Po úspechoch prišiel strmý pád. Smrť našiel v odpadkovom koši

Prirodzený talent so skvelým okom, technikou a úderom. Tibor Rafael bol v boxe pojem nielen na Slovensku a Česku, ale aj na medzinárodnej scéne. Dôkazom je množstvo trofejí a medailí.

V každom klube, za ktorý boxoval, si ho fanúšikovia obľúbili. Priatelia na neho spomínajú ako na nekonfliktného chlapíka. Žiaľ, už počas kariéry neodolal vábeniu automatov a tie sa mu neskôr spolu so závislosťou na alkohole stali osudné.

Tibor Rafael začal z boxom ako 15-ročný v rodnom Komárne, kde má tento šport veľkú tradíciu. Už keď prvýkrát prišiel rómsky chlapec do telocvične, tréneri videli, že sa im do rúk dostal obrovský talent.

Ako 17-ročný debutoval v seniorskej kategórii. Rýchlo sa presadil aj v reprezentácii.

Zlaté časy v Ústí

V roku 1989 dostal povolávací rozkaz a v lete narukoval do strediska vrcholového športu MV v Ústí nad Labem.

„Narukovali sme do Ústí spolu. Tibor bol rodený talent. Ako sa hovorí, jeden z milióna. V tréningoch na sebe v tom čase tvrdo makal. Bol technický, vedel sa vrátiť do úderov. Naozaj skvelý boxer a mimo ringu dobrý, nekonfliktný chlapec,“ povedal nám predseda ŠKB Spartak Komárno Roderik Györfi.

Tibor Rafael zostal v meste na severe Čiech aj po skončení základnej vojenskej služby. „Bol to jeden z najväčších talentov, aké som počas svojej kariéry trénoval. Tibor bol všestranný športovec - výborne behal, hral futbal, vedel zobrať do ruky aj tenisovú raketu...

Výborne zvládal technicko-taktické zručnosti. Na druhej strane, jeho slabšou stránkou bola psychika. A práve v tejto oblasti som mal podľa môjho názoru na neho veľký vplyv,“ zaspomínal si pre náš denník bývalý úspešný československý boxer a neskôr tréner Svatopluk Žáček.

V hmotnostnej kategórii do 60 kg slovenský reprezentant kráčal od úspechu k úspechu. Viackrát získal titul majstra republiky, päťkrát Veľkú cenu Ústí nad Labem.

Vtedy išlo o podujatie A-kategórie s mimoriadne kvalitným obsadením. Päťkrát ho dokázali okrem neho ovládnuť len Duvergeli z Kuby a ďalší Slovák Rudolf Dydi.

U Čáslavskej aj Havla

Po rozdelení Česko-Slovenska mali o jeho služby záujem obe krajiny. Napokon reprezentoval našich západných susedov.

„V roku 1993 získal občianstvo ČR. Navštívil som v tejto záležitosti vtedajšiu predsedkyňu Českého olympijského výboru Věru Čáslavskú a spoločne s Tiborom sme potom boli aj u prezidenta republiky Václava Havla,“ ozrejmil nám Svatopluk Žáček.

Jeho snaha sa vyplatila. Rok 1993 bol na medzinárodnom poli pre Rafaela najúspešnejší v kariére. Na majstrovstvách sveta v Tampere získal bronzovú medailu a na majstrovstvách Európy v tureckej Burse striebornú.

„V Burse skončil druhý, ale podľa môjho názoru prehral vo finále s Poliakom Bielskim nezaslúžene. Mal byť zlatý a teda majster Európy!

Paralelne vtedy boxoval aj za klub Gery v nemeckej bundeslige. Jazdil som tam s ním a bol tam mimoriadne populárny,“ uviedol Rafaelov dlhoročný tréner Svatopluk Žáček.

Rodák z Komárna naďalej nespúšťal nohu z plynu a pokračoval v zbieraní trofejí. V roku 1994 dosiahol ďalší veľký úspech na Svetovom pohári v Manile, kde získal zlato.

Začiatky problémov

V Ústí nad Labem si Rafael našiel druhý domov. Oženil sa a narodil sa mu syn Tibor.

„Žiaľ, v tej dobe začal byť závislý na automatoch a začalo to s ním ísť z kopca. Neskôr sa rozviedol, z vrcholového strediska v Ústí musel odísť a prestúpil do Opavy. Tam už žiadne veľké úspechy nedosiahol. Neskôr box opustil a vrátil sa do rodného Komárna,“ doplnil tréner a mentor Žáček.

Rafaelovmu predčasnému koncu v Ústí nad Labem predchádzal disciplinárny prehrešok na reprezentačnej úrovni v roku 1995. Odmietol odletieť s českou výpravou na majstrovstvá sveta v Berlíne, hoci v nominácii jeho meno figurovalo.

Prišiel tak aj o možnosť zabojovať o olympijskú miestenku do Atlanty 1996. Pod piatimi kruhmi sa počas kariéry nikdy nepredstavil.

Desivý koniec

Po návrate na Slovensko sa športu venoval čoraz menej, hoci do ringu sa ešte niekoľkokrát postavil. Vrátane profesionálneho. Stáli však okolo neho „nesprávni“ ľudia, ktorí sa snažili hlavne zarobiť na jeho slávnom mene.

V súkromí ho ťahala ku dnu závislosť na alkohole a automatoch. Zrejme definitívny životný knokaut bol pre neho náhly skon družky, ktorá bola v ôsmom mesiaci tehotenstva. Z tejto rany sa už nikdy nedokázal spamätať a postaviť na nohy.

V Komárne zostal bez strechy nad hlavou. Prespával, kde sa dalo. Zdalo sa, že nevidí dôvod, pre ktorý by mal ešte žiť. Keď sa mu aj snažil niekto pomôcť, získané peniaze zväčša prepil. Bývalí priatelia mu vybavovali liečebný pobyt, na ktorý však už nestihol nastúpiť.

Zdravie mal čoraz chatrnejšie a jeho telo bez známok života našli 1. júla 2014 v odpadkovom koši. Podľa lekárov bol príčinou smrti infarkt. Mal len 44 rokov.

Strojca vlastného nešťastia

„Také talenty sa rodia raz za čas. Tibor Rafael bol skvelý športovec, až na tie jeho zlozvyky. Každý máme nejaké, ale u neho prevážili.

Bol skôr strojca svojho nešťastia. Pritom mal doma zázemie a k tomu vynikajúce podmienky pre šport,“ povedal po predčasnom odchode šampióna pre denník Šport bývalý reprezentačný tréner Dušan Bučko.

V Ústí nad Labem zostal po slávnom boxerovi syn Tibor, s ktorým však nebol v kontakte. Naposledy ho videl, keď mal syn päť rokov.

„Pred smrťou otca mi písala jeho švagriná, že ma hľadal, ale nepodarilo sa mu to. A vraj jej hovoril, že už nemá pre čo žiť. Viem, že keď sa zobrali s mojou mamou, bol na vrchole slávy.

Spomínam si, že som s ním jazdil na turnaje, napríklad do bývalej Juhoslávie. Keď to boli zaujímavejšie miesta, vycestoval spolu so mnou a s mamou.

Inak sú to však už skôr horšie spomienky na neho, hlavne domáce hádky. Keď začal mať viac peňazí, dostal sa medzi zlých ľudí. Neustále víťazil a boli dni, keď mal naozaj dosť financií. B

olo však po revolúcii, začala éra automatov a tie ho spolu s alkoholom zničili. Plánoval som za ním aj vycestovať na Slovensko, spoznať ho a pomôcť mu,“ uviedol v júli 2014 pre idnes.cz Tibor Rafael mladší, syn boxerskej legendy.