami. Na ňom šarvanci lietajúci za loptou. Nikto z nich, samozrejme, vtedy nemohol tušiť, že medzi nimi pobehuje budúci majster Európy.

„Asi ako každý z mojej generácie, aj ja som začínal s futbalom. Od šiestich rokov v školskom krúžku, neskôr v klube SDM Domino na Trnávke,“ spomína šprintérsky rekordér Ján Volko.

„To boli moje prvé organizované športové začiatky. Sprvoti len hravou formou, až postupne som prešiel do vážnejšieho futbalu. Na rad prišli zápasy a turnaje.“

Najprv futbal, potom atletika

Nebol to však len futbal, ktorý bratislavskému rodákovi vyplnil detstvo.

„Patrím ku generácii, ktorá chodila naozaj von. Zahrať si futbal, naháňačku, loziť po stromoch, preliezačkách. Vymýšľali sme všetko možné aj nemožné, všetko, čo sme vzhľadom na náš vek boli schopní zvládnuť. Hocijaké aktivity, ktoré sa dnes u mladých už ani veľmi nenosia. Z tohto pohľadu som mal naozaj plné detstvo.

Často som bol vonku, ešte som naplno nechytil dobu počítačov. Aj ja som síce už na nich hrával hry, ale stále sa pokladám viac za príslušníka vtedajšej športujúcej väčšiny.“

Netrvalo dlho a k futbalu pribudla pravidelne atletika.

„Tatino videl, že som na tom rýchlostne celkom dobre, lepšie ako moji rovesníci,“ spomína zlatý šprintér halových ME 2019.

„Spýtal sa ma, či by som nechcel vyskúšať atletiku. Zo začiatku som bol trochu skeptický. Zmena prostredia, nový kolektív, to býva pre malého chlapca náročné. Ale neskôr sa to zmenilo a atletiku som si navždy zamiloval.“

Futbalu a atletike sa venoval paralelne až do svojich štrnástich.

Prečo napokon nad hrou hier zvíťazila kráľovná športov?

„Futbal som sprvoti prakticky stále hral za starších, bolo ich totiž menej ako chalanov v mojom ročníku. Malo to výhodu, dostával som viac príležitostí, hral som pravidelne. Neskôr som sa vrátil do tímu mojich rovesníkov. Tam nás bolo veľa a tréner mal svojich favoritov, takže odvtedy som už toľko nehrával, a preto som sa aj rozhodol skončiť. Už ma to veľmi nenapĺňalo.“

Hral v obrane, mal strelu

Aký bol školák Volko futbalista?

„Z dnešného pohľadu nie až taký dobrý. Zväčša som hral v obrane, občas v zálohe. Bol som rýchly a vedel relatívne dobre vystreliť. Nebol som však veľmi dravý ani technický. Na stupnici do päť by som bol niekde medzi dva-tri.“

Šport sa u Volkovcov nikdy nezakazoval.

„Skôr počítač,“ pousmeje sa slovenský rekordér. „Rodičia nemuseli veľmi dvíhať hlas, že by som sa niekedy vonku zabudol. Vedel som, že do tmy musím byť doma, aj kvôli mojim pravidelným tréningom. Musel som dodržiavať režim, takže prirodzene nebol priestor zostávať do noci vonku. Ale bol som vonku rád.

Rodičia ma v športe odmalička vždy podporovali. Keď sa moje športovanie začalo posúvať na profesionálnu úroveň, boli ostražití. Obávali sa, aby som nezostal bez vzdelania. Hlavne, keď som sa zamýšľal, že školu trochu odsuniem na vedľajšiu koľaj, lebo sa mi v atletike začalo dariť a fungovať profesionálne. Vždy som však cítil ich podporu, za čo som im vďačný. Podpora rodičov je kľúčová. Hlavne v dnešnej dobe. Športujú väčšinou deti, ktorých rodičia športovali. Za mojich čias športoval takmer každý.“

Volko zdôrazňuje, že pre deti je pravidelný pohyb podstatný: „A je jedno, či je dieťa nadané alebo menej. Je to dôležité minimálne zo zdravotného hľadiska, nemusí to byť hneď s vidinou preraziť až na vrchol. Šport v rozumnej miere je pre deti prospešný, obzvlášť, ak majú aj sklon k nadváhe.“

Uznáva Juhoafričana Van Niekerka

S atletikou začínal v bratislavskom klube Kryha, ktorý založila bývalá skvelá slovenská maratónkyňa Andrea Bérešová. Už roky je jeho klubom Naša atletika.

Kto boli jeho športové vzory?

„Vo futbale som vyrastal na generácii hráčov, ako bol napríklad Zidane alebo Klose. Hráčov, ktorých pokladám za skutočných hráčov. Keď som neskôr prešiel k atletike, tak to bola klasika ako Bolt. Ako som hlbšie prenikal do môjho športu a spoznal aj iné hviezdy, pribudli ďalší obľúbení atléti. Dnes je môj vzor svetový rekordér na 400 metrov Juhoafričan van Niekerk.“

Slovenský šprintér chce v tomto roku štartovať na MS v Tokiu. (zdroj: TASR)

Ján Volko to v atletike dotiahol až na najvyššiu európsku úroveň.

Z halových ME má zo šesťdesiatky zlato (2019), striebro (2017) aj bronz (2021), štyrikrát za sebou postúpil vo finále.

Na európskom šampionáte vonku zažiaril pred tromi rokmi v Mníchove, vo finále stovky skončil štvrtý, iba tri stotiny od bronzu.

Sen o účasti na olympijských hrách si splnil pred štyrmi rokmi v Tokiu.

Čo by trojnásobný slovenský atlét roka (2017, 2019, 2022) poradil začínajúcemu mladému športovcovi?

„V prvom rade sa nevzdať pri prvej prekážke alebo neúspechu. Ale hlavne si zvoliť šport, ktorý ho baví. Nemusí byť v tom najlepší hneď, byť od začiatku hviezda. Nepozerať sa na vlastný výkon len z hľadiska holých výsledkov, ale na to, čo mi prináša radosť, na čo sa teším, na čo rád chodím. Ak tento vzťah prerastie do niečoho väčšieho, to bude len dobre, ak nie, je vhodné nájsť si niečo iné. Jednoducho, vyskúšať aj viacej športov.“

Dôležitá je – vytrvalosť.

„Je to jedna z najkľúčovejších vecí, ako vydržať pri športe. Z hľadiska dosahovania špičkovej výkonnosti sú neskôr dôležité aj iné faktory, ako genetika a vôľa, ale schopnosť nevzdať sa, bojovať, aj keď už nie je chuť, hlási sa únava, je to, čo oddeľuje najlepších od priemerných.“

Kríza sa volala Paríž

Aj najlepší z najlepších však zažívajú počas kariéry krízy. Čelil jej aj náš rekordér.

„Keď som sa nedostal vlani do Paríža na olympiádu, mal som dosť depresívne obdobie. Nevedel som, ako s tým naložiť. Ale prekonal som to hlavne vďaka ľuďom z môjho okolia. Vždy stáli a stoja pri mne, v zlých aj dobrých časoch. Vďaka nim som zasa nabral chuť ďalej športovať, zabojovať, ísť ďalej. Získal som novú motiváciu, aj keď s pribúdajúcimi rokmi to je čoraz ťažšie a každá prekážka si vyžaduje stále viac úsilia. Ale aj preto ma to stále baví, lebo verím, že idem po správnej ceste, že som v atletike ešte nepovedal posledné slovo a že som schopný ešte ukázať, čo je vo mne.“

Zverenca trénerského dua Naďa Bendová, Róbert Kresťanko minimálne rovnako motivuje radosť ľudí z atletického okolia.

„Keď vidím, že to, čo robím, pomáha aj mladšej generácii, deckám v našom klube, posúvať sa dopredu, je to pre mňa ďaleko väčšia odmena ako všetky medaily, na ktoré mi sadá prach a na ktoré sa časom zabudne, keď ošiaľ utíchne. Môj vnútorný motivátor je dostať sa na olympiádu. Ale sa na to priveľmi neupínam, lebo, hoci ma od nej delia už len tri roky, nemusí mi vydržať zdravie či výkonnosť. No určite o to zabojujem.“

Život nie je čierno-biely

Aký dôležitý je pomer talentu a pracovitosti na ceste k športovému úspechu?

„Kedysi som si myslel, že 80 percent je talent a 20 percent tvrdá práca. Bez talentu sa nikdy nedosiahne majstrovstvo, čím ďalej ma však aj moje výkony presviedčajú, že práca je hodná oveľa viac.“

Akú dostal najlepšiu radu, ktorá mu pomohla preraziť v športe?

„Že život nie je čierno-biely. Nič nie je len zlé a len dobré, vždy sa dá medzitým nájsť niečo, vďaka čomu sa všetko ľahšie zvláda. Platí to aj o súťaži. Keď nevyjde jedna, vyjde ďalšia. A neznamená, že keď vyjde jedna, automaticky vyjde aj ďalšia.“

Pre deti, pokukujúce po športe, má však vlastnú radu.

„Vybrať si to, čo ich baví. Nehľadieť v prvom rade na úspech, výsledky, peniaze, na to, čo by mohlo byť, keby som v ňom raz uspel. To je hlavne apel na rodičov. Aby deti netlačili do športu podľa toho, že možno raz v ňom budú zarábať ako Federer. Ale aby svoj šport hlavne milovali. Nezabalili to hneď po prvom neúspechu. Treba pokračovať, nájsť v sebe vytrvalosť.“