Peter Krištofovič so slovenskými reprezentantmi Zdenom Štrbom (vľavo) a Marekom Hamšíkom. (zdroj: archív Petra Krištofoviča)
Známe klišé hovorí o tom, že ak chcete robiť niečo poriadne, mali by ste sa venovať jedinej veci. Peter Krištofovič je dôkaz toho, že to nemusí byť pravda. Pokojne by sme ho mohli označiť za muža viacerých tvárí. Úspechy dosiahol v podnikateľskej sfére, ale je známy aj ako odborník na osobný rozvoj, či motivačný líder. Menej ľudí už o ňom vie, že dôležité základy získal v športe. Ako mládežník dosiahol zaujímavé úspechy na futbalových ihriskách a šport vypĺňa značnú časť jeho voľného programu dodnes. Práve dôležitosť športu na ceste za jeho úspechmi bola pre nás téma na rozhovor.
Ste úspešný v mnohých oblastiach, ale málokto o vás vie, že k týmto métam ste sa prepracovali aj prostredníctvom športu. Skúste priblížiť túto tému.
„Šport je pre mňa dôležitý dodnes. Venujem sa mu minimálne šesťkrát v týždni. Vzťah k športu som získal vďaka rodinnému zázemiu. Futbal hrávali moja babka, otec, prepadol som mu aj ja, takisto sa mu venovala moja dcéra. Najskôr som sa teda venoval futbalu.“
Na akej úrovni?
„Asi ako šesťročný som hrával za Rapid Bratislava, kde pôsobil aj môj otec. Potom sa stala udalosť, ktorú nikto v rodine nevie vysvetliť. Vo Večerníku som si prečítal, že Slovan Bratislava bude robiť výber do futbalového klubu a na športovú školu. Chodil som do štvrtej triedy a bez opýtania rodičov som sa prihlásil na ,výberko´. Prijali ma a prestúpil som z Dúbravky na Základnú školu Kalinčiakova, čo bola športová škola pre futbalistov, hokejistov, gymnastky… Odvtedy som bol súčasť Slovana.“
Na mládežníckej úrovni sa vám podarili zaujímavé úspechy, ale až k mužom ste to nedotiahli. Prečo?
„Veľmi dôležité bolo, že ma povzbudzoval otec. Celé detstvo som po príchode zo školy kopal do lopty na sídlisku. To platilo už pred príchodom do Slovana. Stále som hrával. S menšou loptičkou, s väčšou… Starší chalani na ulici ma volali Serginho, lebo som cibril techniku a dával im jasličky. Otec mi zase vysvetľoval techniku a teóriu kopu.
Mal som vnútornú motiváciu a disciplínu, takže som tvrdo trénoval. Vďaka tomu sa mi v Slovane darilo, hrával som najskôr ako pravý obranca, potom stopér, neskôr v strede poľa. Ako družstvo sme sa stali majstrami Slovenska športových tried, boli sme takisto slovenskí i československí majstri v roku 1986. To už sa mi až tak nedarilo, lebo som mal zdravotné problémy, ktoré úzko súviseli s rodinnými starosťami a podlomeným zdravím otca.
V novembri 1997 zomrel a v ďalšom roku, na prelome žiackeho a dorasteneckého veku, som s aktívnym futbalom skončil. Rozhodol som sa v jeden deň a keďže otec už nežil, nemal ma kto, metaforicky, prefackať.“
S akými neskoršími známymi futbalistami ste boli v ročníku?
„Výrazne sa presadil len Peter Dubovský. Najskôr som ho bránil, keď hral ľavého útočníka za FK Vinohrady Bratislava. Keď nám nedal gól, bol som hrdina. Celá rodina to prežívala. Potom prestúpil k nám Jozef Hrubý a mali sme veľmi silný tím. Aj preto, že sme mali šťastie na trénerov ako Dušan Kučera, Ján Fáber a Jozef Vegloš ml. Každý z nich bol iný a vďaka tomu sme rástli ako kolektív. Výsledok toho bol spomenutý titul československého
majstra.“
Ako vás skúsenosť zo športu ovplyvnila vo vašej kariére?
„Každému rodičovi by som odporučil, aby viedol svoje dieťa k športu. Človek sa naučí zvládať psychickú i fyzickú záťaž, naučí sa víťaziť a prehrávať, zvykne si na určitý režim pozostávajúci z tréningov, zápasov a oddychu. To je pre podnikanie veľmi dôležité. Podnikanie je cieľavedomá, sústredená činnosť rovnako ako šport. Pri športe získate morálno-vôľové vlastnosti.
Sebadisciplínu, nasadenie, koncentráciu… To všetko som si vypestoval v športe.“
Ak by vás otec nepriviedol k futbalu, nedosiahli by ste také úspechy v biznise?
„Biznis je o spomenutých faktoroch, ale musíte mať podnikateľského ducha a takisto šťastie. Bez športovej histórie by sa mi však výsledky dosahovali ťažšie.“
Každý športovec je v prvom rade ľudská bytosť, šport je len jeho profesia. Ak ľudská bytosť nie je v pohode, nemôže byť v pohode čokoľvek, čo robí.“
Ľudia vás poznajú aj ako motivačného spíkra. Základ pre túto profesiu ste takisto našli v športe?
„Zaujímavé je, že pri športe som často intuitívne konal správne. Napríklad, keď nám krivdil rozhodca, snažil som sa upokojovať spoluhráčov, aby sa sústredili na to, čo máme pod kontrolou, teda vlastný výkon. Práve toto je základ, ktorý by mal mentálny kouč pomôcť športovcovi v sebe objaviť, nastaviť mu myseľ a dať mu do rúk nástroje. Spätne som zistil, že niečo som v sebe už mal a dnes to viem dobre technicky opísať vďaka naštudovaným experimentom, ktoré dokazujú, že sila mysle ovplyvňuje telo a telo ovplyvňuje myseľ.“
Počas kariéry ste pomáhali športovcom s nastavením mysle, spomeňme za všetkých Davida Strelca. Platí, že vo svete športu je práca s hlavou stále podceňovaná?
„Schopnosť pomôcť nastaviť myseľ športovca som u seba spozoroval už dávnejšie, ale nevyvodil som z nej profesijný plán. Prvú väčšiu skúsenosť v tejto oblasti som mal pred majstrovstvami sveta 2010 v Juhoafrickej republike, keď ma zavolali tréneri Vladimír Weiss st. a Boris Kitka, aby som sa venoval našim futbalovým reprezentantom v tejto oblasti.
Som vďačný za túto skúsenosť, hoci nedostala rámec profesionálnej spolupráce. Bola pre mňa výzva postaviť sa pred takých úspešných ľudí a dať im nejaké rady. Neskôr som spolupracoval s Davidom Strelcom. Dnes sa už na nastavenie mysle vo svete športu kladie väčší dôraz ako v minulosti a je to aj správne.
Keby sme sa tejto téme venovali dlhšie, zistili by sme, že množstvo úspešných športovcov sú traumatizované deti a ich úspech v športe je odpoveď na traumu. Každý športovec je v prvom rade ľudská bytosť, šport je len jeho profesia. Ak ľudská bytosť nie je v pohode, nemôže byť v pohode čokoľvek, čo robí.
Veľakrát však nepohoda vytvára excelenciu. Ale odpoveď na otázku znie: Ľudia, ktorí chcú dosahovať špičkové výsledky, by mali mať svojho mentálneho kouča, psychológa či terapeuta… Človeka, ktorému sa môžu vyrozprávať. Nie každý športovec na to myslí a potom môžeme vidieť, že profesionálnu dráhu neuzavrie pre zranenie tela, ale pre zranenie vnútra.“
Keď spolupracujete so športovcami, je pre vás výhoda vaša osobná skúsenosť v športe?
„Sú dve línie. Dôležitý je takzvaný pacing rapport leading. Ak chcete kohokoľvek viesť, potrebujete sa k človeku priblížiť (pacing), vytvoriť
porozumenie (rapport) a potom ho môžete viesť (leading). Keď som ako štyridsiatnik začal spolupracovať s vtedy 16-ročným Davidom Strelcom, ľahšie sa mi s ním nadviazal kontakt, keď som mu povedal, že aj ja som bol v Slovane.
Ak by som riešil šport, ku ktorému nemám vzťah, použil by som druhú líniu, čo je metafora. Prirovnal by som prípravu na vážny zápas k príprave na moje vystúpenie v sále, do ktorej príde 1700 ľudí. Následne by som priblížil techniky, ktoré používam na to, aby som sa dostal do takzvaného flow (stav úplnej koncentrácie). Toto sa dá odkopírovať.
Športovec si vie predstaviť, o čom to je.“
Keď ste prednášali pred majstrovstvami sveta 2010 futbalovým reprezentantom, vraj ste si dali dole košeľu, aby ste hráčom ukázali, že aj vy máte tetovania. To bol ten pacing (priblíženie)?
„Nespomínam si na túto story, ale zvykol som to využiť pred mladými ľuďmi, keď som bol prednášať na strednej škole. Rapport (porozumenie) som sa snažil dosiahnuť aj týmto.“
Kladú vôbec Slováci dôraz na prínos športu pre osobný rozvoj?
„Nie. Dokonca si myslím, že šport je najviac podceňovaná aktivita a je to tragédia národa. Športu sa venujeme menej, lebo klesol počet štadiónov a vôbec miest v mestách, kde sa dá vykonávať. Pritom má len pozitívny vplyv, lebo rozvíja telo aj ducha.“
Ako vám osobne pomáha dnes šport pri práci?
„Po futbale som sa začal venovať karate, no prestal som pre zranenie. Neskôr som hral chvíľku sálovku. Dnes sa venujem joge, vďaka ktorej mi zmizli starosti s chrbtom. Silu rozvíjam vo fitku a behám. Tomu som sa začal venovať, keď som sa rozhodol, že zabehnem maratón. Podarilo sa mi to v roku 2018 po dvoch rokoch tréningu a už mi beh zostal ako zvyk.“
Máte ešte nejaké športové výzvy?
„Mám nahustený kalendár a keby som si dal výzvu podobnú maratónu, musel by som z neho vypratať veľa vecí. To nie som najbližších päť rokov ochotný spraviť. Chcel by som pre odkaz Štefánika zdolať Mont Blanc, to ma láka. Respektíve, absolvovať nejaký výstup v Himalájach.“
Peter Krištofovič
Narodil sa 17. apríla 1972 v Bratislave.
Vyštudoval Ekonomickú univerzitu v Bratislave.
Ako dieťa sa až do prechodu medzi žiackym a dorasteneckým obdobím venoval futbalu, hrával za bratislavské kluby Rapid a Slovan.
Je úspešný podnikateľ, dvakrát ho zaradili do rebríčka najbohatších Čechov a Slovákov. Vlastnil podiel vo viac ako 50 spoločnostiach, dnes je investor v dvoch digitálnych startupoch, ktoré uspeli v USA.
Jeho najdôležitejší projekt je Boxyland, čo je sieť samoobslužných skladov kombinovaných s mikrologistikou.
Je známy odborník na osobný rozvoj, či motivačný spíker alebo biznisový mentor, ktorý prednáša na seminároch pred stovkami ľudí.
