Pred rokmi boli deti odolnejšie a vedeli ísť tvrdšie za športovými cieľmi, myslí si najúspešnejšia olympionička na hladkej vode

Viete ktorá slovenská športovkyňa v rýchlostnej kanoistike obstála najlepšie na olympijských hrách? Na takúto jednoduchú kvízovú otázku by „všeobecní“ športoví fanúšikovia nenašli rýchlo správnu odpoveď.

Preto si ju povedzme hneď: Marcela Erbanová na Hrách XXVIII. olympiády v Aténach 2004 vybojovala v K1 na 500 metrov výborné 5. miesto. Na hladkej vode ju odvtedy pod piatimi kruhmi žiadna Slovenka neprekonala. 

Ako často si spomínate na svoje olympijské vystúpenie?

„Ozaj často. Na obe olympiády, kde som bola. Najmä s Martinou Moravcovou vždy, keď zavíta domov do Piešťan. Veď sme spolu bývali v izbe v Sydney 2000 a spolu s ňou som prežívala veľkú radosť z jej krásnych dvoch strieborných olympijských medailí. Ak ju už spomínam, tak sme zažili spolu aj olympiádu v Aténach o štyri roky neskôr, ale tam som už s ňou bývať nemohla. My sme mali ubytovanie pri kanáli, kde boli súťaže v rýchlostnej kanoistike, nie v olympijskej dedine.“

Viac sme našou otázkou mysleli na Atény a na vaše vydarené piate miesto.

„Áno, vyšlo mi to vtedy oveľa lepšie než v Sydney, kde som sa do finále nedostala. Vzhľadom na to, že som sa do Grécka kvalifikovala iba na poslednú chvíľu, znamenalo pre mňa piate miesto akoby zisk medaily. Pravda, keby som ju ozaj mala, bolo by to oveľa radostnejšie, ale neprežívam žiadne sklamanie. Už sama účasť na dvoch olympiádach nie je maličkosť, je významná v živote každého športovca.“

Išli tvrdšie za športovými cieľmi

Kde vidíte príčinu, že váš výsledok na olympiáde ešte stále žiadna Slovenka neprekonala?

„Celý náš slovenský šport trpí nedostatkom talentov, ktoré by sa vedeli hneď či neskôr vyšvihnúť do svetovej špičky. Zdá sa mi, že pred desiatkami rokov sme ako deti boli odolnejšie, vedeli sme ísť tvrdšie za našimi športovými cieľmi. V súčasnosti by deti tiež chceli mať čo najlepšie výsledky, ale neuvedomujú si, že sa k nim dá dostať iba poriadnou drinou, každodennou prácou. Pre tých, čo nesledujú rýchlostnú kanoistiku pozornejšie, rada pripomeniem, že na olympiádach boli i Martina Kohlová a Ivana Kmeťová, ale ony môj výsledok neprekonali.“

Vy ste popri vrcholovom športe vyštudovali Fakultu telesnej výchovy a športu so špecializáciou na rýchlostnú kanoistiku, ale už vás na pretekoch v tomto športe nestretávame. Prečo?

„Hneď po skončení športovej kariéry som presedlala na trénerskú kariéru, dva roky som viedla slovenskú reprezentáciu do 23 rokov a v prípade potreby som aj pomáhala vtedajšiemu ústrednému trénerovi Paľovi Blahovi. A doma v Piešťanoch som v našom klube pracovala ešte dlhšie. Krátko, zo dva či tri roky, aj v čase, keď som už bola dvojnásobná mama. Potom mi predovšetkým rodinné povinnosti už nedovolili ostať aj v rýchlostnej kanoistike.“

Spomínate deti, ale stále máte dievčenské priezvisko Erbanová. Môžete objasniť tieto súvislosti?

„Nemám s tým žiadny problém. Už pätnásť rokov žijem v šťastnom vzťahu s partnerom Stanislavom Pollákom, máme spolu desaťročnú dcéru Elisabeth Zaru a osemročného syna Teodora. Môj muž, tak ho smelo označujem, je zaneprázdnený podnikateľ, má úspešnú firmu na fotovoltické produkty a systémy, takže ja som pre deti každodenná taxikárka. Vozím ich všade, kam treba. Okrem toho som aj druhá konateľka v našej spomenutej rodinnej firme.“

Bývalá úspešná kajakárka na dovolenke so svojou rodinou, teda partnerom Stanislavom Pollákom a ich dvoma deťmi, dcérou Elisabeth Zarou a synom Teodorom. (zdroj: Archív (me))

Do svadby ju tlačí Martina Moravcová

Otázka, či už náhodou nechystáte svadbu je oprávnená?!

„Určite. Máme so Stanom dohodu, že to bude v sobotu... Akurát ešte nevieme, ktorá to bude. Najviac nás do svadby nabáda naša veľmi dobrá priateľka Martina Moravcová, vždy pred príchodom do Piešťan sa pýta, či už na ňu môže prísť. Vraj by sa chcela na nej poriadne zabaviť a takisto tvrdí, že by sme sa už ozaj mali vziať. Zatiaľ sme ju však neposlúchli.“

Prejavujú vaše deti už aj nejaký športový talent?

„Napriek tomu, že osobne som priamo z organizovaného športu už odišla, je pohyb a športovanie u nás každodenná záležitosť. Obe deti totiž športujú. Dcéra chodí na tenis i plávanie, syn sa ešte venuje všetkému, čo má na dosah, plávaniu, tenisu i hokeju. Zväčša ich práve ja vozím na tieto aktivity.“

Čomu dá prednosť Elizabeth Zara?

„Očividne má radšej tenis, ale jej trénerka v bazéne, ktorou nie je nik iný ako Martinina mama Darina Moravcová, tvrdí, že má na plávanie veľký talent. Zatiaľ presne nevieme, čomu dá prednosť, ale tenis rada pozerá aj v televízii. Vzor je pre ňu teraz svetová jednotka Bieloruska Sobolenková, takisto naša Rebecca Šramková. Im by sa chcela podobať.“

Súvisiaci článok

Má len 15 rokov a už získala 5 slovenských titulov. Chcela by som sa mame priblížiť, hovorí dcéra Martiny Moravcovej

Čítajte viac

Deti onedlho skúsia pádlovanie

Nezoberiete svoje ratolesti pádlovať na vodu?

„Máme to v pláne. Už toto leto, veď brat Robo je stále tréner v našom piešťanskom klube. Mal by kto na ne dozerať. Ak by bolo potrebné, aj ja by som im vedela ešte čosi poradiť, nevedno však či ich to zaujme.“

Apropo, ako ste sa vy dostali ku kanoistike? Venoval sa jej niekto v rodine?

„Vôbec nie. Bola to v podstate náhoda. Náš otec mal kamaráta trénera Jana Číža, ku ktorému doniesol v detstve brata Roba, aby zmysluplne športom vyplnil jeho voľný čas. Roba pádlovanie ,chytilo’, a tak som sa neskôr po jeho vzore dostala k tomuto športu aj ja.“

Zrejme neľutujete, veď ste vďaka nemu videli skoro celý svet a našli aj veľa kamarátov a známych. Bola vaša kariéra dostatočne úspešná, alebo vás výsledky na niektorých podujatiach mrzia dodnes?

„Ja sa na športovú kariéru, ktorú mám za sebou, pozerám pozitívne. Veď už na nej nič nezmením. Na majstrovstvách sveta či Európy som bola neraz blízko medailí, a hoci mi napokon ušli, nikdy som to nebrala tragicky. I keď vtedy mi to bolo prirodzene ľúto. To piate miesto z olympiády je v podstate ,mega’ úspech, nemáme veľa športovcov celkove a konkrétne ani v rýchlostnej kanoistike, ktorí by sa niečím podobným mohli pochváliť.“

Z olympijského úspechu sa tešila aj s bratom Róbertom, vynikajúcim slovenským reprezentantom v rýchlostnej kanoistike. (zdroj: TASR - Radovan Stoklasa)

Tréner jej ordinoval najmä K1

V historických výsledkových listinách sa vaše meno zväčša spája iba s individuálnymi disciplínami. Nemali ste zálusk napríklad skúsiť šťastie v dvojkajaku?

„Kajakárok bolo na Slovensku vždy málo, v mojej ére iba zopár na potrebnej výkonnostnej úrovni. Tréner Pavel Blaho ma tlačil, aby som jazdila predovšetkým v K1, ale súťažila som aj v štvorkajaku. S Janou Petránovou, Kristínou Medovčíkovou a Evou Hochschornerovou sme na ME 1997 v Plovdive obsadili v K4 na 200 metrov šieste a na 500 metrov ôsme miesto, boli sme v tom istom roku aj na MS v kanadskom Dartmouthe, ale do finále sme sa nedostali. Potom sa však naša štvorica rýchlo rozpadla. Ku koncu mojej kariéry pádlovali už veľmi dobre Martina Kohlová a Ivana Kmeťová, ale na to, aby som sa k nim pridala povedzme ja v K4 a ešte by sme do lode niekoho našli, už nebol čas ani možnosť.“

Čo hovoríte na terajšie piate miesto štvorice Dagmar Čulenová, Katarína Pecsuková, Hana Gavorová a Sofia Bergendiová na nedávnych ME v Račiciach v K4?

„Každého, kto sa nášmu športu roky venoval, takýto výsledok poteší. A viem, že máme teraz okrem nich aj ďalšie talenty Bianku Sidovú a Réku Bugárovú. Ak sa ich potenciál bude naďalej rozvíjať a nepoľavia v tréningovom úsilí, možno práve niektorá z nich prekoná môj olympijský výsledok z Atén, ktorý sa zrodil už pred viac ako dvoma desaťročiami.“