Marián Čišovský s manželkou Martinou. (zdroj: FOTO ŠPORT/ JANO KOLLER)
Bez zveličenia ho možno označiť nálepkou futbalový elegán. Presne taký bol Marián Čišovský.
Na trávniku záruka spoľahlivosti. Vynikal herným prehľadom, výbornou rozohrávkou a nebezpečnými hlavičkami. Na obrancu bol aj mimoriadne gólový.
V súkromí skromný, pracovitý. Ľudský. Pohodový chlapík. Sympaťák s povahou anjela a srdcom na správnom mieste. Nedávno uplynulo päť rokov, čo už nie je medzi nami.
Tri slovenské, jeden český
Kariéru odštartoval v rodnom Humennom. Informácie o jeho futbalovom kumšte zaleteli až do hlavného mesta.
Najskôr pôsobil v bratislavskom Interi, s ktorým získal dva majstrovské tituly, potom prestúpil do petržalskej Artmedie, s ktorou získal ďalší v poradí.
Nasledoval angažmán v rumunskom Temešvári, odkiaľ odišiel do Viktorie Plzeň, s ktorou získal majstrovský titul a zahral si skupinovú fázu Ligy majstrov.
Za slovenskú reprezentáciu odohral 15 zápasov, zúčastnil sa na olympijských hrách 2000 v Sydney. Bránil také hviezdy ako Messi, Ibrahimovič, či Raul.
Bránil aj legendárneho Lionela Messiho. (zdroj: FOTO ARCHÍV MARIÁN ČIŠOVSKÝ)
Po tom, ako mu lekári na prelome septembra a októbra 2014 potvrdili, že trpí amyotrofickou laterálnou sklerózou, sa všetko zmenilo.
ALS je zákerná choroba, pri ktorej postupne slabnú všetky svaly v tele. Ročne postihuje zhruba dvoch ľudí zo stotisíc.
Dochádza pri nej k postupnej svalovej slabosti, pričom myslenie a psychika fungujú úplne normálne. Neexistuje žiadny liek, nedá sa to zastaviť…
Nechcem, aby ma ľutovali
Pred Vianocami 2015 sme si dohadovali stretnutie. „Mám jednu podmienku. Nechcem, aby ste o mne písali na Vianoce. To nie. Nepotrebujem, aby ma ľudia ľutovali,“ povedal vtedy „Čišo“.
Napriek súhlasu napokon zo stretnutia zišlo. Marián v byte nešťastne spadol a zranil sa. S manželkou Martinou museli akútne riešiť sťahovanie sa do bezbariérového bytu.
Keď sa veci dali do poriadku, súhlasil s návštevou počas ME 2016. Na veľkoplošnej obrazovke v obývačke v ich bezbariérovom rodinnom domčeku sme spoločne sledovali úvodné vystúpenie slovenskej reprezentácie proti Walesu.
V drese Interu, s ktorým získal dva tituly (zdroj: FOTO TASR/ IVAN MAJERSKÝ)
Pri manželke Martine vždy žiaril šťastím. Inak nebolo ani vtedy. Mal v nej obrovskú oporu. Aj vďaka tomu sa im darilo zvládať najťažšiu etapu spoločného života.
„Najviac ho dobíjajú chvíle strávené medzi deťmi. Dodávajú mu vnútornú silu,“ povedala nám Martina pri stretnutí už na novej adrese, v domčeku v tichej okrajovej časti dvestotisícovej Plzne smerom na Karlove Vary. Najstarší syn Maroš mal vtedy desať rokov, Martin mal o tri menej a malá princeznička Tinka len dva a pol.
Martina sa rozhovorila aj o tom, čo ju najviac ťažilo na duši. O začiatku manželovho trápenia.
„Všetko sa spustilo tým, že Marošovi svojvoľne začalo mykať svalstvo. Desiateho septembra 2014 prišiel z lekárskeho vyšetrenia. Povedali mu, že tak, ako to môže byť zlé, tak aj nemusí. O niekoľko dní absolvoval kontrolu, ktorá však už ALS potvrdila,“ zdôverovala sa.
„V prvom momente som sa rozplakala, bol to pre mňa šok. Nikdy predtým som o ALS ani len nepočula. Vravela som si, že to nemôže byť pravda. No bola.
Neostávalo nič iné, len postupne sa s tým vyrovnať. Som hlava rodiny, máme tri deti. Musíme fungovať. Maroš niekedy nevládze, ale nikdy nie je depresívny. Pri ňom som sa naučila byť oveľa trpezlivejšia a tiež rozvážnejšia.
Neviem, či sa jeho stav zlepšuje. Robíme všetko pre to, snažíme sa. Bojujeme, ale je to náročné,“ vravela so slzami na krajíčku.
Jeden majstrovský titul získal aj v drese Petržalky. (zdroj: FOTO TASR/ MARTIN BAUMANN)
Na Mariánovom zovňajšku sa už začali zjavne podpisovať známky choroby.
„Rodina a najbližší priatelia mi pomáhajú, aby moje dni boli krajšie. Sú moja podpora. Túžim po tom, že sa môj fyzický stav začne zlepšovať. Budúcnosť neriešim. Pre mňa je podstatné to, čo sa deje teraz.
A čo bude?... Necháme sa prekvapiť. Nemáme však nič, o čo by sme sa mohli oprieť a pomáhalo by nám to. Len dúfame a veríme, že čoskoro niečo príde. To nám pomáha mať ďalší pekný deň. Nádej žije stále, verím, že človek dokáže veľké veci,“ povedal Marián, ktorý nikdy nestrácal vieru, že sa na ALS podarí vynájsť nejaký účinný liek.
Titul pre Čiša
V čase, keď mu lekári diagnostikovali ALS, klub mu vyjadril plnú podporu a naďalej plnil podmienky zmluvy.
Ďalším obrovským prejavom spolupatričnosti bol fakt, že ho ponechal naďalej na súpiske. Hoci nemohol na trávnik so spoluhráčmi, ostal súčasťou plzeňskej Viktorie.
Marián pri oslave titulu Viktorie Plzeň. (zdroj: FOTO WWW.FCVIKTORIA.CZ)
Keď Plzeň v ročníku 2014/15 tretíkrát získala majstrovský titul, oslavy venovala práve Mariánovi. Hráči preberali trofej v tričkách s nápisom „Titul pre Čiša!“.
Tiež bol pri tom. Za obrovských ovácií vypredaného hľadiska vystúpil na pódium s podporou spoluhráča Pavla Horvátha a generálneho riaditeľa Adolfa Šádeka.
Sociálne siete okamžite zaplavili videá emotívnej dojímavej udalosti. „Keby som mohol majstrovský pohár, na ktorý som čakal tridsať dva rokov, vymeniť za to, aby bol Marián Čišovský zdravý, tak by som to okamžite urobil,“ vyjadril sa vtedy tréner Miroslav Koubek.
„Čišov“ osud nikomu neostal ľahostajný. Do organizovania pomoci sa vložili najbližší priatelia. Založili organizáciu „Spolek 28“ a rozbehli charitatívnu akciu „Kopeme pre Čiša“, s cieľom získať financie na liečbu z dražieb kopačiek. Dvadsaťosmička mala tiež svoju symboliku: bolo to číslo, ktoré nosil Marián na drese.
Komunikoval už len očami
V súkromí Marián zvádzal vlastný zápas. Ťažký. Proti presile. Obetavá Martina ho podporovala milým slovom, láskavosťou, pohladením, či úsmevom. Pomáhala ako sa len dalo.
Sprevádzala ho po priestoroch Doosan arény v Plzni tlačiac ho na invalidnom vozíku. Brávala ho na prechádzky, do spoločnosti, aj na rôzne akcie.
Bohužiaľ, zdravotný stav Mariána sa postupne zhoršoval. Jeho mozog fungoval, zato telo postupne chradlo. Aj sebamenší pohyb ho stál mnoho síl. Mal problémy s artikuláciou.
So spoluhráčom a kamarátom Marekom Bakošom v drese Plzne. (zdroj: FOTO WWW.FCVIKTORIA.CZ)
Posledné mesiace boli pre najbližších mimoriadne kruté. Choroba dospela do štádia, keď už nemohol vôbec hýbať telom. Už len ležal a komunikoval iba pohybom očí. Bol to neodvratný signál, že sa blíži koniec.
Marián zomrel v kruhu svojich najbližších. Jeho srdce dotĺklo 28. júna 2020 vo veku okrúhlych štyridsiatich rokov.
„Dnes je ten najsmutnejší deň. S ťažkým srdcom musíme oznámiť, že nás navždy opustil Marián Čišovský,“ informovala v nedeľu v ranných hodinách na sociálnych sieťach Viktoria Plzeň.
„Odišiel legendárny obranca a fantastický človek,“ napísal na Instagram spoluhráč David Limberský. „Ďakujem Ti za všetko. Stratili sme kamaráta a bojovníka. Je mi smutno, temno,“ pripojil sa Pavel Horváth.
Už navždy bez čísla 28
Klub sa zahalil do čiernych smútočných farieb. Po tom, čo Čišovský nerovný boj prehral, z úcty k nemu v Plzni už navždy vyradili dvadsaťosmičku, ktorú nosil na drese, z ponuky čísel.
Pohreb bol 3. júla 2020. Po poslednej rozlúčke nebolo istý čas jasné, či sa stane miestom Mariánovho posledného odpočinku Plzeň, kde strávil najkrajšie futbalové roky a zároveň aj posledné roky života.
Hoci odvtedy už prešlo niekoľko rokov, je pre mňa ťažké, keď si na to spomeniem. Je to ešte stále čerstvé, pretože Maroš bol pre mňa veľmi blízky človek“
Nakoniec spočinul doma, na východe republiky v rodnom Humennom. Miesto posledného odpočinku našiel pri svojom otcovi Jánovi, ktorý zomrel na začiatku roka 2022.
Len pred pár dňami uplynulo päť rokov od Mariánovej smrti. „Hoci odvtedy už prešlo niekoľko rokov, je pre mňa ťažké, keď si na to spomeniem. Je to ešte stále čerstvé, pretože Maroš bol pre mňa veľmi blízky človek,“ povedal nám Marek Bakoš, jeho spoluhráč v Plzni.
Marián Čišovský odišiel veľmi skoro. Vytrpel si toho neúrekom. Prešiel si doslova peklom. Napriek nepriazni osudu však nikdy neprestal bojovať. Stal sa symbolom nepoddajnosti a odhodlania. V srdciach fanúšikov bude mať vždy svoje miesto.
