Zobrali nám šport. Je to veľmi smutné, hnevá Jaroslava Slučika

Kanoistika na divokej vode je disciplína, v ktorej Slovensko malo vždy silné zastúpenie. No v posledných rokoch akoby upadol do tieňa, a to nie pre nedostatok talentovaných športovcov, ale pre chaos vo vedení. Porozprávali sme sa o tom s jedenásťnásobným majstrom sveta a aj Európy JAROSLAVOM SLUČIKOM, ktorý sa už nevládze pozerať na to, kam ich ešte pred pár rokmi pre Slovensko úspešný šport smeruje.

Jaro, čo sa deje so slovenskou kanoistikou na divokej vode?

„Ťažká otázka, ale odpoveď je jednoduchá – zobrali nám ho. Kto? Ľudia, ktorí nikdy v živote nereprezentovali Slovensko, ktorí nikdy nestáli na štarte pretekov Svetového pohára alebo majstrovstiev sveta, nám dnes diktujú, ako má náš šport vyzerať. A to je veľmi smutné.“

Kto konkrétne?

„Na čele zjazdu a šprintu na divokej vode v súčasnosti stojí človek, ktorý kanoistiku nikdy nebral ako vážny šport. Bol to preňho len voľnočasový krúžok počas štúdia na vysokej škole. Nikdy nebojoval o miesto v reprezentačnom tíme, nikdy nezažil, čo znamená prejsť si tvrdým výberom, zvládnuť tlak nominácií a reprezentovať krajinu na medzinárodnej scéne.

Napriek tomu teraz rozhoduje o smerovaní celej disciplíny. A tu je zásadný problém – nejde o to, že nevyhral preteky Svetového pohára alebo majstrovstvá sveta. Ide o to, že nikdy neprešiel procesom, ktorý formuje vrcholového športovca – fyzicky, mentálne ani hodnotovo. Ako môže niekto, kto to nikdy nezažil, vedieť, čo športovci skutočne potrebujú?”

Nevidíte to príliš čierne?

„Som pri športe viac ako štyridsať rokov. Najprv ako mládežník, potom ako reprezentant a neskôr ako tréner. Viem, že toto nie je človek, ktorý by mal určovať budúcnosť nášho športu. Nie som v tomto názore sám, podobne to vníma aj množstvo aktívnych vrcholových športovcov.

Žiaľ, dostali sme sa do situácie, kde náš zväz riadia ľudia, ktorí sa síce tvária, že vrcholovému športu rozumejú, ale zároveň si nedajú poradiť od tých, ktorí ho naozaj žili. Nepočúvajú, odmietajú konštruktívnu kritiku a nastoľujú atmosféru, v ktorej platí len jedno – buď sú veci po ich, alebo ste proti nim. A to je pre rozvoj nášho športu veľmi nebezpečné.“

Nie je však dôležitejšie, aby mal človek na čele manažérske schopnosti, než aby bol bývalý športovec?

„To je pravda, ale my sme už na hranici paródie. Ak by ste dali IT odborníkovi viesť chirurgickú kliniku, každý by sa chytal za hlavu. Keď však IT-čkár vedie zjazd na divokej vode, všetci mlčia. Ako športovec som z toho znechutený a ako odborník cítim zodpovednosť upozorniť na to. Všetci tí, ktorí v tomto športe niečo dokázali, sú buď ignorovaní, alebo odchádzajú.“

Úspešná posádka vodného zjadzu Vladimír Vala a Jaroslav Slučik. (zdroj: ARCHÍV J. Slučika)

Môžete byť konkrétnejší?

„Z výkonnej rady odišiel Sašo Slavkovský. Človek, ktorý po ukončení profesionálnej vodnoslalomárskej kariéry neodišiel do úzadia, ale chcel pracovať na dlhodobej koncepcii rozvoja slalomu. Mal víziu, skúsenosti, rešpekt. Keď však vidíte, že vaše nápady narážajú na stenu ľudskej nekompetentnosti a ignorancie, tak vás to zlomí. A Sašo nie je jediný.“

Ako si to vysvetľujete?

„Z môjho pohľadu ide o kombináciu nezáujmu, pohodlnosti a moci. Usadia sa do funkcií, ktoré im vyhovujú, a chránia si pozície nie odborným výkonom, ale tým, že vylúčia tých, ktorí by im mohli konkurovať. Mal som úprimný záujem viesť zjazd na divokej vode a ponúknuť skúsenosti, ktoré som získal ako športovec a neskôr ako tréner.

Mal som aj podporu od mnohých vrcholových športovcov, ale na zväze to nikto neakceptoval. Zrazu som sa len dozvedel, že toto športové odvetvie na divokej vode vedie niekto úplne iný. Nikto s nami nekomunikoval, nikto nám nevysvetlil prečo. Kritiku znesiem, veď som športovec a som zvyknutý bojovať, ale tu žiadna spätná väzba neprišla.

Len potichu odhlasovaný človek, o ktorom som už hovoril. A toto je, žiaľ, mechanizmus, ktorým sa tento systém zbavuje ľudí, ktorí by do športu mohli priniesť skúsenosti, energiu a zmenu. Namiesto odbornosti víťazí pohodlie, uzavretosť a strach z konkurencie.“

Čo s tým? Máte nejaké riešenie?

„Musíme sa prestať báť o tom hovoriť. Športovci, tréneri, kluby, čiže všetci, ktorí majú čisté úmysly, by sa mali spojiť a jasne povedať: ,Dosť.' Musíme dostať do vedenia ľudí, ktorí rozumejú športu, ktorí ním žili a chcú ho posunúť. Nie IT-čkárov, ktorí si chcú šport odfajknúť ako ďalší projekt do životopisu.“

Vaše slová znejú dosť tvrdo...

„Áno, je to tvrdé, ale je to realita. Nechcem byť ani arogantný, ani sa nad nikoho vyvyšovať. Ak však niekto chce viesť šport, mal by mať k nemu vzťah, vedomosti a skúsenosti. V opačnom prípade robí medvediu službu nielen športovcom, ale celej krajine. Lebo šport je aj národná hrdosť. A tú si nenecháme vziať.“