Chce, aby si ho ľudia pamätali ako chlapa, čo na ľade vždy dával všetko. Od sedemnástich rokov drel v kabíne áčka, do hokeja vložil celé srdce, neustále bojoval a hľadal spôsoby, ako byť lepší. Všetko robil preto, aby jeho tím žal úspechy. Miloš Bystričan, skalný obranca HC Topoľčany, prepísal históriu slovenskej hokejovej ligy s rekordnými 692 zápasmi – všetky v jedinom drese!
Gratulujeme k rekordu. Ako ste sa cítili, keď ste ho prekonali?
"Najprv som nad tým veľmi nepremýšľal. Štatistiky a známi mi to pripomenuli. Aj keď som to neriešil, vedel som, že pred zápasom bude nejaká ceremónia. Tešilo ma, že tam bude môj syn a že som mohol zažiť ten moment s ním, zamávať mu a potom odohrať zápas ako každý iný."
Čo pre vás znamená tento rekord?
"Pre mňa je to iba číslo. Prvá ligu ani veľa ľudí nesleduje a myslím si, že väčšina národa o tom ani nevie. Dúfam, že niektorí to ocenia, že som odohral zápasy a niečo pre klub urobil. Možno sa to ukáže až v budúcnosti."
Kedy ste si uvedomili, že môžete prekonať rekord, ktorý doteraz držal Marián Koleda so 688 zápasmi?
"Uvedomil som si to až asi pred štyrmi-piatimi rokmi, keď som prvýkrát dostal dres za 500 zápasov. Potom o dve sezóny už bolo 600 alebo koľko, a teraz mi to len niekto pripomenul.
Nezameriavam sa veľmi na oslavy, čísla či štatistiky, ale keď mi to niekto spomenul, bolo to pekné. Najmä, keď vidím hráčov, s ktorými som kedysi hral alebo zdieľal šatňu. Uvedomujem si, že som v kariére niečo dosiahol."
Ako ste prežívali tento rekord a ceremóniu pred zápasom?
"Tešilo ma, že si na mňa klub takto spomenul a že tam boli ľudia na tribúne. Bola tam moja rodina, môj syn, a bol som rád, že som s nimi mohol zdieľať túto radosť."
Ako naň reagovali vaši spoluhráči?
"Pripomenuli mi, že už som asi príliš starý a už je čas zavesiť korčule na klinec (smiech). Ale nie, každý mi zagratuloval a verím, že ešte zažijeme kopec radosti v kabíne. Určite ich pozvem na nejakú večeru alebo niečo podobné."
Keď ste začínali profesionálnu kariéru, snívali ste o takomto významnom míľniku, že by ste ho mohli prekonať?
"Vôbec nie, naozaj. Keď sme ako mladí prišli do áčka, mali sme 16-17 rokov. Hráči ako Gális, Šmotlák boli v kabíne veľké osobnosti, no vtedy sme to ešte tak nevnímali. Hokej nie je o lámaní rekordov, každý chcel niečo dosiahnuť, niekoho to bavilo, iní sa vydali inou cestou.
Ja som pri tom ostal, usadil som sa v Topoľčanoch. Vyštudoval som vysokú školu, začal som pracovať v rodinnom podniku, takže to všetko šlo akosi spolu. Zranenia ma našťastie obchádzali, nezažil som vážne operácie ani dlhé pauzy od hry. Postupne sa tie zápasy nabaľovali, aj keď v našej lige sa za sezónu odohrá len 45-60 zápasov. Za tých 17, 18, 19 sezón, sa to už nejak nazbieralo."
V drese Topoľčian ste strávili celú kariéru, čo je v dnešnej dobe rarita. Čo vás v Topoľčanoch tak dlho drží?
"Začínal som tu od malička. Chvíľu som bol v Nitre, ešte v juniorke, kde som si pod vedením pána Uličného niečo odohral. Potom som však zostal verný Topoľčanom.
Nikam som sa neposunul, možno škoda, ale asi to tak malo byť a Ten hore to tak chcel. Keď som si tu vybudoval zázemie, našiel rodinu, prácu a všetko ostatné, už som to tu nechcel opustiť."
Čomu sa venujete popri hokeju?
"Máme rodinný podnik – penzión s reštauráciou a areálom so zvieratami, takže sa tam všetci v rodine o to staráme a beháme okolo toho. Od šiestej ráno som na nohách, idem do práce, potom si odtrénujem svoje a po obede sa venujem deťom alebo niečomu, čo stíham ešte popri práci."
Ako obranca ste odohrali stovky zápasov v slovenskej lige v náročných podmienkach. Ktorý zápas alebo sezóna vám najviac utkveli v pamäti najviac?
"Moje pôsobenie v Topoľčanoch by som rozdelil na dve časti. Prvá bola taká amatérska, keď hokej ešte nebol veľmi profesionalizovaný. To sa zmenilo až s príchodom pána Hurtaja. Obe obdobia mali svoje čaro – predtým to bola skvelá atmosféra, väčšina sme boli domáci, v kabíne bolo také pevné jadro, bolo to super. Po príchode pána Hurtaja sme zažili, čo je profesionálny hokej a ako sa správa profesionálny hokejista, a som rád, že som to mohol okúsiť.
Najpamätnejší zápas bol asi pred 5-6 rokmi, keď sme hrali doma, myslím, že proti tímu Bratislava Capitals. Vyvesovali dres pána Višňovského. Štadión bol plný, okolo 3300 ľudí, sedeli aj na schodoch. Ako kapitán som vtedy viedol tím na ľad a pamätám si, že mi od dojatia tiekli slzy do očí."
Ako obranca ste počas svojej kariéry museli čeliť rôznym hráčom. Ktorý súper vám dal najviac zabrať?
"V posledných rokoch bolo spomedzi útočníkov veľa šikovných chalanov, najmä keď sme hrali proti Žiline. Zápasy proti Žiline boli vždy výborné. Paťo Koyš a ostatní, to boli šikovní útočníci, mali svoje vrtochy, ale ako sa hovorí, bolo to hlavne o práci, ale aj zábave. S Paťom to bolo podobné, vždy to bola aj zábava, aj keď pôsobil v Topoľčanoch.
Spoločne sme zažili pekné roky. Najväčšia škoda bola asi covidová sezóna, keď sme už postupovali do semifinále, no súťaž sa prerušila. To bola najväčšia rana. Ale vtedy sme mali skvelú partiu v kabíne – Jožo Kovačík, Michael Miklík a ďalší. Klobúk dole pred tým, ako topoľčianske vedenie tú zostavu poskladalo. Škoda, že sme to nedotiahli do konca."
Nikdy ste nehrali v slovenskej extralige. Neľutujete to?
"Je to škoda, že som si tam nezahral, ale nič neľutujem. Proste to tak malo byť. Vždy som bol človek, ktorý si išiel za svojím. Nikdy som sa netlačil dopredu, ako možno niektorí chalani, ktorí mali agentov alebo známosti. Ja som si chcel svoju cestu vybojovať sám.
Bohužiaľ, nevyšlo to, ale život ide ďalej. Raz som bol na skúške v Dukle Trenčín, ale nič konkrétne z toho nebolo."
Nikdy ste nezvažovali, že by ste opustili Topoľčany?
"Nie, nerozmýšľal. Som tu doma, máme tu slušné podmienky na hokej, prácu, rodinu – všetko, čo potrebujem. Ako som tu začal, tak tu aj skončím, ako sa hovorí."
Čiže rozmýšľate nad tým, že by ste zavesili korčule na klinec?
"Občas som nad tým rozmýšľal. Doba sa v kabíne dosť zmenila. Tí mladí už nie sú ako my kedysi, ale na druhej strane mi ten kolektív bude chýbať. Cítim to vždy, keď sa skončí sezóna – ten týždeň, kým sa človek spamätá z toho rytmu života.
Mám plán, od rána tréningy, všetko nalinajkované, a keď z toho vypadnem, zostane vo mne také prázdno. Mám rád ten systém, kolektív, makačku. Možno, ak zdravie vydrží a stále budem prínosom, ešte by som si rok-dva zahral. Uvidíme.
Takisto som chcel, aby ma môj syn videl hrať na ľade a bol som preňho vzorom. A potom tá kabína, ten kolektív, celá tá atmosféra okolo, ten zhon. Na začiatku, v auguste, to vždy bolí a všetci na to nadávame, ale zároveň to milujeme."
Máte 35 rokov a stále patríte medzi opory tímu. Ako sa udržiavate v kondícii?
"Už je to náročnejšie, času na letnú prípravu je menej, keďže sa venujem práci a rodine. Posledné štyri roky ma chytil bicykel. Keď mám chvíľu voľna, vytiahnem ho a šliapem do kopcov v okolí Tribeča. To je asi to, čo ma baví najviac."
Ktoré hokejové sny ste si už splnili?
"Hokejové sny som nikdy nemal nejaké veľké, ale pamätám si, ako sa vypredal zimák, keď sme hrali proti Slovanu Bratislava. Proti švagrovi, Milanovi Kytnárovi, sme nastúpili ako kapitáni, to je pre mňa nezabudnuteľný moment. Splnil sa mi sen a možno si ešte raz zahrám po jeho boku, to by bolo super."
Máte ešte ciele, ktoré by ste chceli dosiahnuť?
"Už nemám nejaké osobné ciele, skôr sa zameriavam na tímové. Najmä by som chcel do Topoľčian priniesť hokejovú medailu. Ak by sa podarilo umiestniť sa v lige v prvej trojke, bolo by to skvelé. Uvidíme. Možno ešte rok-dva pridám, zíde sa dobrá partia a zabojujeme, aj keď konkurencia je dnes poriadne silná."
Ak by ste mali vybrať jeden pamätný moment z vašej kariéry, ktorý by to bol?
"Ťažko vybrať jeden konkrétny moment, ale myslím, že ľudia by mohli povedať, že som na ľade vždy robil maximum pre svoj tím, aby bol úspešný. Či už obetavosťou, srdcom, alebo vášňou pre hru – vždy som do toho dával všetko."
