O polnoci mu aplaudoval zimný štadión. O pár hodín neskôr už nastupoval do práce

Ivan Buchinger už nemusí nikomu nič dokazovať. Status priekopníka slovenského MMA mu už nik nevezme a zrejme potrvá ešte veľmi dlho, kým niekto dosiahne na medzinárodnom fóre také úspechy ako 38-ročný veterán. No on sa aj tak vrhá do zápasov vo veľmi rýchlom tempe a pre svojich fanúšikov nezriedka pripravuje infarktové momenty. Podobne ako pred dvomi týždňami v Bratislave, keď v hlavnom zápase turnaja Oktagon 63 dostával v prvom kole hroznú bitku, inkasoval dva knockdowny, aby v druhom totálne otočil a napokon zlomil nebezpečného protivníka. Hrdina večera, legenda slovenského MMA. IVAN BUCHINGER.

Fantastické víťazstvo nad nebezpečným protivníkom, aplauz publika na bratislavskom zimnom štadióne, potom do pol druhej ráno tlačová konferencia a na druhý deň, v pondelok ráno, nástup do „civilného“ zamestnania...

„Opravím vás, už v nedeľu ráno som išiel do práce. Službu som si vymenil tak, že ak by sa mi v zápase niečo stalo, zaskočila by za mňa náhrada. Ale chvalabohu, nestalo sa mi nič, tak som mohol ísť hneď v nedeľu do práce v Západoslovenskej vodárenskej spoločnosti v Gabčíkove.“

Ako vnímajú kolegovia a kolegyne, keď občas prídete poriadne rozmlátený?

„Už si zvykli. Keď som tam nastupoval, tvrdil som, že už nebudem mať zápasy tak často. Ale potom sa stalo, že prišiel minulý rok a ten bol extrémny, od júla som bojoval trikrát. V tomto roku štyrikrát. Bolo toho fakt veľa. Našťastie som však neprišiel v takom stave, že by si povedali, že fúúúha. Len som mal nejaké modriny, podliatiny. Ale myslím, že sú na to už zvyknutí, lebo vedia, čo som za čávesa.“

Musíte v zamestnaní pracovať aj fyzicky, manuálne? Neobmedzujú vás prípadné boľačky z tréningov a súbojov?

„Fyzicky nemusím pracovať. Ako strojník nerobím takmer žiadnu fyzickú prácu.“

V spomínanom poslednom dueli proti Hafenimu Nafukovi ste dosť inkasovali. Obišlo sa to bez vážnejších následkov. Zároveň ste avizovali, že si dáte pauzu. Nebolo priskoro ísť do boja len dva mesiace po knokaute, ktorý ste utŕžili v Oberhausene od Lom-Aliho Eskieva?

„Určite bolo. Za normálnych okolností by som si musel dať tri mesiace pauzu. Nemyslím od zápasenia, ale aj od kontaktného tréningu, alebo tak nejako. Lenže knokaut v Nemecku nebol veľký. Hneď som vedel, čo sa stalo. Nebolo to hrozné KO. Aj tak som si ale sám dal prestávku, skoro mesiac som netrénoval, až postupne som začal s ľahkým tréningom.

Prišiel mi však telefonát, že sa môžem ukázať v Bratislave. Hneď som reagoval, že dobre, idem. Ani som príliš nepremýšľal. Veľmi som chcel, lebo v Bratislave rád zápasím. Nemusím cestovať nikam ďaleko, váženie, brutálne publikum... Mám to tam moc rád.“

Keď spomínate publikum: Ako bojovník s vašimi skúsenosťami, ktorý si prešiel Európu od západu až na úplný východ, vníma reakcie divákov? Plne sústredený na boj, vnímate vôbec, či vám prajú alebo na vás pískajú?

„Strašne ma to motivuje. Z tých päťdesiatich zápasov som dobrých štyridsať absolvoval niekde inde. Nemal som za sebou také žičlivé publikum, aké mám doma. Je to úplne iný pocit, keď cítim, že ľudia ma tu majú radi a keď vnímam tu brutálnu podporu.

Je to úplne iné. Je to super. Keď som štartoval v Rusku, furt som mal ruských súperov a nikto mi tam nefandil. Ak som mal nástupovku, bolo v lepšom prípade ticho. Teraz, keď zaznie moja nástupovka (pozn.: pieseň Slovensko Moje, Otčina Moja od skupiny Hrdza), všetci v hale stoja a spievajú.“

Takže možnosť predstaviť sa opäť v Bratislave zavážila. Pred vami však stála náročná prekážka. Nemec Nafuka, prezývaný namíbijská nočná mora, bol mladší, väčší, vyzeral silný. Pred stretom s vami mal bilanciu 7-1 a za sebou výhry nad kvalitnými protivníkmi. Ani v jednom momente prípravy ste nezapochybovali, či ste to mali vziať?   

„Keď som dostal telefonát, či zoberiem zápas v Bratislave, súhlasil som, ale nech mi dajú ľahšieho súpera. Potom mi volajú, že Nafuka. Och, ty kokos, to predsa nie je ľahký súper! Koľko toho vyhral, masívny je... Ale dobre, tak aspoň aby som nemal zápas neskoro večer.

A potom mi volajú opäť, že to mám ako hlavný zápas, teda ako posledný zápas večera. Reku, to ani nie je možné. Tam som začal na moment uvažovať, či som urobil dobre. Ale nemal som také obavy, nedomnieval som sa, že od neho inkasujem KO. Vedel som, že je silný a lepší na zemi než v postoji. Určite som nečakal, že ma v prvom kole skoro knokautuje.“

A napokon ste išli opakovane k zemi. Ale prezradili ste, že potom, pred koncom prvého kola, ste videli, ako súper ťažšie dýcha a poškuľuje po časomiere a že ste vedeli, že tu sa láme zápas. To sú zrejme skúsenosti, ktoré bojovník získava rokmi a súbojmi, však?

„Asi hej. Šiel som dole, cez prestávku medzi kolami, a usmieval som sa na Attilu Végha a Mariána Nagya v mojom rohu, lebo som vedel, že to ukončím v druhom, alebo maximálne v treťom kole.“

Po skvelom víťazstve nad Nafukom prišiel ďalší hojne diskutovaný moment, keď ste sňali rukavice a uložili ich do stredu klietky, čo obvykle značí koniec kariéry. Vzápätí ste ale vysvetľovali, že to bol len žart. Ako vám vôbec napadol takýto žart?

„Ľudia od zápasníkov vždy očakávajú čosi navyše. Nielen, aby urobili dobrý zápas, ale aj nejakú šou pri nástupe alebo vážení. Tak mi napadlo práve toto. Pôvodne som si myslel, že bude verejné váženie a chcel som si vziať masku starca a paličku do ruky, že idem ako starý chlap, ale to sa nestalo, lebo tento raz nebolo verejné váženie. Reku čo iné vymyslím? Čávo vyhlasoval, že ma pošle do dôchodku. Tak reku dobre, že idem teda. Ale nie, v skutočnosti ešte nikam nejdem.“

Po vleklom zranení z leta 2022 máte po ročnej odmlke teraz veľmi dobrú bilanciu 5-2, vrátane víťazstiev nad silnými protivníkmi. Nikomu už nemusíte nič dokazovať a peniaze na živobytie sa dajú zarábať aj jednoduchšie. Čo vás v tejto fáze ešte ženie vpred, že zoberiete aj zápas na poslednú chvíľu proti nebezpečnému súperovi, že sa do toho zas a znova vrhnete...

„Teraz už asi najmä tie peniaze, ale to je normálna vec. Zároveň ja ani neviem, čo by som robil, ak by som zastal. Ak by som skončil so zápasením. Chcem do toho ísť, lebo sa cítim fyzicky a kondične dobre. Najmä kondične. A chcem ešte vyhrávať. Dokonca cítim, že keby som mohol naplno trénovať, ešte by som mohol získať opasok šampióna Oktagonu. Lenže už netrénujem toľko, ako predtým a nemám už ten oheň, čo predtým.“

Je to tým, že s blížiacou sa štyridsiatkou – vo februári oslávite 39. narodeniny - telo pomalšie regeneruje, ako ste nedávno prezradili?

„Určite aj o tom. Veľmi ma teraz bolí lakeť. Lekár mi oznámil, že to treba operovať a vyčistiť, lebo tam mám rozmlátenú chrupavku. Lenže ja sa neviem rozhodnúť, lebo keď netrénujem, nemám s tým žiadny problém. Keď začnem trénovať, strašne to bolí. A niekedy to zas ani počas tréningu nebolí. Takže neviem, čo s tým robiť. Fakt je, že už nemôžem trénovať na sto percent, ako som bol zvyknutý. Keby som mohol a keby som nemusel chodiť do práce, len sa naplno venovať príprave, myslím, že ešte mám na to, aby som zabojoval o opasok.“

S blížiacim sa koncom kariéry športovci často zvažujú, čo a ako ďalej. U vás je časť tejto dilemy vyriešená tým, že už máte „civilné“ zamestnanie. Ale pokiaľ ide o MMA, hodláte pri ňom zostať, alebo si od života v gyme a telocvični budete chcieť načas oddýchnuť?

„Nechcem si dať takú prestávku, že by som nerobil vôbec nič. Mám vo svojom okolí chalana, ktorý ako zápasník kedysi štartoval na olympiáde, už má 53 a stále s nami trénuje. Ani ja nechcem prestať a zároveň budem rád viesť tréningy pre deti, prípadne súkromné tréningy.“

Uvažujete niekedy o tom, kde ste mohli byť, kam ste to mohli dotiahnuť, keby ste mali také podmienky, aké majú mladí talentovaní fighteri dnes? Dobrých trénerov, dobré gymy, zázemie vytvárané partnermi... Pretože už veľakrát sa skloňovalo, že v prvopočiatkoch ste, napríklad aj s Attilom Véghom, nemali trénerov a ani kde trénovať, že techniky ste sa učili po pivniciach či na tráve.

„Ani nie. Príliš o tom neuvažujem. Z tých možností, ktoré som mal, som využil všetky. Z nuly som vyrástol na bojovníka, ktorý vyhrával aj ťažké zápasy. Vďaka tomu som sa dostal do Nemecka do tímu MMA Spirit. To bol zásadný posun. V tréningoch aj zápasoch. Na maximum som vyžmýkal, čo som mal v sebe. V tých podmienkach, ktoré som mal. Keby som mal lepšie podmienky, aj z nich by som zrejme dokázal vyťažiť maximum, ale neuvažujem o tom, lebo sa to nestalo. Keď som raz bol trénovať v slávnom American Top Teame, hlavný tréner mi povedal, že ak tam zostanem, urobia zo mňa šampióna. Na to nikdy nezabudnem. Nevedel som poriadne po anglicky, ale toto vo mne zarezonovalo.“

Pamätáte si dodnes aj to, ktorý tréner z ATT to bol? Tam tomu vtedy šéfovali Dan Lambert, bratia Marcus a Marcelo Silveirovci, Ricardo Libório, neskôr Mike Brown...

„Ale kdeže! Ani vtedy som to nevedel. Attila tam trénoval už dlhšie a povedal mi, že toto je hlavný tréner. Fakt neviem, ktorý z nich to presne bol.“

Po športovej stránke ste dosiahli také úspechy, ako nik iný zo slovenských bojovníkov. Šampiónom ste boli v troch rešpektovaných organizáciách, patriacich medzi vôbec najlepšie na svete. Vyšliapali ste cestičku pre ďalšiu generáciu bojovníkov a už aj bojovníčok. Vidíte medzi nimi niekoho, koho by ste označili za svojho nasledovníka?

„Pre mňa je Lajoš Klein momentálne najlepší fighter. Nepozerám sa na to tak, či je alebo nie je môj nasledovník, ale je to on, koho v súčasnosti považujem za najlepšieho.“