Po päťdesiatke to už ide z kopca, vraví slávny brankár Juraj Čobej. Z čoho má dnes najväčšiu radosť?

Bol hviezdou petržalskej Artmedie. No v čase najväčšej slávy mu osud uštedril tvrdý úder.

Brankárovi Jurajovi Čobejovi diagnostikovali nádor v mozgu. Podstúpil komplikovanú operáciu a dlhú liečbu. Tvrdá nátura sa však vzoprela nepriazni osudu.

Dokázal sa vrátiť do vrcholového futbalu. Stal sa legendou. Flegmatik, ktorý v bránke čaroval, si za svoj kumšt si vyslúžil prezývku Šaman.

Juraj Čobej dvíha nad hlavu na starom petržalskom štadióne za Starým mostom pohár za zisk titulu v ročníku 2007/08 (zdroj: FOTO TASR/ PAVEL NEUBAUER)

Skromné oslavy v kruhu rodiny

Na debate sme sa dohodli vo štvrtok 7. augusta. Bola v tom aj istá dávka symboliky. V ten deň Juraj oslavoval 54. narodeniny.

„Žiadne veľké oslavy nechystám. Budú iba v rodinnom kruhu,“ zvestoval po gratulácii.

Debatu s legendárnym Šamanom sa nedalo začať inak než futbalovými spomienkami. Zvlášť, keď bude mať už zakrátko dôvod na ďalšiu oslavu.

Presne 23. augusta totiž uplynie okrúhlych dvadsať rokov od odvety Artmedie proti Partizanu Belehrad, ktorá otvorila slovenskému klubu brány do hlavnej fázy Ligy majstrov. Jej hlavným hrdinom bol práve Čobej.

Po 1. FC Košice (1997/98) sa stal klub z pravého brehu Dunaja iba druhým na Slovensku, ktorý sa prebojoval do skupinovej fázy Ligy majstrov.

Kým po dvojzápase s kazašským Kajratom Almaty oslavovali priaznivci Pavla Staňa, autora postupového gólu v nadstavenom čase odvety, po senzačnom vyradení škótskeho Celticu Glasgow zasa vynášali do nebies útočníka Juraja Halenára, autora hetriku v domácom súboji.

Juraj Čobej pri zákroku v domácom súboji proti milánskemu Interu (zdroj: FOTO TASR)

Kamerunčan Boya sa rozriasol

Poslednou prekážkou Artmedie v ceste do skupiny bol srbský Partizan Belehrad.

Po domácej bezgólovej remíze nepadol gól ani v odvete. Rozhodoval tak až penaltový rozstrel.

Napriek tomu, že sa kopalo pod burácajúcim kotlom priaznivcov Partizanu, Čobej dokázal zmagnetizovať hneď dve strely z bieleho bodu.

„Jedenástka sa nedá chytiť, oproti exekútorom sú brankári v nevýhode. Môžu ho však ovplyvniť, čo som využil.

Predposlednú penaltu kopal Boya. Už keď si staval loptu na biely bod, bol taký nervózny, až sa celý triasol.

Pozeral som sa na neho, vedel som že sa pozrie na loptu ešte pred kopnutím. Naznačil som mu pohyb tak, aby videl, že idem doprava a naspäť. A potom som šiel ešte raz do tej strany.

Kopol to presne tam, kam som chcel. Chytená penalta mi zvýšila sebavedomie,“ prehrabával sa v bradatých spomienkach spred dvadsiatich rokov.

Kým Ján Ďurica v šiestej sérii jedenástku premenil, Brnovič, hoci si vybral opačný roh bránky ako Boya, si na Čobejovi vylámal zuby.

„Keď som vyrazil pokus Brnoviča, ešte som vybehol za loptou, aby ju nedorazil do siete. Vôbec som si v tej chvíli neuvedomil, že už nemusím. Že je koniec,“ dodal.

Dres Partizana ako prekvapenie

Z voleja pridal aj čerstvú aktualitu.

„Len nedávno, prvú augustovú nedeľu boli v Bardejove za mnou dvaja ľudia z Partizanu Belehrad. Z nejakej športovej stanice.

Robili so mnou rozhovor. Od pamätného zápasu ubehne o pár dní presne dvadsať rokov.

Odniekiaľ sa dozvedeli, že jediný dres, čo som si z tej výnimočnej éry nechal – lebo všetky ostatné som porozdával - bol práve ten, v ktorom som odchytal rozstrel v Belehrade.

A tak mi priniesli ako darček dres Partizanu. Schuti sme podebatovali, oživili spomienky. Vraj to zavesia potom na youtube.

Tiež vraveli, že po vyradení mali v klube týždeň smútok a ďalších päť-šesť rokov útlm. Čo dokáže urobiť jedna nepremenená penalta...“

Artmedia bola skupine Ligy majstrov! Po úvodnej domácej prehre s milánskym Interom ju nakopol senzačný triumf na štadióne Drakov, kde vypálila rybník favorizovanému portugalskému veľkoklubu FC Porto.

„Za stavu 0:2 sa predo mnou objavil Diego, no ja som jeho strelu vytlačil. Nehovorím, že to bol životný zákrok, ale v tom momente mimoriadne dôležitý. Kľúčový.

Keby dal na 3:0, je vymaľované. Ale potom sa karta otočila, ešte do prestávky Peter Petráš znížil. A v druhom polčase do čoho sme kopli, z toho bol gól. Hoci bol pomer striel 28:3 v prospech Porta, my sme vyhrali 3:2.“

Nasledovala bezgólová remíza v Ibrox Parku, domovskom chráme Glasgowu Rangers. A Čobej opäť čaroval.

Útočníkovi Dadovi Pršovi z jeho zákrokov vlasy dupkom stávali… Chorvátsky hroťák mal more šancí, no Šamana neprekonal.

„Moja dvojka Ľuboš Kamenár mi na rozcvičke kopol zopár lôpt do rúk a to bolo všetko. Keď som sa išiel prezliecť do dresu, asistent Michal Hipp s údivom povedal: veď ty si sa vôbec nerozcvičil.

Odvetil som len toľko: trénerko, pokoj. Ja tu dnes gól nedostanem. A tak sa aj stalo, remizovali sme 0:0,“ vytiahol ďalšiu zo spomienok.

Merkovi vraj zavadzal Kozák

Pred posledným domácim zápasom s Portom, bola Artmedia stále ešte v hre o postup. Bezgólová remíza na to nestačila…

Po zápase mal domáci tábor ťažké srdce na nemeckého arbitra Marcusa Merka, ktorý Petržalke uprel penaltu.

„Blažej Vaščák strieľal do odkrytej časti bránky, ale lopta zastala v kaluži vody. Keď ju chcel dokopnúť do siete, stopér Pepe ho zápasníckym chvatom zložil. Čistá penalta! No rozhodcovia mlčali.

Asistent Hipp nám neskôr vravel, že Merkovi akurát v tom momente vbehol do výhľadu Jano Kozák, takže faul vidieť nemusel. Ale asistent na čiare určite áno. Ťažko sme niesli, že v Lige majstrov končíme.“

Vyše osemhodinová operácia

Keď nastal čas na oddych po náročnej jeseni, kruto sa s ním zahral osud. Len tri dni po zápase s Portom, 9. decembra 2005, v obchode odpadol.

„Chystal som sa do Stropkova. Sediac v aute mi volala mi mama, že zabudla kúpiť papriku. Išiel som do obchodu a tam som odpadol.

Previezli ma do Bratislavy, kde som absolvoval sériu vyšetrení,“ vracia sa k nepríjemnému obdobiu, v ktorom mu išlo o život. Tie napokon odhalili nádor na ľavej strane mozgu.

Operovali ho 15. decembra, komplikovaný zákrok trval viac ako osem hodín a vykonal ho uznávaný neurochirurg Juraj Šteňo.

„Operácia mi vlastne zachránila život.“

Nádor našťastie nebol zhubný, ale bol na nebezpečnom mieste. Stotinu milimetra od pohybového centra. Odvtedy musel absolvovať kontroly magnetickou rezonanciou.

Ani pobyt v nemocnici však neubral nič z jeho popularity. Keď sa začala zimná príprava, zasa sa začalo písať o futbale a spomienky fanúšikov ožili.

„Nabralo to až do také rozmery, že už som nemohol cestovať do nemocnice na kontroly električkou. Ľudia ma spoznávali, chceli sa fotografovať, zhovárať.

Nemal som im to za zlé, akurát som neustále meškal. Musel som sa začať presúvať autom,“ vraví.

Aj napriek tomu, že sa vylízal z najhoršieho, lekári mu predpovedali koniec kariéry. On sa však futbalu vzdať za žiadnych okolností nechcel.

Napokon si predsa len vydupal súhlas, že môže chytať. Pravda, medzi žrde už mohol chodiť už len so špeciálnou ochrannou prilbou.

Vystriedal dve: prvá mala telovú farbu, druhá bola čierna. Už prepracovanejšia a oveľa pohodlnejšia.

Juraj Čobej prichádza na zraz slovenskej futbalovej reprezentácie pred zápasom s Belgickom. (zdroj: FOTO TASR/ PAVEL NEUBAUER)

Dvadsiateho mája 2006 dokonca symbolicky nastúpil v Trnave aj na prípravný reprezentačný duel proti Belgicku.

Absolvoval dve operácie srdca

Po skončení hráčskej kariéry trénoval brankárov v Bardejove. V Dlhej Lúke, kde žije, bol dokonca nepísaný šéf klubu. Futbalovú kapitolu potom nadobro uzavrel.

„Už nikomu nebudem sľubovať, či prídem alebo nie. V septembri idem na operáciu s karpálnym tunelom. Po päťdesiatke to už ide z kopca,“ utrúsil.

„Mám za sebou dve operácie srdca. Prvú pred piatimi rokmi, druhú tento rok v marci. Podstúpil som pulznú abláciu poľa.

Cítim sa dobre, chodievam do roboty, dokonca mi lekári už zrušili aj všetky lieky. Momentálne absolvujem sedemdňové Holterovské monitorovanie srdca.

Ozývajú sa už aj ubolené kolena, chrbát. Nenariekam. Viem, že to už lepšie nebude,“ vraví.

Je zamestnaný v Mestskom podniku služieb v Bardejove.

„Vstávam o pol piatej ráno. V lete kosím s krovinorezom, v zime zasa pílime, orezávame a štiepkujeme stromy. Mám na starosti údržbu. Po robote idem domov, väčšinu času sa motám v záhrade.“

Juraj Čobej v čase, keď bol trénerom brankárov v druholigovom Bardejove. (zdroj: FOTO FACEBOOK FC PETRŽALKA)

Tá je jeho záľubou, miestom na relax. „Pestujem skoro všetko, akurát k exotickému ovociu som sa ešte nedostal,“ prezradil.

Z dvoch dcér mu už vyrástli dámy. Soňa má 24 rokov, Nina o štyri menej.

„Mladšia hrávala futbal, bola aj vo výbere Slovenska, ale po zranení musela skončiť. Soňa končí posledný ročník ekonómie v Brne, Nina zasa študuje v Bratislave právo,“ zahlásil hrdý tatko.

Mimochodom, z čoho má oslávenec Juraj Čobej dnes najväčšiu radosť?

„Z každého dňa. Z toho, že vyjde slnko, že som sa ho vôbec dožil. Že sa dokážem postaviť na nohy,“ dal úprimnou odpoveďou bodku za debatou.

Kapitán hostí Vladimír Kinder s Ladislavom Suchánkom a brankárom Jurajom Čobejom zastavujú Roberta Hazuchu (7). Z ligového zápasu Ružomberok - Petržalka, v auguste 2002. (zdroj: TASR)