Naposledy bol na zápase španielskej reprezentácie na štadióne Mestalla vo Valencii. Príznačným dunivým rytmom svojho bubna prispel k nezabudnuteľnej atmosfére odvetného zápasu štvrťfinále Ligy národov Španielsko – Holandsko (3:3 po predĺžení, 5:4 po penaltách), po ktorom sa tešili domáci.
Slávny Manolo el del Bombo s nimi.
Dýchacie problémy
V júni už španielsky tím sprevádzať nebude. A nenaplní ani svoju ideu, ktorú pre denník Marca načrtol v čase Eura 2024: „Do fanúšikovského dôchodku pôjdem po majstrovstvách sveta 2026.“
Muž, pre ktorého sa fandenie svojej reprezentácii stalo životným poslaním, zomrel vo štvrtok 1. mája vo veku 76 rokov.
Posledné dni strávil Manolo – vlastným menom Manuel Caceres Artesero - v nemocnici vo Villarreale s dýchacími problémami.
„Zomrel jeden z našich najvernejších fanúšikov, ktorý nás sprevádzal v časoch dobrých i zlých. Vieme, že vďaka tebe budú naše srdcia stále biť rýchlejšie. Odpočívaj v pokoji, Manolo," uviedla na svojom konte na sociálnej sieti X španielska reprezentácia.
Atrakcia v Topoľčanoch
Na jej zápasy chodil od roku 1978. Na MS v roku 1982 sa z fandenia stala mánia. Španielsko prešiel stopom. Bolo ho vidieť a počuť. Začali si ho všímať, neexistovalo, aby ho v televíznych prenosoch nenašla kamera.
„Bolo to 15 800 kilometrov autostopom… Je to dobrý príklad toho, ako som sa dostával na futbal, pretože už vtedy si ľudia mysleli, že mi to financuje futbalový zväz. To však nikdy nebola pravda. Robil som to a robím z lásky, nik ma nesponzoruje. Kvôli futbalu som stratil rodinu i veľa kamarátov,“ povedal pre Šport pri našom stretnutí v marci 2009.
Bolo netradičné, pretože sa uskutočnilo v Topoľčanoch. Manolo el del Bombo tam zavítal na pozvanie vtedajšieho prezidenta futbalového klubu prezident klubu Abdelaziza Benaoudiu, ktorý pochádzal zo Španielska a chcel, aby svetoznámy bubeník z tribún vniesol kus energie do hry Topoľčian.
Tie vtedy len remizovali s rezervou Nitry 1:1, ale návšteva ikonického fanúšika mala svoje čaro.
Prednosť pred rodinou
Z desiatok zápasov španielskej reprezentácie sa stali stovky. Manolo začal žiť len ňou. Kvôli nej prišiel o rodinu.
„Bolo to v roku 1987. Havaroval som, keď som išiel z mesta Austria pri Bilbau. Štyri dni som bol hospitalizovaný. Keď ma prepustili z nemocnice, hneď som sa vybral na futbal. Keď som prišiel domov, našiel som prázdny byt. Manželka vzala štyri deti a odišla. Ostal som sám,“ povzdychol si pri debate pre Šport.
Dali sme mu otázku - ak by ste mali tú možnosť a niekto by vám váš život posunul späť? Ponuka by znela takto: získate rodinu, vzdáte sa toho, čo robíte!
„V nijakom prípade! Pokračoval by som a aj budem pokračovať v tom, čo robím. Ja som predsa nikomu neublížil, to nie je niečo, za čo by som sa mal hanbiť alebo by ma malo hrýzť svedomie. Nepijem, nefajčím, nespáchal som žiaden zločin. Zastupujem svoju krajinu, ktorú milujem. Venujem sa športu a svojmu baru. Nič viac,“ neváhal ani trochu.
Nebolo to však tak, že by žil sám. Po svojom boku mal priateľku, staral sa o ich dcéru Manuelu. A cez syna postupne našiel cestu aj k svojim deťom z prvého vzťahu.
Ikonický bar
Bar, ktorý Manolo spomínal? Ikonické miesto. Mal názov Tu Museo Deportivo a nachádzal sa hneď vedľa štadióna Mestalla vo Valencii. Manolo el del Bombo ho prevádzkoval do roku 2020 a bol to nielen bar, ale čiastočne aj múzem.
S fotografiami, dresmi, bubnami, šálmi, logami španielskych klubov a možnosťou zakúpenia suvenírov. Zapaľovačov, pohľadníc, tričiek, či takých čiapok, akú nosil Manolo.
„Väčšina ľudí si myslí, že som z Baskicka. Ja som Aragónčan, ten klobúk mýli. Žiadne posolstvo však v ňom nie je, nosím ho len,“ povedal pre Šport rodák z mesta Ciudad Real. Ľudia si ho kvôli jeho baru pri Mestalle spájali s Valenciou, ale neboli to „netopiere“, ktorým drukoval.
„Najviac fandím Zaragoze, odtiaľ totiž pochádzam. Valencia je dvojka. Ale ja stojím v prvom rade za reprezentačným tímom, to, čo robím preň, som nikdy nerobil pre klub,“ povedal v rozhovore pre Šport.
„Starí známi“
Mali sme niekoľko možností stretnúť ho osobne. Prvýkrát pred finále Eura 2008, keď poskytol krátky rozhovor pre šport. O rok v Topoľčanoch. Stretli sme sa i pred zápasom Španielsko – Čile v Pretórii na svetovom šampionáte v Juhoafrickej republike.
Na Topoľčany a druhú návštevu Slovenska – prvá prišla v odvete baráže na MS 2006 na jeseň 2005, keď trochu spoznal Bratislavu - si živo spomínal.
„Stretol som tam dobrých ľudí,“ povedal a cez video pozdravil fanúšikov na Slovensku.
V JAR sa mu narušila séria, prvýkrát od roku 1982 vynechal zápas španielskej reprezentácie. Bolo to kvôli náhlemu zápalu pľúc, chýbal na štvrťfinálovom stretnutí Španielsko – Paraguaj.
Na ďalších už nie, hoci lekári dvíhali prst. V Gdansku, kde Španieli v skupinovej fáze Eura 2012 odohrali tri zápasy, nás k nemu priviedol zvuk jeho bubna.
To sa už k nám správal ako k starým známym. Rovnako v Riu de Janeiro na MS 2014, kde sme mu šťastie nepriniesli, lebo zápas Španielska a Čile už bol iný ako v Južnej Afrike. A v Oviede pred zápasom kvalifikácie na Euro 2016 medzi Španielskom a Slovenskom sa už smial, vraj či ho v počte návštev na zápasoch La Furia Roja ideme dobehnúť.
Rozbitý i ukradnutý
Bubon. Bez neho by Manolo el del Bombo nemal svoj imidž. Počas svojej kariéry ich vystriedal asi štyridsať.
Jeden sa mu rozbil pri autonehode. Druhý daroval fanúšikom v Kostarike. Ďalší študentom. Jeden mu ukradli, hoci oňho nakoniec neprišiel.
„Stalo sa to v Bosne. Boli pri mne novinári, robili sme rozhovor. Bubon bol v autobuse, čakali sme na šoféra. V tom sme začuli buchnutie dverí na autobuse a videli utekať dvoch mladíkov s bubnom. Polícia ho však našla, doniesla späť i s ospravedlnením,“ zastrájal sa v rozhovore pre Šport.
Na MS 2018 v Rusku mu neumožnili doniesť si bubon. Keď Rusi vyradili po penaltách práve Španielov, v médiách sa objavovalo, že prehra prišla práve kvôli tomu.