Keď bol na dne, hovoril na seba do zrkadla. Ďurica chce posúvať svoje skúsenosti mladým aj rodičom

„Ale to už bolo poriadne dávno, možno to budú len záblesky spomienok,“ povedal nám na úvod rozhovoru 43-ročný bývalý vynikajúci futbalový reprezentant Ján Ďurica, keď sme ho oboznámili, o čom s ním chceme hovoriť.

Napokon sa počas nasledujúcej polhodiny rozrozprával a ponúkol krásne myšlienky, ktoré azda pomôžu nejednému začínajúcemu športovcovi nájsť v živote a neskôr možno aj v profesionálnej kariére tú správnu cestu.

„V detskom veku si ešte len buduješ vzťah k športu, k futbalu, k lopte. Keď do nej prvýkrát kopneš, keď prvýkrát zacítiš vôňu čerstvo pokosenej trávy, vtedy vzniká medzi vami chémia,“ hovorí dunajskostredský rodák, ktorý vyrastal v športovej rodine.

Slobodná voľba

Najdôležitejšie podľa neho bolo, že ho do futbalu nikdy nik nenútil.

„Rodičia ma nechali prejsť si prirodzeným vývojom. Prehrami aj pádmi. Otec mi nikdy nevysvetľoval, ako mám hrať. Neotĺkal mi o hlavu, prečo som urobil chybu. Nechal mi slobodu voľby. Bolo na mne, ako sa rozhodnem a ako budem pracovať s emóciami. Či si futbal napokon vyberiem a budem v ňom chcieť pokračovať. Niekedy rodičia robia chyby, ale toto bol pravý opak,“ pokračuje úprimnými slovami.

V neskoršom veku už bolo nevyhnutné brať šport serióznejšie. „Dôležitejší bol tréner, ktorý začal vysvetľovať veci inak a aj ja som futbal vnímal inak. Samozrejme, radil som sa aj s otcom. Pamätám si, že som veľmi rád chodil na jeho zápasy. Nezabudnem, ako som prvýkrát zacítil šatňu mužov a ako som sa do tej smradľavej v úvodzovkách vône zamiloval,“ smeje sa a pokračuje: „Nikdy ma tam nenútil ísť, ale ja som tam vždy bol a tešil som sa na atmosféru futbalu. Všetko som čoraz viac spoznával, učil som sa nové veci.“

Z dedinského futbalu každý týždeň „presedlával“ aj na ten medzinárodný, v tom čase však ešte len prostredníctvom televíznej obrazovky.

„Celý týždeň som sa tešil na pondelok večer, keď dávali Euroligy. Hodina zostrihov z najlepších európskych líg! Aj keď sa to začínalo neskoro, otec mi dovolil pozerať sa. Tam som už videl veľkých hráčov. Vtedy neboli také možnosti ako dnes, keď môže každý sledovať úplne všetko, takmer aj to, ako idú futbalisti na záchod…“

Na tréningu slovenskej reprezentácie v roku 2006. (zdroj: TASR/Štefan Puškáš)

Hypermobilita a malé pľúca

Svojich rodičov chváli aj dnes. Za to, ako pristupovali k vytváraniu jeho vzťahu k športu a nielen k futbalu. Vyzdvihuje potrebu, ba priam nutnosť všeobecnej športovej prípravy pre deti.

„Otec hrával aj hokej, dokonca za Slovan,“ vytiahne zaujímavosť a ďalej hovorí o tom, čo všetko robili v škole na telesnej výchove: „Hádzaná, atletika, gymnastika, basketbal, vybíjaná, občas sme chodili na bežky. Súperili sme medzi sebou v dvanásťminútovke, v skoku do diaľky, v šplhu na lane… Mimochodom, ktoré zo súčasných detí by to zvládli? Na gymnastike sme trénovali saltá, učili sme sa padať. Pre moju kariéru to bolo obrovské plus. Naozaj mi to veľmi pomohlo v športovom vývoji.“

Zvládnuť musel, pochopiteľne, mnohé prekážky. Jednou z nich bola hypermobilita, čo je nadmerné zväčšenie rozsahu kĺbovej pohyblivosti.

„Strašne ma vtedy vytiahlo, bol som doslova kosť a koža. Telesná výchova a viaceré športy mi na moju hypermobilitu veľmi pomohli. Musel som posilňovať svaly a veľa pracovať na tom, aby som dobehol rovesníkov. Aj preto, že som mal tiež malé pľúca, respektíve ich zníženú kapacitu. Pravidelne som fúkaval do balóna, aby som stíhal s ostatnými. Aj tieto vecami ma na mojej ceste skúšali…,“ dopĺňa už vážnejším tónom.

Ján Ďurica vo svojej autobiografii „Futbalista z teba nikdy nebude“, čo je, mimochodom, výrok jedného z jeho niekdajších trénerov, popísal mnohé strasti životného príbehu.

„Nebudem ho teraz rozprávať celý. Spomeniem napríklad len to, že môj brat, keď sme sa naháňali v byte, mi takmer vypichol oko. Celkovo platí, že moja kariéra sa mohla vyvíjať úplne inak. Respektíve, ani sa vôbec nemusela začať…“

Betón aj krtkovia

Tvrdí, že úplne najdôležitejšie v jeho začiatkoch bolo, že strašne veľa času trávil vonku. „A s loptou! Kedykoľvek som mal čas pre seba, bol som na ulici či na ihrisku. Futbalistu zo mňa urobilo prostredie. Vonku, sám alebo s kamarátmi. Futbal sme hrali hodiny denne.“

Cibril techniku, skúšal, zdokonaľoval sa. „Na betónovom ihrisku, žiadna umelá tráva. Nepotreboval som mať top podmienky, aby som niečo dosiahol. Hral som na trávnikoch, na ktorých krtkovia vyliezali zo zeme. Čo ma to naučilo? Spracovať loptu aj v naozaj ťažkých podmienkach. Trénovali sme na škváre a keď zamrzla, boli tam riadne kopce. Niekto si dnes povie, ako sme mohli takto hrať. Práve naopak! Učili sme sa v náročných situáciách, v ktorých sme museli dávať pozor, aby sme si nevyvrtli členok, a to nás posúvalo ďalej.“

Ján Ďurica (v spodnom rade tretí zľava) v tínedžerskom veku v drese Dunajskej Stredy. (zdroj: Archív Jána Ďuricu)

V Dunajskej Strede prešiel žiackymi aj dorasteneckými kategóriami. „Tam, kde je teraz nový štadión, bol takzvaný cirkus pľac, keďže na dva mesiac tam vždy prišiel cirkus. Inak sme tam hrali my. Tráva? Kdeže! To, čo dala príroda. A cestári, keďže bránky sme si spravili z ich oranžových kužeľov. Pritom už hovoríme o doraste Dunajskej Stredy. V tom čase som vedel, že musím obetovať voľný čas a kamarátstva, ak chcem niečo dosiahnuť. Prvoradý bol pre mňa čas strávený s loptou,“ vraví s nadšením v hlase.

Silná mentalita

Zaujímalo nás, čo by dnešný Ján Ďurica pošepol svojmu mladšiemu, tínedžerskému ja. Čo by mu odkázal, poradil, v čom by ho inak nasmeroval.

„Ťažko povedať. Každý športovec má svoju cestu. Teraz mám vyše 20-ročné skúsenosti, takže o tom môžem rozprávať. O všetkom, čím si musí futbalista prejsť. O tom, kde rodičia robia chyby. Ako pristupovať k dieťaťu, keď z neho chcú mať športovca. V neskoršom veku je to už potom najmä o zodpovednosti jednotlivca.“

Bojovať musel s rôznymi životnými situáciami. „Už v mladom veku som bol sám sebe kouč a mentor. Často som komunikoval vo svojom vnútri, najmä, keď som narazil na prekážku. Neskôr som si uvedomil, že kľúčové je prijať danú situáciu takú, aká je. Keď sa to podarí, keď nič neprikrášľuješ, nesnažíš sa oklamať samého seba a vieš ju pomenovať, vždy sa dá niečo urobiť. Treba si povedať: Teraz je to takto, neviem to zmeniť, ale budem pokračovať na svojej ceste.“

Doba je podľa neho momentálne prirýchla, ale proces, pomocou ktorého môže vyrásť úspešný športovec, nedokáže nik urýchliť.

„Hovoril mi to už môj otec. Zdôrazňoval mi, aby som trénoval viac ako ostatní. Keď idú všetci spať, keď sú už mimo ihriska, vtedy treba zabrať. Len tak môžeš v živote dosiahnuť viac ako ostatní. Ja som to tak robil a potom sa potvrdilo, že to funguje. Za všetko hovorí moja futbalová kariéra,“ konštatuje účastník skupinovej fázy Ligy majstrov s petržalskou Artmediou, či účastník dvoch veľkých turnajov (MS 2010, ME 2016) v drese Slovenska.

„Samozrejme, môže nastať situácia, keď sa nič nedarí, keď prehrávaš a nedokážeš sa nakopnúť. Vtedy sa treba upokojiť, prijať realitu a pokračovať. Ani najťažší okamih ťa nesmie zlomiť. Existuje milión maličkostí, ktoré ťa môžu brzdiť, alebo ťahať dozadu. Vtedy je dôležité nahliadnuť do seba a povedať si: Idem ďalej, aj napriek prekážkam. Keď prekonáš ťažkú situáciu, tvorí sa silná mentalita. Vtedy môžeš dosiahnuť všetko, čo chceš,“ prízvukuje niekdajší ľavonohý stopér.

Jano, pokračuj a makaj!

Bez okolkov hovorí, že sa ocitol úplne na dne. A myslel si, že to neprekoná. Keď sa mu to však podarilo, posunul sa nie o jeden, ale dva kroky dopredu.

Kedy mu bolo najťažšie? „Najťažšie je vtedy, keď človek nemá čo jesť. Respektíve, keď môže jesť len rožky a piť vodu. Bol som v Dunajskej Strede úplne sám, v izbe, v ktorej bola v zime naozaj zima… Nemal som nič, ale stále som mal vieru, že môžem niečo dosiahnuť. Takéto momenty ma kreovali. Dôležité bolo, že som to prijal ako fakt. Povedal som si: Jano, je to takto. Pokračuj a makaj!“

Na MS 2010 predvádzal vo víťaznom zápase proti Taliansku aj takéto zákroky. (zdroj: TASR/Pavel Neubauer)

Zocelilo ho to. „Pritom som sa sám so sebou rozprával v zrkadle. Možno to znie ako hlúposť, ale v tej chvíli som nemal nikoho. Rodičia ani brat neboli pri mne a možno by ma ani nepochopili. Bolo to veľmi ťažké, bol som dole. Stále som však veril. Malými krokmi som sa posúval.“

Podstatné bolo, že sa zbytočne neľutoval. „Potreboval som nahliadnuť do svojej hĺbky, aby sa mi to podarilo. Musel som spoznať seba samého zvnútra. Bola to pre mňa obrovská životná škola, keď som sa musel presviedčať, že všetko bude dobré. Prosil som Boha. Veľmi mi pomohlo, že som veriaci. Mal som sa o čo oprieť. V skutočnosti som teda nebol sám, pretože bola so mnou viera v Boha.“

Poďakovanie seba a Bohu

Mnohí hovoria, že pre jeho kariéru bolo rozhodujúce, keď si ho tréner Vladimír Weiss vzal v roku 2003 do Artmedie.

„Neexistuje žiaden zlomový bod. Moja kariéra sa vyvíjala kontinuálne. Všetky princípy, ktoré fungujú v športe, fungujú aj v živote. Vo všetkom, čo robíš. Stále s niečím bojuješ. Objavujú sa prekážky, ktoré musíš prekonávať. Celé to bola mravčia práca so sebou samým. Na tréningoch, ale aj vo voľnom čase. Koktail všetkého so všetkým. Keď si sám, pracuješ so svojimi myšlienkami a len ty si ich vieš usporiadať v hlave do správnych zásuviek,“ pokračuje Ján Ďurica a dopĺňa: „Keď sa pozriem na svoju futbalovú kariéru, ďakujem za ňu predovšetkým sebe a Bohu. Samozrejme, pomohlo mi veľa ľudí, či rodina, tréneri alebo spoluhráči, aj to patrilo k mojej ceste. Celá bola poskladaná tak, ako mala byť.“

Napriek veľkým skúsenostiam sa stále učí. „Až nedávno som pochopil, že celá moja kariéra bola len príprava na to, čo chcem robiť teraz. Chcem koučovať, mentorovať, pomáhať mladým. Ale tiež rodičom v tom, ako pristupovať k deťom. Ako ich vychovávať, ako na nich netlačiť. U mladej generácie sa chlieb láme okolo pätnástich rokov. Potrebujú pomoc a ja im ju ponúkam. Mám skúsenosti, ktoré môžem a chcem posunúť ďalej,“ dodáva Ján Ďurica.