Lúči sa najlepší slovenský triatlonista: Dlho som šiel za hranu. Až moje telo povedalo dosť

Hrával futbal za Artmediu aj plával v reprezentácii, no učaroval mu triatlon. Na Slovensku tento šport vďaka svojim úspechom spopularizoval. Po sedemnástich sezónach končí. Stopku mu vystavilo vlastné telo. Núti ho spomaliť. Richard Varga sa rozlúči s profesionálnou kariérou na pretekoch Challenge Šamorín v nedeľu 18. mája. "Uvedomil som si, že nemôžem tomu toľko dávať, moje telo neregeneruje  a hnevalo ma to. Preto sa to rozhodnutie o konci kariéry nerodilo ľahko," vysvetľuje pre Šport Varga.

Čaká vás posledný súťažný štart na pretekoch Challenge Šamorín. Tešíte sa?  

Je to pekný moment. Pre mňa je to oslava mojej kariéry. Ako športovca ma to napĺňalo a miloval som to. Preto sa to rozhodnutie nerodilo ľahko. Chcel som takúto rozlúčku urobiť v Šamoríne. Pozvať sem priateľov, aby sme si to spoločne užili.  

 Čiže bol to zámer rozlúčiť sa s kariérou na Slovensku?  

Áno. V podstate som to plánoval už minulý rok, ale nebol som s tým ešte celkom v poriadku. Chcel som sa rozlúčiť doma aj preto, že v Šamoríne sa koná najväčšie triatlonové podujatie na Slovensku. Ak by som bol zdravý a dobre sa pripravil, bola by to pekná bodka za kariérou.  

Pôjdete si preteky užiť alebo zabojovať o výsledok? 

Chcel som si riadne zasúťažiť a pokúsiť sa o dobrý výsledok. Bohužiaľ, mám stále problémy s lýtkom a nemohol som sa pripraviť ako by som chcel. Navyše som posledné dni chorý a vôbec som netrénoval. Nechcem sa vyhovárať, ale nevyzerá to dobre. No každý kto ma videl niekedy súťažiť, vie, že som sa vždy snažil ísť na maximum. Nezáležalo či to boli olympijské hry alebo krajské preteky.  Pokúsim sa niečo dosiahnuť, ale musím byť k sebe úprimný.  

Richard Varga v cieli olympijských pretekov v Londýne 2012. (zdroj: TASR)

Od detstva ste žili športom a venovali sa mu intenzívne. Čím to bolo?  

Ani si to presne neviem vysvetliť, ale vždy som chcel byť najlepší, niečo dokázať. Vyniknúť  nad ostatnými. A bolo mi úplne jedno, či to bol futbal, basketbal, akýkoľvek šport. Bolo to o tom ukázať byť najlepší.  

Kedy ste si uvedomili, že by ste mohli byť profesionálnym športovcom?

Keď som začal prekonávať slovenské rekordy v plávaní. Mal som asi  10 rokov. Uvedomil som si, že som ozaj dobrý, keď sa mi darí prekonávať rekordy a že by som sa tomu rád venoval.  

Ale ešte som vôbec nevedel, čo príde, keď budem starší. Postupne som sa začal konfrontovať aj so silnejšou konkurenciou.

Pamätám si išli sme na juniorské majstrovstvá Európy a skončil som okolo 20. miesta. Dovtedy som nemal žiadny kontakt so svetom. Dnes si na internete pozriete aké výsledky majú inde vo svete, ale vtedy som nemal poňatia. A keď som prišiel na preteky bol to šok.

Bolo to pre mňa návrat na zem, že nie som majster Európy ani majster sveta. Sebavedomie mi kleslo, ale stále som cítil motiváciu. V triatlone to bolo podobné. Na Slovensku som vyhral preteky a na majstrovstvách Európy som dostal ‘világoš’. Skončil som takmer posledný. Mal som zlý neoprén, nevedel som si tretry do pedálov zacvaknúť. Súperi mali rýchle depo. Kým ja som pomaly nič nevedel. Šiel som tam ako plavec. Hovoril som si: Neviem, či je toto úplne šport pre mňa. Ale postupne prišlo obdobie, kedy sa mi začalo viac dariť.  

Kľúčový moment pre mňa však bol, keď som sa dostal na olympiádu do Londýna 2012. Vtedy si vás všimne aj štát. Získate podporu, môžete osloviť sponzorov a podobne.  

No na začiatku kariéry ste sa nedokázali v triatlone držať s najlepšími.  

Na majstrovstvách Európy som bol na posledných priečkach. Okolo 50. miesta. Vtedy som však stále plával vrcholovo. Nezameriaval som sa na triatlon. Presvedčili ma na zväze, aby som šiel a pre mňa bolo vždy česť reprezentovať. Realita bola, že nebol som pripravený tak dobre ako súperi. Vtedy to však ešte nebol môj hlavný šport.

Ako dieťa ste isto mali sny. Dnes keď si to porovnáte s tým, čo ste dosiahli, aké to je?  

Ak by som vedel na začiatku kariéry, čo sa mi podarí dosiahnuť, bol by som veľmi šťastný. Pretože aj keď na to máte, mnohým kariéru zničili zranenia alebo sa im nepodarilo naplniť potenciál. Takže som veľmi vďačný. Ak by mi v devätnástich rokoch niekto povedal, že budem pretekať 17 sezón, napadlo by mi, že musí byť dobre trafený. To sa nedá vydržať. No je pravda, že posledný rok som takmer nesúťažil.  

Je skvelé, že som vydržal tak dlho aj výsledky boli super. No mal som aj o niečo vyššie ciele.  

Čo vás mrzí?  

Napríklad, že som sa nekvalifikoval na Ironman Havaj ako profík. Bol to môj veľký sen.  Možno ak by som si skrátil kariéru v seriáli majstrovstiev sveta a začal sa na to pripravovať skôr, telo by ma viac poslúchalo a vyšlo by to. Problém bol, že sposledné dva roky ma už vlastné telo nepustilo v príprave ísť do potrebného zaťaženia. 

Richard Varga na pretekoch Challenge Šamorín. (zdroj: TASR)

Vy ste počas kariéry často telo dostávali za určitú hranicu a teraz vás už telo do potrebného tréningu ani nepustí?  

Áno. A riešil som to aj s lekármi a s psychológom. Vyšlo z toho, že ja som nešiel na hranici svojich možností, ale som ich prekročil. A trvalo dlho. Moje telo sa teraz chráni pred nebezpečným vyčerpaním. Už pozná, čo mu dávam a zastaví ma.

Prejavuje sa to tak, že buď dostávam svalové kŕče, ochoriem alebo sa necítim psychicky dobre. A to sa prejavuje akonáhle zvýšim záťaž. Negatívne to vplýva na zdravie.  

Plynie z toho aj nejaké ponaučenie, ktoré by ste mohli dať mladým športovcom? 

Trénujem ľudí a vďaka tejto skúsenosti ich viem zastaviť, že už ideme za hranu a môže to mať negatívny vplyv. Snažím sa ich viesť týmto smerom, aby bolo ich športovanie  dlhodobo udržateľné, bolo to zdravé a aby mali z toho  dlhodobo radosť. To je podstata športu.  Byť zdraví fyzicky aj mentálne.  

Triatlon je mladý šport. Vy ste boli jeho súčasťou 20 rokov. Ako sa zmenil?

Posunuli sa tréningové metódy, výživa, celé materiálne vybavenie. Kedysi som štartoval ešte v dvojdielnych dresoch. Posunulo sa to.  

Aj profesionalizmus. Ako sa pristupuje k tréningu, k pretekom. U nás to nie je na takej úrovni. Ale v Británii v príprave všetko sledovali, merali a zaznamenávali. Riešili až nezmyselné detaily.  

A keď ste začínali športová výživa asi nebola na takej úrovni ako dnes.  

Ja som súťažil ešte na sirupovú vodu.  Možno športová výživa bola, ale my sme to neriešili. AJ Brownleeovci v tréningu jazdili na sirup. Nepoznali sme športové gély. Mali sme so sebou sendviče alebo keksík. Často sme dlhé tréningy aj glykogén vyčerpali. Prišiel som úplne vynulovaný. Cukor na nule. A mysleli sme si, že to je dobre.

Pritom sa ukazuje, že to je presne naopak. V príprave na preteky Ironman som po piatich hodinách na bicykli bol tak najedený, že mi doma nechutilo jesť. Je to obrovský rozdiel v tom ako to bolo kedysi. Tréningové metódy sa menia. Dnes sú k dispozícii technológie, ktoré pomáhajú sledovať telesné parametre počas prípravy a na súťažiach. Dáta viete interpretovať. Vtedy sme tento kontext nemali. Bolo to o pocitoch. Ale nebolo to presné. Telo sa adaptuje a potrebuje niekedy iný stimul a musíte vedieť aký presne. Dnes vieme zmerať, kde sa nachádzate.  

Počas kariéry ste mali možnosť súperiť s veľkými osobnosťami ako Brownleeovci, Javier Gomez, Mario Mola, Kristian Blummenfelt, Chris McCormack. Každý bol už v inej fáze kariéry, no bola to silná éra. Aké to bolo súperiť s nimi? 

Podľa mňa sú aj oni len ľudia. Keď začínal Blummenfelt, bol som lepší. V roku 2016 som s ním bol na sústredení a počas pretekov Super League sme spolu bývali na izbe. Vnímal som, že je obrovský talent. Aj je to úžasné.

Motivujúce pre mňa bolo aj byť pri tom ako sa McCormack snažil dostať na olympiádu do Londýna. Rozprával som sa s ním a je to legenda. No tiež je to húževnatý človek a pre mňa to bolo, že tiež môžem niečo podobné dosiahnuť. Motivovalo ma to. Ale prirodzene prišlo aj vytriezvenie, keď som s nimi trénoval a na behu mi naložili. Demotivovalo to.  

Vy ste štartovali na dvoch olympiádach. V Londýne 2012  a v Rio de Janeiro 2016. Na druhej ste skončili na výbornom 11. mieste.  Ako si na to spomínate?  

S výkonom som bol možno paradoxne spokojnejší v Londýne, kde som skončil na 22. mieste. Prečo? Vtedy sa odo mňa nič neočakávalo, kvalifikoval som sa na poslednú chvíľu, mal som aj únavovú zlomeninu, no pred olympiádou som sa zlepšoval z mesiaca na mesiac, makal som na sebe. Aj v pretekoch som nezvládol všetko stopercentne.

Napríklad som si zle obul tenisku. Uprostred behu som ju musel napraviť a to ma mohlo stáť aj 3 – 4 miesta. V závere sa totiž šprintovalo do cieľa. Celkovo som bol vtedy spokojnejší ako v Riu. O štyri roky som bol už výkonnostne ďalej, no pred olympiádou ma trápili zranenia. Nemohol som toľko behať. Moja príprava nebola taká dobrá ako pred Londýnom. Výsledok som mal lepší, ale vnútorne mi to vyšlo lepšie v Londýne.  

Začala sa vaša kariéra otáčať ku koncu v momente, keď ste sa nekvalifikovali na hry do Tokia? Bol to zlomový bod? 

Určite sa to začalo uberať tým smerom, ale bolo to postupné. Nevzdal som to hneď, že toto je koniec a nebudem už bojovať. Snažil som sa kvalifikovať aj do Paríža.  Aj kvôli covidu to v Tokiu nebolo úplne to pravé. Ale už mi od tohto bodu moja mentálna sila klesala.   

Bolo náročné rozhodnúť sa, že je koniec?  

Rodilo sa to ťažko.  Moje zdravie bolo na tom tak zle, že stále ma niečo brzdilo a  uvedomoval som si, že už nedokážem byť na podujatiach spokojný. Nedávalo mi zmysel byť na 20. - 30. mieste. Vždy som chcel bojovať o čo najlepšie umiestnenia. Aspoň o najlepšiu desiatku. Ak to nedokážem naplniť, nedávalo mi to zmysel. Postupne som si uvedomil, že nemôžem tomu toľko dávať, moje telo neregeneruje  a hnevalo ma to. Preto sa to nerodilo ľahko.  

Od športu neodchádzate celkom. Trénujete triatlonistov vo vlastnom klube. Ako vidíte budúcnosť slovenského triatlonu?  

Popularita triatlonu ide hore. Na Slovensku sme na maxime toho, koľko ľudí sa mu dnes venuje. Aj v klube mám samých nováčikov, ktorí sa mu nevenovali.  Takže to chcú skúsiť, naučiť sa ho. Treba im cestu k nemu uľahčiť.  

Pamätám si, že pred 20 rokmi to nebol šport pre širokú verejnosť. Vtedy to mnohí brali, že to je šport len pre výkonnostných športovcov. Dnes záujem oň rastie.  A čo sa týka výkonnostného triatlonu máme talentovaných pretekárov - Dominik Ivančík, Zuzana Michaličková či Margaréta Vráblová. Tým, že sa mu venuje viac detí, nájdeme medzi nimi aj talenty. Ja sa vynasnažím podporovať mladých športovcov, tak ako mňa kedysi podporoval Gabriel Baran. Teraz je triatlon na tom najlepšie a do budúcna môže vygenerovať vrcholových športovcov.  

 Čo vám bude chýbať?  

Príprava, preteky, adrenalín, očakávania pred pretekmi aj priateľstvá a zážitky s tým spojené. Bolo to krásne. Po pretekoch sme spolu šli na večeru a na pivo. Často sme trénovali spoločne. Bol to kolobeh zaujímavého života.