Strážil Giggsa, Beckhama i Henryho. Teraz vstáva o štvrtej, na piatu chodí do práce

Aj pre trnavský futbal platí, že každá éra má svoje idoly.

Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, ktoré pozlátil zisk piatich majstrovských titulov, vzhliadali priaznivci „bílých andelov“ k hviezdnemu triu Adamec – Kuna - Dobiaš.

O dve dekády neskôr, v čase renesancie trnavského futbalu za éry trénera Karola Peczeho, obdivovali zasa trojicu Ujlaky - Bališ – Karhan. Hoci nasledovníci Adamca a spol. titul nikdy nezískali, sú neodmysliteľnou súčasťou histórie Spartaka.

Pod krídlami Štibrányiho

„Nikdy som nemal toľko talentu ako Marek Ujlaky, či Miro Karhan,“ priznal bez okolkov Igor Bališ. Pravda, on sám mal zasa niečo, čo býva možno ešte cennejšie: neúnavnosť, nezlomnosť a šťastie na správnych ľudí.

Pohybovo nadané chlapča z Križovian nad Dudváhom vyrastalo pod dohľadom skutočnej legendy.

Na základnej škole ho učil telocvik Jozef Štibrányi, bývalý československý reprezentant a strieborný medailista z MS 1962 v Čile. Pod jeho krídlami začalo neposedné šidlo snívať sen o tom, že sa raz stane futbalistom.

„Pán učiteľ Štibrányi bol zároveň aj môj vzor. Pochádzal z dediny, bol to obyčajný človek, ktorý toho však veľmi veľa dokázal. Hral za reprezentáciu, dal gól na majstrovstvách sveta,“ s úctou si zaspomínal na telocvikára.

Voľné chvíle trávil Igor na miestnom ihrisku obkolesenom vysokými topoľmi. Neraz až do tmy. Na hrboľatom trávniku do úmoru cibril techniku s loptou v gumových štuplákoch.

Keď mal dvanásť, prestúpil do Trnavy. V Spartaku prešiel žiackymi i dorasteneckými kategóriami. Tam si uvedomil, že ak chce držať krok s tými najlepšími, bezpodmienečne musí pridať.

Len málokto trénoval s takým zápalom a oduševnením. Túžba zahrať si najvyššiu súťaž bola obrovská.

Stihol federálnu ligu

V ročníku 1989/90 sa trnavský Spartak z najvyššej súťaže porúčal, no po roku sa do nej vrátil. Igor práve prišiel z vojenčiny v Karlových Varoch, keď sa mu otvorili dvere kabíny A-mužstva.

Ponúknutej šance sa pevne chopil, dokonca sa vypracoval medzi opory tímu. Zahral si v posledných dvoch federálnych ročníkoch súťaže, v ktorých sa Trnava motala v suteréne tabuľky.

V ročníku 1992/93 skončila dokonca na jej chvoste a od vypadnutia ju zachránilo rozdelenie federácie a vznik dvoch samostatných súťaží.

Po rokoch biedy svitlo aj na krajšie časy. Prišla pozvánka do reprezentácie.

Prvé zápasy, hymna, a úžasný pocit, keď uprene hľadíš na slovenskú vlajku a uvedomuješ si, že doma ťa pri obrazovke sleduje celá dedina. Bolo to splnenie detského sna.

Pravda, tak ako vie byť futbal krásny, dokáže byť aj krutý zároveň. V Peczeho ére zažil v Trnave atmosféru boja o titul.

Nezískal ho, v ročníku 1996/97 oň Spartak prišiel prehrou v poslednom kole na trávniku Rimavskej Soboty.

„Stále ma to trápi. Vtedy sme v lige nemali konkurenciu. Škoda, že sme za vydarenou sezónou nenapísali majstrovskú bodku. Rekapitulovať kariéru s vizitkou, že si majster, by bolo oveľa príjemnejšie,“ oprášil spomienky.

Trpkú príchuť mal i jeho koniec v Spartaku. V ročníku 1999/2000 prišiel ku kormidlu Anton Jánoš. Z kádra vypoklonkoval starších hráčov.

Bez pardónu aj Igora. Nechcieť v kádri hráča Bališových kvalít? – obracali zreničkami skalní andelov.

„Nehodil som sa mu do koncepcie, asi som bol pre neho už starý. Priznám sa, že ma to trápilo, lebo v Spartaku som hral od žiakov a odrazu som musel odísť,“ povedal.

Za čistkami treba vidieť spísanú petíciu hráčov proti trénerovi. Hľadali sa iniciátori, pátralo sa po vinníkoch. Nikoho nenašli. Igor bol však kapitán tímu, takže tréner za všetkým logicky videl jeho...

Slovan prestupnou stanicou

Bez roboty dlho neostal. Prišla ponuka z bratislavského Slovana, ktorý vtedy trénoval Stanislav Jarábek. Skúsený tréner, inak Trnavčan, veľmi dobre vedel o kvalitách rodáka zo Smoleníc.

Dohodli sa, že Igor príde na Tehelné pole. Nerozhodovalo sa mu ľahko, veď Slovan je predsa najväčší rival Trnavy. Aby ostala ovca celá aj vlk sýty, dohodli sa, že Slovan bude iba prestupnou stanicou.

„Za krátky pobyt v Slovane som vďačný trénerovi Jarábkovi. Obával som sa ísť do Slovana. Ako zareagujú fanúšikovia?...

Bol tam však trnavský tréner, čo zohralo veľkú úlohu. Povedali mi, že ma predajú a tak sa aj stalo. Po piatich mesiacoch som belasým zamával na rozlúčku.“

Na ostrovy na tretí pokus

Kufre si balil v novembri 2000, s rodinkou odchádzal na Ostrovy. Interes prejavil anglický druholigový klub West Bromwich Albion.

Dvakrát tam bol na skúške. Dlho váhal. Brzdil ho fakt, že neovládal reč a ani podmienky neboli bohvieaké. Keď si však uvedomil, že ide o ponuku, ktorá sa už nemusí opakovať, zmluvu podpísal. Na tretí pokus.

„Pri prvej skúške som odohral zápas a všetkým sa môj výkon páčil. Povedali, že ma chcú. Podmienky boli však na úrovni Slovana, tak som povedal, že to nepodpíšem.

Záujem trval, onedlho prišla ďalšia ponuka. Podmienkou bolo odohrať ďalší zápas kvôli prezidentovi, ktorý ma ešte nevidel v akcii. Aj on bol spokojný, takže nakoniec sme našli spoločnú reč.“

Ani tlakomer by nevydržal

Bol to práve Igor, ktorý pomohol WBA k postupu medzi elitu, čím sa natrvalo zapísal do klubovej histórie.

V predposlednom kole sezóny 2001/02 hral WBA na trávniku Bradfordu City. Za bezgólového stavu mali hostia v nadstavenom čase výhodu penalty.

Vo vypätej atmosfére si loptu na biely bod postavil práve Bališ. Ako sa vôbec legionár dostane k takej zodpovednej úlohe?

„V tom ročníku sme z jedenástich penált nepremenili desať. Hotová hrôza… Aj tréner Gary Megson bol z toho už na nervy. Raz ma zastavil v autobuse a spýtal sa, či som kopával penalty.

Viete, chcel som mať od neho svätý pokoj, nuž som mu povedal, že jasne, že nemám s tým žiadny problém...“

Postavte sa k lopte na bielom bode v nadstavenom čase, keď váš pokus rozhoduje o osude mužstva, klubu, či náladách početnej enklávy fanúšikov…

„Jednoznačne to bol môj najemotívnejší okamih v kariére,“ priznáva Igor.

„Boli iba dve možnosti, že penaltu premením, alebo nie… No sranda to určite nebola. Keby mi v tom momente zmerali tlak, tak neviem - neviem, čo sa stane. Prístroj možno vybuchne… Ostala však na to neskutočná spomienka.“

V inkriminovanom momente si uvedomoval mega zodpovednosť. Vybral si roh po pravej ruke brankára.

Vo chvíli, keď sa rozbiehal, napätie na štadióne sa dalo krájať. Mnohí diváci si dlaňami zakrývali oči. Náprah pravačkou a hoci brankár smer lopty vystihol, tá skončila v sieti.

Kým na tribúnach nastala explózia emócií, on pocítil obrovskú úľavu. Zalial ho pocit šťastia. Hoci v záverečnom kole stačila WBA na postup remíza, pred vlastným publikom nezaváhal a Crystal Palace zdolal 2:0.

Krst na Old Trafforde

Premier League bola iný level. Premiéru absolvoval v Manchestri na Old Trafforde.

„Na trávnik som išiel s otvorenými ústami. Vyše 60-tisíc divákov, úžasná atmosféra. Prehrali sme 0:1, keď o víťazstve červených diablov rozhodol striedajúci Solskjaer.“

V premiére bránil Ryana Giggsa a Davida Beckhama. V súboji s Arsenalom stál proti nemu zasa Thierry Henry.

„Všetko veľkí futbalisti. Keď s nimi beháte, je to ešte v pohode, ale akonáhle im necháte priestor, tak je zle - nedobre a odrazu máte problém.“

Nováčik po roku z elitnej spoločnosti vypadol. Hoci vedenie chcelo s Igorom predĺžiť spoluprácu, skončilo sa mu pracovné povolenie a výnimku sa vybaviť nepodarilo.

Nemal potrebný počet reprezentačných štartov. Anglické dobrodružstvo sa tak skončilo. „Mrzí ma to, ešte rok som mohol potiahnuť,“ zareagoval s odstupom času.

Po návrate na Slovensko sa presvedčil o oddanosti anglických fanúšikov. „Jeden za mnou prišiel do Trnavy. Vravel, že má kamaráta, ktorý je veľký fanúšik WBA. A ak uvidí, že sa so mnou vyfotografoval, tak neuverí vlastným očiam… Stalo sa, na trnavskom štadióne mi dokonca pobozkal pravačku, ktorou som pred rokmi premenil penaltu proti Bradfordu,“ zasmial sa.

Nebola to však posledná fanúšikovská návšteva.

„Raz ich ku mne prišla skupina asi dvadsiatich. Samozrejme, vzal som ich do reštaurácie na večeru. Okoštovali aj borovičku a slivovicu, a takí aj odišli.“

Igor od skončenia angažmánu na štadióne WBA nebol. „Stále ma volajú, ale mne to zatiaľ nejako nevychádza. Všetko nám vraj zaplatia, od leteniek až po pobyt, len aby sme prišli. Verím, že raz sa to podarí,“ nádejá sa.

Loptu nahradil volant

Po návrate kopačky na klinec ešte nezavesil. Pôsobil v kluboch z nižších súťaží. V Rakúsku hral za Jahrndorf, Neudorf, doma za Križovany, Šúrovce, či Siladice.

Nebál sa pokrikovania zo strany divákov, či poľovačky zo strany protihráčov?

„Občas sa našli aj krikľúni, ale väčšinou to bolo v pohode. Aj to patrí k futbalu. Protihráči boli však ohľaduplní, boli radi, že hrajú proti mne. Nebolo to nič ostré,“ povedal.

V roku 2013 pôsobil v Trnave ako vedúci mužstva. Krátko. To bola jeho definitíva v službách Spartaka. Obaja jeho synovia sa vydali v šľapajach otca.

Pravda, ani jeden z nich to tak ďaleko ako otec nedotiahol. Starší Denis, ktorý má na konte jeden štart za Spartak, väčšinou pôsobil v Rakúsku. Mladší Boris si zasa zahral najvyššiu súťaž za Michalovce a Senicu a momentálne je z neho manažér.

„Oboch zabrzdili zranenia, roztrhnuté predné krížne väzy. Keby neprišli problémy s kolenami, dotiahli by to ďaleko.

Nemali také šťastie ako ja, mňa počas kariéry zdravotné problémy obchádzali. Je to škoda, pretože podľa mňa boli lepší futbalisti než som bol ja,“ vyjadril sa.

Aký je život bez futbalu?

„Dobrý. Počas kariéry som mal futbalu dosť. Hrával som ho celý život a pomaly som z neho začal byť už aj unavený. Byť každý deň na ihrisku. Nechápem ľudí, ktorí celý život hrali futbal a potom sa ešte dali na trénerskú dráhu.“

Čím sa dnes živí?

„Pracujem v jednej trnavskej firme. Robím šoféra, pomáham v stolárskej dielni. Denne vstávam desať minút pred štvrtou ráno. Na piatu chodím do roboty, o jednej idem domov.

Bohužiaľ, za našich čias futbalisti nezarábali až toľko, aby sa zabezpečili na celý život. Ani West Bromwich nebol bohatý klub. Takže pracujem, práca ma baví a som spokojný,“ dodal.

Z futbalového prostredia sa síce už nadobro vytratil, no v histórii Spartaka má nezmazateľné meno. A medzi priaznivcami požíva Igor Bališ stále obdiv, úctu a rešpekt.