Generálny manažér Young Angels Košice Daniel Jendrichovský popri funkcionárskej práci pravidelne koučuje aj hráčky v rôznych zápasoch a súťažiach, vrátane extraligy. (zdroj: TASR)
DANIEL JENDRICHOVSKÝ je hlavným strojcom úspechov košického ženského basketbalu. V rozhovore sa dozviete, prečo má stále rád basketbal, na ktoré momenty má najkrajšie spomienky aj to, prečo súčasná ženská reprezentácia trpí nedostatkom kvalitných hráčok.
Už pred rokmi ste neraz spomenuli, že vrážate do basketbalového klubu žien v Košiciach vlastné peniaze. Čo to reálne znamenalo?
„Bol som a naďalej som generálny manažér, ktorého hlavná úloha je aj bola zabezpečiť naplnenie potrebného rozpočtu. Lenže marketing a sponzoring zväčša nikdy úplne nevyšli podľa našich predstáv, no záväzky, ktoré sme mali nielen voči hráčkam, ale aj voči rôznym inštitúciám, najmä mimo nášho mesta počas pravidelných ciest, bolo treba splniť.
Vtedy som siahol na vlastné peniaze aj vo svojich IT firmách, ktoré našťastie zarábali.“
Čiže takpovediac na konci dňa ste sám seba obrali o financie? Nebolo to príliš riskantné?
„Mnohých ľudí nepresvedčím, že som na basketbale nezarobil. Pravdou však je, že som naň minul nemálo peňazí. Ale neľutujem to, priniesol mi ohromné zážitky a víťazstvá, ktoré sa priamo financiami vôbec nedajú kúpiť.“
Desať rokov úspešne v Európskej lige
Ktoré výsledky považujete za najcennejšie?
„Hrali sme desať rokov úspešne v Európskej lige, z ktorej sa slovenský ženský basketbal v posledných rokoch úplne vytratil.
ískali sme za sebou pätnásť domácich titulov, čo je síce číslo, ktoré možno prekoná iný klub, ale je veľmi otázne, či ich vybojuje takto bez prestávky za sebou.
V sezóne 2013/2014, pred ktorou sme obsadili v Európe skvelé štvrté miesto, sme trikrát vypredali hľadisko Steel arény. Vždy v nej bolo viac ako osemtisíc divákov. V ženskom basketbale na Slovensku sa aj táto méta bude veľmi ťažko prekonávať.“
Tak vysoko už v posledných rokoch „nerúbete“, so svojím klubom už nehráte priamo ani o slovenský titul. Znamená to, že klesli vaše ambície a túžby?
„Našťastie, niektoré sny som si už splnil v čase, keď Good Angels patrili medzi špičku v Európe v ženskom basketbale. Už vtedy nebolo reálne finančne konkurovať ruským, tureckým, francúzskym či španielskym klubom.
Na Slovensku je marketingový ,koláč’ celkove taký malý, že nepokryje ani potreby populárnejších športov. Úspešné nadnárodné firmy nemajú záujem, ani dôvod, dávať peniaze do športu u nás. A slovenské firmy, ktorým na slovenskom športe záleží, je málo.
Čiže tu nejde o moje ambície, ale o realitu, v ktorej žijeme. V porovnaní s našimi začiatkami pred viac ako dvadsiatimi rokmi sme úplne stratili konkurencieschopnosť na reklamnom trhu.
To, čo vieme ponúknuť partnerom je málo. Sociálne siete a ,YouTube’ nás úplne prevalcovali.“
Pomohli by nárokovateľné peniaze
Mohol by v tomto smere nejako pomôcť štát, alebo iné inštitúcie na Slovensku?
„Určite mohol, no dnes štátu chýbajú financie skoro všade, a šport nie je preň priorita. Nám by pomohla legislatíva, ktorá by reálne zaväzovala štát a samosprávu, aby peniaze do športu boli zo strany klubov nárokovateľné.
Slovensko v tomto v porovnaní s Maďarskom, Českom, Poľskom a najnovšie aj Rumunskom veľmi zaostáva. Podľa súčasných pravidiel by sme mali v našom športe dostať ročne, zdôrazňujem, že ročne, 63 eur na športujúce dieťa. A
ni tieto peniaze však, žiaľ, v plnom rozsahu nedostávame. Na porovnanie iba jeden údaj, takáto podpora v Česku je na úrovni 600 eur na dieťa.
Takže sa nečudujme, kam až klesol náš dievčenský basketbal.“
Mám basketbal šport nesmierne rád. Popri zamestnaní v IT, som denne po štyri hodiny s dievčatami v telocvični, kde ma poháňa aj ich očividný záujem.“
Myslíte tým najmä na to, že ženská reprezentácia nepostúpila na tohtoročné majstrovstvá Európy?
„Aj to je, samozrejme, smutné, ale chcem hovoriť o inom. Pamätám si na rok 2011, keď sme v najvyššej divízii majstrovstiev Európy hráčok do 18 rokov prehrali vo štvrťfinále s domácim Tureckom a boli sme z toho veľmi rozčarovaní, keďže vo všetkých mládežníckych kategóriách sme ešte v tom čase hrali o popredné miesta v Európe.
Odvtedy prešlo zhruba pätnásť rokov a účasť v A-kategórii ME je pre naše dievčatá nedosiahnuteľná méta. Spadli sme priam do suterénu európskeho basketbalu.“
Daniel Jendrichovský vlani. (zdroj: TASR)
Deti bohatších rodičov
V čom všetkom vidíte hlavné príčiny?
„Chýba nám dostatočný počet aktívnej mládeže, obmedzený je tak výber prirodzených talentov, keďže nie všetky deti môžu a chcú športovať. Priemerné rodiny si nemôžu dovoliť financovať ich športovú túžbu, a tak sa do telocviční dostávajú len deti trochu bohatších rodičov.
Viaceré menšie kluby existujú už len vďaka rodičom, celkove je základňa úzka, nedostatočná. Deti z bohatších rodín sa vyhýbajú nepríjemným aktivitám a potrebám, neberú šport vážne, alebo skončia po pár mesiacoch tréningu.
A tak sa nečudujme, že čoraz viac trpí aj reprezentácia na nedostatok šikovných hráčok.“
Kolektívne športy na Slovensku riešili nedávno aj formu financovania aktérov. Zákon ich tlačil, aby boli zamestnancami v kluboch, nie takzvané samostatne zárobkovo činné osoby. Potýkate sa ešte stále s týmto problémom?
„Nie, keďže momentálne nemáme ani jednu profesionálnu hráčku. A to sa ešte pár rokov nezmení, lebo nechcem dievčatá v našom klube Young Angels zavádzať.
Hovoriť im, že sa na Slovensku basketbalom uživia, či dokonca si zarobia na niekoľko rokov do budúcnosti, by bolo jednoducho klamstvo. Toto v slovenskom ženskom basketbale už pár rokov neplatí.
Vidíme inú cestu a na nej človeka, ktorý miluje tento šport, má osobné ambície a je schopný hráčky zaplatiť zo svojich zdrojov. Konkrétne sa našiel Miroslav Nerád v Piešťanoch, podobne vstúpil do ženského basketbalu Juraj Koval v Banskej Bystrici a priamo, či nepriamo cez mesto takto pomáha Milan Fiľo v Ružomberku.
Vďaka takýmto dobrodincom náš šport ešte ako-tak funguje.“
Svetielko na konci tunela
Vidíte nejaké iné východisko, aby sa situácia v tomto smere predsa len zmenila a zlepšila?
„Vážne svetielko na konci tunela sa práve teraz objavilo. V USA prijali nový zákon o odmenách pre športovcov na tamojších univerzitách, čo doteraz nebolo.
Už aj z vysokoškolského športu sa tam stáva biznis, kde si mladé talenty okrem získavania vedomostí štúdiom môžu aj slušne zarobiť. Vďaka tejto novinke odchádza teraz náš basketbalista Timo Malovec zo Srbska a Nataša Taušová z Piešťan za oceán, pričom neostanú nič dlžní klubom, ktoré ich v uplynulých rokoch vychovávali.
Ak na toto správne zareaguje FIBA, aby z tejto novej situácie profitovali aj kluby, ktoré vychovávajú chlapcov či dievčatá, mohlo by to postupne pomôcť aj nášmu basketbalu.
Motivovať to môže talenty, aby trénovali viac a lepšie. Investície do mladých basketbalistiek tak môžu mať vážnu hodnotu.“
Daniel Jendrichovský pred rokmi, keď iba rozbiehal svoju úspešnú manažérsku kariéru. (zdroj: archív autora)
Pred chvíľou ste spomenuli vážnych „dobrodincov“ v našom ženskom basketbale. Vy sa už medzi nich nezaraďujete? Ako je potom možné, že k vám do Košíc predsa prichádzajú k mladým hráčkam aj dve či tri americké profesionálky?
„Áno, ozaj prichádzajú. Je to ťažko uveriteľné a som rád, že to tu môžem povedať, ale Američanky sú pre nás lacným riešením.
Ich krátkodobé angažovanie nás vďaka legislatíve medzi USA a Slovenskom stojí málo peňazí.
Okrem toho je dôležité, že príchod Američaniek jednoznačne zvyšuje kvalitu tréningového procesu pre naše mladé hráčky.
Treba si tiež uvedomiť, že za financie pre štyri Američanky by sme mohli mať povedzme iba dve kvalitné Slovenky, ak by som chcel mať v tíme naše profesionálky.
Lenže ja som už z profesionálneho basketbalu, ako je známe, vycúval v roku 2018.“
Najväčší úder
Stále však máte v extralige solídne družstvo, ktoré sa vie zaradiť medzi popredné kolektívy. Ako to robíte?
„Uplynulých sedem rokov sa v našej akadémii intenzívne venujeme mládeži, každoročne stovkám dievčat, ktoré najmä vďaka rodičom majú chuť hrať basketbal.
Vychovali sme mnoho mládežníckych reprezentantiek, naše odchovankyne hrajú v najvyšších súťažiach nielen na Slovensku. V uplynulom extraligovom ročníku 50 percent hracieho času dostali v našom drese hráčky do 18 rokov, čo im veľmi pomohlo vo vývoji.
Pred každou sezónou však z rôznych príčin zvažujem, či sa máme prihlásiť do extraligy. Takto to bude aj v najbližších týždňoch, keďže ma znechucuje fungovanie SBA aj forma súťaží pod jej strechou.
Predložil som viacero návrhov na ich zlepšenie, no iba málo z toho sa uskutočnilo. Preto som pred troma rokmi odišiel zo všetkých funkcií. Najväčší úder som však prežil už v roku 2020, na tú jar nemôžem nikdy zabudnúť.“
Basketbalistky Young Angels Košice počas vlaňajšieho štvrťfinále s Ružomberkom. Na snímke Viktória Havranová(Ružomberok) a vľavo Kornélia Pomothyová (Košice). (zdroj: TASR)
Čo sa vtedy udialo? Nespomíname si už presne...
„V čase výrazných proticovidových opatrení, keď sa aj v iných odvetviach športovalo bez divákov, som sám zachránil majstrovstvá Slovenska v siedmich mládežníckych dievčenských aj chlapčenských kategóriách.
V Košiciach sa uskutočnilo v priebehu troch týždňov štrnásť záverečných turnajov, odohralo sa viac ako 150 zápasov. Deti tak mohli dokončiť sezónu, mali pre svoje turnaje vyčlenený celý hotel, ubytovanie aj stravu mali zdarma.
Nás to, prirodzene, stálo veľa financií, náročnej logistiky aj úsilia. Odmenou pre mňa, čo myslím ironicky, boli urážky, keď som od mnohých funkcionárov a rozhodcov, ktorí sa na deťoch priam priživujú, namiesto poďakovania počul, ako na tom všetkom zarobil.
Na tie udalosti spomínam s veľkou trpkosťou.“
Najmenej toľko, koľko ste spomínali na úspechy, ste teraz hovorili o trampotách, ktoré vám basketbal prináša. Čo vás v ňom stále drží?
„Mám ten šport nesmierne rád. Popri mojom zamestnaní v IT, som denne po štyri hodiny s dievčatami v telocvični, kde ma poháňa aj ich očividný záujem.
Budem to robiť zrejme dovtedy, kým budem fyzicky aj psychicky vládať. Basketbal mi stále prináša aj pekné zážitky a víťazstvá, čo ukázal aj tento posledný víkend, keď naše dievčatá triumfovali v kategórii do 18 rokov na košickom finálovom turnaji nadnárodnej ,Middle European League’.
Často prežívam vďačnosť dievčat, a neraz aj ich blízkych, ona je pre mňa dôležitým hnacím motorom, ktorý v sebe stále cítim.“
