Micheala Hozáková. (zdroj: SPV/Igor Kupčo)
Od utorka do nedele žije Slovensko i celý svet parahokejom. Slovenský paralympijský výbor (SPV) priniesol historicky prvé ženské majstrovstvá sveta do Dolného Kubína. Na šampionáte sa predstavia aj dve slovenské reprezentantky, ktoré sú súčasťou Výberu sveta.
Jednou z nich je Michaela Hozáková. Dvadsaťdvaročná rodáčka z Považskej Bystrice ktorej sa úplne zmenil život po tom, čo ju pred dvomi rokmi na policajnej akadémii postrelil inštruktor.
Ako ste sa dostali k parahokeju?
„Hľadala som nejaký parašport, ktorý by som mohla robiť po zranení. Tým, že mám blízko k hokeju, tak keď sa generálny manažér slovenského parahokeja Miroslav Dráb ozval, tak som neváhala a šla som si to vyskúšať.“
Čo vás na tom najviac upútalo?
„Od malička mám rada hokej, takže to bolo plus. A takisto kolektív. Tým, že je to kontaktný šport, je tam veľa fyzickej námahy, tak mi to pomáha aj v osobnom živote.“
Ste útočníčka. Bola to jasná voľba ísť smerom dopredu?
„Keďže som pred zranením bola futbalistka a hrávala som v útoku krídlo, tak to bola jasná voľba. Mám inštinkt ísť skôr do útoku ako do obrany.“
Medzi najlepšie tímy sveta patrí Kanada a USA. Do Dolného Kubína priviezli silné tímy. Máte tam nejaké vzory?
„Sú to top tímy. Je tam veľa vzorov. Napríklad Američanka Monica Quimby, s ktorou som sa teraz skamarátila. Som za to veľmi vďačná. Pomáhala mi na ľade. Je to pre mňa veľká skúsenosť.“
Ema Mária Šimáková (vľavo) a Michaela Hozáková. (zdroj: SPV/Igor Kupčo)
Vo výbere sveta je mix hráčok. Okrem Slovenska a Česka v ňom majú zastúpenie aj Lotyšsko, Švédsko, Francúzsko, Nemecko, Fínsko, Japonsko a Južná Kórea. Ako to vnímate?
„Je to rôznorodé, sú tam hráčky z každého kúska sveta. Je to náročné z hľadiska toho, že nie sme zohraté, ale každá prinesieme do tímu niečo iné.“
S kým si rozumiete najviac?
„Či už s Češkami, ale aj s Fínkou. S každým si mám čo povedať.“
Vy ste sa pred zranením venovali atletike a futbalu, teda letným športom. Slovensko už má paralympioničku Alenu Kánovú, ktorá sa venuje aj letným aj zimným disciplínam. Nezvažovali ste niečo podobné?
„Rozmýšľala som nad tým. Určite by som chcela nájsť aj nejaký letný šport, ale musím si ešte vybrať a zvážiť možnosti, kde by ma to ťahalo najviac. Rozmýšľala som nad parastolným tenisom, to ma baví. Ale aj nad atletikou, keďže som bola dlhoročná atlétka.“
Čo očakávate od historického šampionátu?
„Určite, že naberiem skúsenosti aj proti takým tímom ako je Kanada. Trénovali sme aj s USA. Veľa sme sa naučili, kde máme medzery a čo ešte treba doladiť.“
Aký cieľ ste si stanovili pre toto podujatie?
„Získať čo najviac skúsenosti. Som v tomto športe stále v podstate ešte len začiatočníčka. Takisto získať nové kontakty, skamarátiť sa s novými ľuďmi.“
Na Slovensku zatiaľ nemáme ženský parahokejový tím, trénujete s mužskou reprezentáciou. Mohlo by tento turnaj prispieť k tomu, že by sa našlo viac dievčat, ktoré by sa chceli venovať tomuto športu?
„Dúfame, že to prispeje k tomu, aby sa dievčatá, ktoré sú ako my s Emou Máriou Šimákovou na vozíku, alebo majú amputované nohy, aby prišli a vyskúšali si to. Budeme sa im snažiť na ľade pomôcť čo najviac. Dúfame, že nás bude viac, aby sme mohli čoskoro mať vlastný tím.“
Veronika Pullmanová
