Babám som povedal, aby si písali vlastnú históriu, vraví po zisku double tréner volejbalistiek VKP

Počas doterajších troch sezón na lavičke volejbalistiek VKP FTVŠ UK Bratislava tréner PAVEL BERNÁTH s družstvom v Niké extralige skompletizoval medailovú zbierku. Dvakrát s ním vyhral Niké Slovenský pohár a v tejto sezóne aj double. Jedna z najvyrovnanejších finálových sérií v histórii, v ktorej jeho zverenkyne po šiestich rokoch zosadil z trónu slávistky po výhre 3:2 na zápasy, rozhodla o tom, že najvyššia slovenská súťaž má nového šampióna. Po Slávii UK (EU) Bratislava, S.P.A.S.A. Žilina, OMS Senica, Doprastave Bratislava a Strabagu VC Bratislava iba šiesteho v poradí.

Padla vám dobre studená sprcha, ktorou vás počas rozhovoru pre televíziu po rozhodujúcom piatom zápase pokropili vaše zverenkyne?

„Úprimne poviem, mierne ma prekvapila. V sobotu však bolo horúco a mne bolo ešte horúcejšie, takže akékoľvek vonkajšie a vnútorné ochladenie mi padlo dobre.“

Prijali ste to s úsmevom?

„Jasne. V pohode.“

Počas mediálnych povinností po poslednom zápase zažil studenú sprchu. (zdroj: FOTO VKP/IGOR URBAN)

Nezalial vás aj pot pri myšlienke na to, že ste s družstvom prehrali stávku. Sľúbili ste, že pokiaľ získa majstrovský titul, tak budúci rok odbehnete desať kilometrov?

„Počas finále mi to napadlo viackrát, ale budem sa s tým musieť popasovať. Ony sa popasovali s ťažkou sériou, tak ja sa budem musieť s týmto. Taký je život.“

Je o vás známe, že svoje zverenkyne motivujete rôznymi spôsobmi. Ako vznikol tento nápad?

„Ešte vlani, keď sme hrali o bronz proti Žiline, tak som im povedal niečo v takom zmysle, že v prípade nášho víťazstva pôjdem z Bratislavy pešo k tej, čo býva najďalej. Nakoniec som šiel do Stupavy k Eme Smieškovej vyše dvadsať kilometrov. Teraz počas vyrovnanej semifinálovej série so Žilinčankami som sľúbil, že v prípade postupu do finále zabehnem päť a pokiaľ by sa podarilo ešte niečo viac, tak desať kilometrov. Takže sa nabalilo, chvalabohu.“

Keď ste vo finále prehrali prvý zápas na pôde Slávie 0:3, nevystrašilo vás to, že by sa mohla zopakovať sezóna 2022/23, v ktorej ste s ňou v súboji o zlato neuspeli ani raz?

„Po bitke je každý generál, takže môžem mať teraz všelijaké hrdinské reči. Ja som sa po nej veľmi zaťal. Povedal som si, že nezopakujem ten predminuloročný scenár! Keď sme však doma hrali v druhom stretnutí série piaty set, tak mi nebolo všetko jedno. Pokiaľ by sme ho prehrali, bol by som veľmi smutný, pretože by bolo už 0:2 na zápasy.

To by sa nám ten predvlaňajšok pripomenul viacerým, pretože vtedy sa druhý duel skončil 2:3. Našťastie sa to nestalo. Tento rok som sa rozhodol neporovnávať tie série, pretože každá je iná. Babám som aj pred finále pohára i extraligy povedal, aby si písali vlastnú históriu. Aby kašĺali na to, čo bolo. Pokiaľ by sa tým mali zaoberať, tak sa nikam nepohneme.“

Čo považujete s odstupom času za kľúčový moment finálovej série?

„Slávia je naozaj veľmi dobré družstvo a mentálne excelentne pripravené. Jej mentalita, nech si hovorí kto chce a čo chce, je víťazná a najmä nezlomná. My sme slávistky v zásade nezlomili. Až po odpískaní poslednej lopty v sérii. Takže všetka česť trénerovi i súperovi. Z nášho pohľadu asi rozhodol piaty set druhého zápasu. A vôbec to, že sme sa dostali do hry o zlatú medailu, pretože dovtedy sme v nej veľmi neboli.“

A rozhodujúceho piateho zápasu?

„Pravdepodobne dvojstriedanie v druhom sete. Prvý set sme pomerne jasne prehrali a v druhom sme pomerne jasne začali prehrávať. Boli sme možno zaskočení a troška nervózni, chýbala tam emócia. Tým, že na palubovku prišli Snopková s Návratovou, priniesli trocha pokoj a pozitívne emócie. Potom sme sa na tom už chytili. To nás nakoplo rovnako ako v tom druhom zápase.“

V ktorej chvíli ste už definitívne verili, že vám pohár už nikto nevytrhne z ruky?

„Naozaj až vtedy, keď si tréner Slávie Matušov zobral ´challenge´ na konci zápasu. Stopercentne som si bol istý, že nebude v jeho prospech. V tej chvíli mi došlo, že už sme majstri.“

Vo finále českej extraligy mužov Lvi Praha - Karlovarsko sme videli, ako sa domáci už tešili z titulu, ale predčasne. Verdikt videorozhodcu ich vrátil do hry a zápas pokračoval. Doľahne takáto situácia na družstvo?

„Áno, príšerne. Zažil som podobnú situáciu ešte ako tréner Pezinka. V kľúčovom štvrťfinálovom zápase sme viedli 2:1 na sety. Mali sme mečbal, súper zasmečoval do autu, my sme sa tešili. Hlavný rozhodca už schádzal z kolíka a druhý rozhodca hru vrátil späť s tým, že lopta bola tečovaná.

Vtedy ešte nebol ´challenge´ na zápase, ale video neskôr ukázalo, že nemal pravdu. Štvrtý set sme nakoniec prehrali, ale zápas sme, našťastie, vyhrali 3:2. Keď z vás opadne emócia a potom máte naskočiť späť do zápasu, tak je to nepríjemné. Teraz som si však bol istý, že už sa nič nebude meniť. V každom prípade ´challenge´ vnáša výrazne menej negatívnych emócií do takýchto ťažkých zápasov. Niektoré veci sa nedajú vidieť, iba subjektívne posúdiť, toto je objektívne posúdenie.“

Pre VKP bol premiérový titul veľká výzva. Rovnako aj pre vás v pozícii hlavného trénera. Ste šťastný, že ste to stihli v posledný deň svojej päťdesiatky, deň pred 51. narodeninami?

„Tak som to nebral. Vzniklo to zhodou okolností. Keď som sa pozrel v septembri na kalendár extraligy, tak som si povedal, že možno ani narodeniny nestihnem osláviť, väčšinou ich mávam už po sezóne. Nakoniec to dobre padlo.“

Mali ste narodeniny, získali ste double, zdupľovali ste aj oslavu?

„Bola milá, ale všetko s mierou. Máme svoj vek.“

Finále ste štyrikrát zažili aj ako asistent – naposledy v roku 2022 v UKF Nitra, v sezóne 2018/19 v Strabagu VC a predtým dvakrát v Doprastave. V čom je špecifické viesť zápas o titul ako hlavný tréner?

„Ten tlak je väčší. Ako asistent máte poradný hlas, ale nerozhodujete o veciach v momentoch, v ktorých treba ísť doprava alebo doľava. Ako tréner musíte povedať, ako budeme hrať, rozhodnúť sa, či urobiť alebo neurobiť striedanie v zostave a ďalšie veci. Ten tlak na rozhodnutie a zodpovednosť sú väčšie.“

V roku 2009 ste sa z prvého titulu tešili s Doprastavom Bratislava ako asistent Mareka Rojko. V súčasnosti už šéf slovenského volejbalu mal počas víkendu povinnosti ako viceprezident CEV na Final Four Ligy majstrov žien v Istanbule a tak vám zlatú medailu na krk nezavesil. Zaregistrovali sme však jeho status na sociálnych sieťach, gratuloval vám aj súkromne?

„Áno, vymenili sme nejaké správy.“

Na druhej strane vaša asistentka Andrea Snopková sa vo finále objavila po troch rokoch na ihrisku viackrát ako striedajúca nahrávačka a bola prínosom. Ako sa zrodila táto myšlienka?

„Aďa sa veľakrát zapája do tréningu, takže fyzicky pripravená je. Na ´pinkanie´ nie, pretože nebolo kde. Uvažovali sme o tom už pred finále pohára, povedala, že nie. Rovnako aj pri ďalšom opýtaní sa počas semifinálovej série. Potom už táto myšlienka prišla od nej a od družstva, takže ja som bol za.“

S legionárkami z Brazílie a Kolumbie sa dorozumel po španielsky. (zdroj: FOTO VKP/IGOR URBAN)

Od roku 1993 ste majstrovský titul s niektorým z našich ženských tímov získali ako v poradí pätnásty tréner. Plánujete v druhej päťdesiatke svojho života pridať aj ďalšie?

„Urobím všetko pre to, aby som v tom pokračoval. Vo VKP sa mi robí dobre, ďalšie sezóny sú však ďaleko.“

Budete trénerom nového šampióna aj naďalej?

„Predpokladám, že áno. Pokiaľ bude záujem druhej strany, tak rád zostanem.“

Na angličtinu pri komunikácii trénera s hráčkami sme si na našich lavičkách zvykli. Vy ste zaujali španielčinou, ktorú ste si cibrili aj ako tréner tímu Riberia Sacra v španielskej lige pred dvadsiatimi rokmi. V tíme ste teraz mali tri hráčky z Južnej Ameriky, je to výhoda?

„Úprimne, zo zahraničia si vyberám hráčky, s ktorými sa dokážem porozprávať. Vyhovuje mi aj ich mentalita. Moja španielčina je určite silnejšia ako angličtina. Kolumbijčanka hovorí po španielsky. Brazílčanky po portugalsky, ale väčšine rozumejú. Dohodneme sa, nejaké to svoje esperanto si nájdeme. Taká Ema Smiešková po troch rokoch pod mojím vedením môže ísť hrať do Španielska, pretože po španielsky z volejbalových príkazov rozumie všetko.“