Rekordy už zvláda, pracuje s emóciami. Talentovaná volejbalistka debutovala v extralige už ako trinásťročná

Lopta ju magicky priťahovala odmalička. Aj keď sa domov vrátila z tréningu či zápasu, doma do nej neustále búchala. Našťastie, v byte na prízemí pod nimi neboli susedia, takže nemala koho rušiť.

Obdobie, keď jej mama Lucia hrala extraligu za Podbrezovú, si už veľmi dobre nepamätá. Na volejbal ju však brávala, postupne sa do tohto športu zamilovala. Napĺňa ju a verí, že to bude trvať čo najdlhšie.

Volejbalu konkurovali kolky

Šport začala vážnejšie brať od piateho ročníka na základnej škole, keď prestúpila do Brusna do športovej triedy zameranej na volejbal. Ten však mal predtým silného konkurenta.

„Tatko hrával kolky, ktorým som sa spočiatku venovala aj ja. U nás v Podbrezovej je to dosť populárny šport, muži Železiarní niekoľkokrát vyhrali aj Ligu majstrov. Stíhať tréningy a počas víkendu všetky súťaže v oboch športoch začalo byť časom veľmi náročné. Musela som robiť ústupky a nakoniec si vybrať iba jeden z nich. Ako mladšia žiačka som síce mala väčšie úspechy v kolkoch, ale volejbal ma bral viac,“ spomína si na obdobie, keď svoje športové aktivity ešte delila medzi kolkárske gule a volejbalovú loptu.

Premiéru v ženskej extralige si odkrútila ako trinásťročná v drese Brusna 19. septembra 2020 proti Trnave, ktorú „pirane“ zdolali 3:2. Tento moment ju pasoval za historicky najmladšiu volejbalistku v našej najvyššej súťaži. A keďže neskôr minimálnu vekovú hranicu upravili na šestnásť rokov, už jej zrejme tento rekord nikto nevezme. A ako si vykresľuje svoj prvý zápas?

„Skôr si spomínam na prípravné stretnutia pred touto sezónu. V každom prípade po mládežníckych tréningoch a podujatiach som zažila úplne inú atmosféru. Bol to pre mňa veľký zážitok, iný level,“ vraví.

Ako štrnásťročná bola v roku 2021 na ME do 16 rokov v Humennom oporou slovenského tímu, ktorý obsadil 8. miesto. Neskôr hrala za sedemnástku a pred dvoma rokmi aj v kvalifikácii o postup na ME do 22 rokov.

Z nej Slovenky nespravodlivo nepostúpili na šampionát, keď v skupine obsadili s dvoma víťazstvami a jednou prehrou druhú priečku. Na ich úkor sa kvalifikovali z inej skupiny Lotyšky po tom, ako vyhrali iba jediný zápas – aj to kontumačne.

S loptou je kamarátka odmalička. (zdroj: FOTO SLÁVIA EUBA/RUDO SNOPEK)

Štyri tituly za 33 dní

Pre naše mladé volejbalové reprezentantky to vtedy bolo kruté, ale kalich horkosti si dopili do dna uplynulý víkend. Jej vrstovníčky znova bojovali o postup na budúcoročné ME do 22 rokov doma v Púchove.

Po víťazstve nad Anglickom 3:0 a prehre s Poľskom 1:3 obsadili v skupine taktiež druhé miesto a medzi osem najlepších tímov sa nevmestili iba o štyri lopty, o ktoré mali lepší podiel Portugalky.

„Babám som veľmi priala, v Púchove som im osobne fandila. Najmä druhý zápas s Poľkami som extrémne prežívala. V závere štvrtého setu sme mali šancu na tajbrejk, ktorý by zrejme znamenal postup, ale dostali sme tri esá. Pri poslednom mali súperky veľké šťastie,“ hovorí.

Do hľadiska ju posadili zdravotné problémy so slabinami. Tie sa jej ťahali dlhšie a momentálne sa lieči.

Po svojej extraligovej premiére na Horehroní pútala pozornosť i v sezóne 2021/22. V tíme s viacerými legionárkami v nej Brusno skončilo štvrté, keď neuspelo v sérii o bronz s Novým Mestom nad Váhom.

„Aj keď to bolo pre mňa náročné, na toto obdobie si spomínam s radosťou. Som vďačná, že som v Brusne dostala príležitosť. V semifinále proti Slávii EU rozhodol o jej postupe až piaty zápas,“ pokračuje.

Súvisiaci článok

Podobné rozhodnutia vždy vyvolajú emócie. Volejbalový majster chce svojou prácou ukázať, že to bol správny krok

Čítajte viac

Smečiarka Michaela Kánová pozornosť pútala aj ďalej. Po tom, ako viacerých ponúk po tejto sezóne uprednostnila práve tú z hlavného mesta. V ročníku 2022/23 sa so slávistkami tešila zo svojho prvého majstrovského titulu medzi seniorkami, do medailovej kytičky si však „odtrhla“ aj ďalšie tri kvietky.

V priebehu 33 dní pridala zlato aj medzi juniorkami, staršími žiačkami a kadetkami.

Ako šestnásťročná sa tak zaradila medzi hviezdičky nášho historicky najúspešnejšieho ženského volejbalového klubu aj najvyššej súťaže. Priblížila sa neskôr k tomuto vynimočnému rekordu?

„O rok neskôr sme vyhrali Slovenský pohár i extraligový titul, ale na mládežníckych finálových turnajoch som pre únavovú zlomeninu chodidla nehrala. V tomto roku som však so Sláviou získala juniorské zlato,“ dodáva.

To jej sčasti kompenzovalo to, že s tímom v ženskej kategórii zlatý hetrik nedovŕšila. Vo finále tohtoročného play-off prehrali slávistky divácky veľmi atraktívnu sériu s mestským rivalom VKP 2:3 na zápasy.

Boškovičová je srdcovka

V jej začiatkoch boli jej volejbalovými idolmi univerzálne hráčky Srbka Tijana Boškovičová a Kubánka reprezentujúca Turecko Melissa Vargasová. Platí to aj dnes?

„Boškovičová ním zostala, to je moja srdcovka. Aj keď ja v porovnaní s ňou hrám na pozícii prihrávajúcej smečiarky. Skúšajú ma i na poste univerzálky, ale ja to stále odmietam, necítim sa na ňom komfortne,“ vysvetľuje.

Jej líderská pozícia sa nedala prehliadnuť najmä v mládežníckych kategóriach, v ktorých ju vzhľadom na vek medzi juniorkami čakajú ešte dve sezóny. Presadila sa však aj v ženskej Niké extralige.

Za december 2022 ju ako najmladšiu v histórii vyhlásili za hráčku mesiaca, zopakovala si to vlani v októbri. V uplynulom ročníku bola zo slávistiek najčastejšie oceňovanou hráčkou MVP zápasu (až deväťkrát), ako smečiarka sa dostala i do ideálnej zostavy sezóny celej súťaže.

Vlani ju vyhlásili aj za MVP finálového zápasu Niké Slovenského pohára v Nitre.

Jej meno sa v našom ženskom volejbale skloňuje už päť rokov. Rekordy už zvláda. Ako však sama seba vníma ako osemnásťročná so skúsenosťami, aké nemajú ani mnohé staršie hráčky?

„Vždy je na čom pracovať, lepšie mi to napríklad ide s emóciami. Kedysi som nebola veľmi emocionálny typ hráčky. Veľa trénerov ma bralo tak, že som robot a neviem sa tešiť. Myslím si, že v tomto smere som sa mentálne vyvinula. Snažím sa vnímať svoje emócie i ostatných hráčok, držať družstvo pokope. Pokiaľ aj prehrávame, dostať z nás to najlepšie. Ani baby a ani tréneri ma neberú tak, že mám osemnásť rokov. Vedia, že nehrám extraligu prvý či druhý rok. Tréneri očakávajú od hráčky to, čoho je schopná, nie čo by bolo primerané na jej vek,“ zdôrazňuje.

Aj keď do seniorskej reprezentácie ešte nenakukla, pokiaľ jej bude slúžiť zdravie, predpovedajú jej v nej svetlú budúcnosť.

Súvisiaci článok

S reprezentáciou sa už rozlúčila, ale s volejbalom nekončí. Nikola Radosová pokračuje v rumunskom Voluntari

Čítajte viac

Možno už na najbližších majstrovstvách Európy v roku 2026, na ktoré sa naše volejbalistky priamo kvalifikovali zásluhou desiatej priečky na ME 2023.

Ďalšiu príležitosť jej generácii otvára skutočnosť, že od tohto roka sa majstrovstvá sveta pod vysokou sieťou budú konať každé dva roky namiesto doterajších štyroch. Pri historickej premiére našich žien na augustových MS v Thajsku bude fandiť pred televízorom.

„Mojím volejbalovým snom je byť raz súčasťou seniorskej reprezentácie a zahrať si na európskom či svetovom šampionáte proti najlepším tímom. A taktiež v niektorej zo zahraničných ligových súťaží. Každá volejbalistka sníva o Turecku a Taliansku, najskôr sa však treba vypracovať,“ dodáva skromne Michaela.

Budúci rok ju na Strednej športovej škole na Ostredkovej ulici v Bratislave čaká maturita. Víťazný typ je však odmalička. Nerada prehráva. Uvidíme, ako sa tento diamant nášho ženského volejbalu vybrúsi.