Hľadám partnera, ktorý zabezpečí dlhodobú udržateľnosť, vraví majiteľ Žiliny

Ťažko by sme hľadali lepšieho respondenta na odštartovanie rubriky o ľuďoch, ktorí financujú slovenský profesionálny šport. Majiteľ MŠK Žilina JOZEF ANTOŠÍK sa podieľa na rozvoji futbalového klubu spod Dubňa bezmála už tridsať rokov. Sedem titulov a účasť v Lige majstrov. To sú len tie najväčšie úspechy, ktoré žlto-zeleni v jeho ére dosiahli. Skúsený biznismen je možno ešte viac hrdý na odchovancov klubu, ktorí prerazili v najsilnejších ligách sveta. Pre niektorých je vizionár, pre iných zas tvrdohlavý. V každom prípade je úspešný a presvedčený o svojej filozofii. Najmä o nej sme s Jozefom Antošíkom debatovali.

Titul už nezískate, ale po piatich rokoch máte na dosah honor vicemajstra. Ako hodnotíte končiacu sa sezónu v Niké lige?

„Po pandemickom období chvíľu trvalo, kým sme stabilizovali káder. V lete sme sa neoslabili, hráči nabrali skúsenosti a v zime sme tiež cielene nepredávali. Odchod si vynútila len dvojica Ndjeungoue – Bile, tieto prestupy sme neplánovali. Ja osobne som cítil, že vzhľadom na účasť Slovana v Lige majstrov sme mali šancu zabojovať o titul.

Napriek tomu aj súčasné postavenie znamená pre nás veľký progres. Rešpektujem, že Slovan je lepší, ale po veľkých úspechoch majú aj špičkové mužstvá slabšie chvíľky. Belasí nemajú až taký široký káder, aby sa nedali viac potrápiť pri ich enormnom vyťažení. Žiaľ, my sme vyslovene pokazili vstup do jarnej časti.“

Prečo?

„Je za tým viac faktorov. Nesprávne sme naplánovali zimnú prípravu, ktorá mužstvu skôr uškodila. Bola to chyba nielen realizačného tímu, ale celého manažmentu vrátane mňa osobne. To bol jeden z dôvodov, prečo nám ušiel vstup do jari. Ďalší je, že sme možno až príliš dlho plakali nad odchodom spomenutej dvojice hráčov a urgentne nehľadali dostupné riešenia. Potrápili nás aj zranenia opôr. Škoda, lebo v posledných kolách hráme solídne a len sa ukazuje, aké dôležité je správne mentálne nastavenie.“

Jozef Antošík v šatni MŠK Žilina. (zdroj: MSKZILINA.SK)

Vaša filozofia je postavená na výchove a predaji hráčov. Je vôbec vo vašich silách konkurovať v dlhodobej súťaži Slovanu?

„Vždy je to o peniazoch. Slovan má výrazne vyšší rozpočet a vedenie klubu, ktoré to dokáže využiť. My sa musíme snažiť tento deficit vyvážiť. Stále bude naša priorita dávať priestor odchovancom a vyskautovaným mladým hráčom, ktorých adaptujeme do dospelého futbalu a v priebehu dvoch – troch rokov ich dostaneme na úroveň, keď sa stanú zaujímavými nielen v rámci našej ligy.

Uvedomujeme si, že nie je v našich silách angažovať rovnako kvalitných hráčov, akých získava na trhu Slovan. Zároveň vieme, že aj my musíme investovať časť prostriedkov získaných z predaja futbalistov do posilnenia kádra, pretože sa chceme presadiť v Konferenčnej lige. Naša devätnástka získala titul a svoje ambície budeme mať aj v mládežníckej Lige majstrov.

Nezabúdajme, že máme druholigové béčko, k tomu Niké liga, pohár, európske súťaže. Ak by sme chceli byť úspešní na každom fronte, potrebovali by sme mať päťdesiat profesionálnych hráčov. Na to rozpočet nemáme.“

Dlhodobo tvrdíte, že cesta výchovy hráčov a ich predaja je jediná schodná pre MŠK Žilina. Prečo?

„Netvrdím, že je jediná, ale my sme súčasť slovenského futbalu a pozeráme sa aj na jeho prospech. Keby sme sledovali len seba, nemalo by to zmysel. Pokiaľ chcete niečo dokázať na medzinárodnej scéne, musíte mať kvalitnú domácu súťaž. Potrebujeme rozvíjať mladých hráčov, aby z toho ťažili reprezentačné výbery a aby sme si zachovali reputáciu.

Navyše, príjmy z predaja odchovancov nám vykrývajú značnú časť rozpočtu. Nemáme na to, aby sme kupovali hotových hráčov a tých predávali. Sme odkázaní na to, aby sme si futbalistov sami vychovali, prípadne ich vyskautovali ešte v mládežníckom veku, zvýšili ich výkonnosť a posunuli ďalej.

Žilina za mojej éry nikdy nebude mať dostatok zdrojov na to, aby nakupovala hráčov tak ako Slovan či Dunajská Streda. Toto je filozofia, ktorá sa nám osvedčila. Jednak z ekonomických dôvodov a tiež nám garantuje konkurencieschopnosť v stále silnejšej súťaži. Rastú Košice, Podbrezová, Michalovce. Stále sú tu silné kluby ako Dunajská Streda, Trnava a samozrejme Slovan.

Väčšina z nich to má postavené na angažovaní zahraničných futbalistov. Úroveň ligy stúpa, ale to zároveň znamená, že bude pre kluby stále náročnejšie angažovať z radov legionárov finančne dostupných hráčov. Na tieto skutočnosti budeme musieť reagovať aj my a inovovať našu stratégiu.“

Jedna z legiend hovorí, že vďaka predaju hráčov sa MŠK Žilina dokáže uživiť bez vašich investícií. Je to pravda?

„Pred pandémiou boli roky, keď sme mali vyššie príjmy ako výdaje.

Z roka na rok náš rozpočet rastie. Súvisí to s infláciou a spomenutým nárastom konkurenčného prostredia. Je stále náročnejšie udržať aj mladých hráčov. Čoraz viac investícií si žiada technické zabezpečenie, lebo futbal sa vyvíja a my chceme držať krok s trendmi.

Približne tretinu rozpočtu klubu vykrývam zo zdrojov svojich firiem. Tento rok to bude tridsať rokov, ako pôsobím v žilinskom futbale a všetko sa raz skončí. Vážne sa zaoberám témou hľadania partnera, ktorý dokáže zabezpečiť udržateľnosť futbalu v Žiline. Reálnejšie sa javí, že by malo ísť o partnera zo zahraničia. Očakávať, že sa taký nájde doma, by bolo zrejme naivné.“

Vyzeráte výborne, ale ani vy tu nebudete večne. Myslíte často na to, či takého partnera nájdete? Máta vás táto myšlienka?

„Počas mojej podnikateľskej kariéry som to zvládol vo svojich firmách už dva razy a zvládnem to aj vo futbale. Otázne je, na akej úrovni. To nedokážem úplne ovplyvniť. Potrebujeme celý futbalový ekosystém dostať na takú úroveň, aby sme boli zaujímaví. Dnes vyčnieva Slovan Bratislava, ale to súvisí aj s tým, že má niekoľkonásobne väčší rozpočet ako ostatní.“

Aký je vlastne rozpočet MŠK Žilina?

„Pohybujeme sa na úrovni sedem – osem miliónov eur. My veľa míňame na fungovanie mládeže. Máme mnoho hráčov zmluvne zaviazaných už v dorasteneckom veku, lebo inak by tu neboli. Plne profesionálny je druholigový tím, ktorý je dôležitý pre hráčov pri adaptácii v mužskom futbale. Veľa stojí servis o mládež. Tým myslím trénerov, fyzioterapeutov, administratívu, dopravu, ubytovanie, stravovanie… Nepočítam starostlivosť o ihriská a už sme na dvoch miliónoch.“

Žilinská verejnosť vašu filozofiu úplne neprijala za svoju, hoci sa vďaka nej držíte dlhodobo na popredných priečkach s bohatšími klubmi. Váš štadión je však prázdny a väčšej obľube v meste sa v tejto sezóne tešili hokejisti. Zamýšľate sa nad dôvodmi?

„Je to momentálne náš najväčší problém a neskrývam, že si s ním neviem dať rady. Faktorov je zrejme viac. Začnem od seba. Niektorí ľudia majú problém so mnou, iní zase boli naučení na úspechy a ťažko sa stotožňujú s tým, že pravidelne predávame opory.

Navyše, sme dosť principiálni vo veci správania sa ľudí na štadióne, ktorý je v súkromnom vlastníctve. Mne osobne, a žilinskému futbalu tiež, chýba atmosféra s fungujúcim kotlom ultras, ale bez násilností a ničenia majetku. To je problém, s ktorým si slovenský futbal nevie poradiť, pretože ho treba riešiť principiálne a systémovo. Neexistuje na tom dohoda klubov.

Nechcem zažiť na štadióne úrazy po nezmyselných bitkách a s trvalými následkami na zdraví. V roku 2008 sme organizovali finále pohára medzi Trnavou a Petržalkou, pri ktorom nám fanúšikovia Trnavy zničili dve tisícky sedačiek a všetky sociálne zariadenia. Východnú tribúnu sme následne kompletne rekonštruovali.

Nikto z toho nevyvodil nevyhnutné systémové opatrenia. Kluby, ktoré túto skúsenosť nemajú, sa točia okolo tejto témy, až kým nenarazia. Pre mňa je vzor Anglicko, kde mali s fanúšikmi obrovské problémy. Dnes sú tam plné štadióny, výborná a pritom bezpečná atmosféra. Týmto by sme sa mali inšpirovať, lebo ak nebudeme principiálni na domácej scéne, budeme na to doplácať na medzinárodnej obrovskými pokutami a zákazom výjazdov fanúšikov.

V slovenskom futbale si pred tým zakrývame oči a neuvedomujeme si, že pre stovky nespratných ultras (nie všetkých) nám nechodia na zápasy možno tisícky iných fanúšikov. Dôvod? Lebo sa boja.“

Jozef Antośík. (zdroj: MSKZILINA.SK)

Jedna vec je absentujúca atmosféra na zápasoch, druhá je biznis. Pri nízkych návštevách vám chýba väčší príjem od fanúšikov, podporu necítite ani zo strany samosprávy. Ako napĺňate rozpočet?

„Takmer každý rok nám približne polovicu rozpočtu naplní príjem z transferov, niekedy aj viac. Spomenul som, že približne tretinu rozpočtu klubu vykrývam zo svojich zdrojov a dôležitý zdroj je z marketingových a televíznych práv z Únie ligových klubov (ÚLK), ktorý za posledné obdobie narástol, hoci je stále výrazne nižší ako v okolitých krajinách.

Za východnou tribúnou teraz budujeme obchodný komplex. Chceme pre ľudí vytvoriť priestor, kde nájdu aj iné vyžitie ako futbal. Čoraz viac sa budeme orientovať na nové aktivity, napríklad fanzóny, produktové akcie a podobne, aby sme dostali ľudí na štadión na dlhší čas ako je len trvanie samotného zápasu.

Chceme im ponúknuť rôzne benefity. Náš cieľ je aj napriek rastúcej ligovej konkurencii pokúsiť sa pravidelne účinkovať na pohárovej scéne a získať teda väčší príjem z prostriedkov UEFA. Preto vznikla aj Konferenčná liga, z ktorej by mali plynúť príjmy pre súťaže ako je naša a pre kluby ako je MŠK Žilina.“

Nakoľko sú všeobecne dnes ligové kluby odkázané na investície majiteľov?

„Nepoznám detailné informácie z iných klubov. Neviem presne, ako tam vykrývajú rozpočty. Pomôžem si však myšlienkou Dušana Guľáša. Nie je majiteľ klubu, ale futbal dlhodobo podporuje, v minulosti sa podieľal na financovaní Trnavy, dnes aj Podbrezovej. Povedal, že slovenskí podnikatelia pomohli futbalu tým, ako sa ho v deväťdesiatych rokoch ujali, no zároveň mu značne poškodili, lebo vďaka tomu dali od futbalu ruky preč samosprávy.

Historicky sa pretrhla niť medzi mestami a profesionálnym futbalom. Minulosť nám ukázala, že najmä v prípade klubov z menších miest to nie je dlhodobo udržateľné. Myslím si, že aspoň na výchove mládeže, financovaní infraštruktúry a jej prevádzky by sa mali výrazne podieľať samosprávy. Tak to je aj vo vyspelejších krajinách ako Slovensko, kde sme do veľkej miery závislí od príjmov zo súkromného sektoru.

Ale neľutujem, že sa roky venujem futbalu, lebo ho mám rád. Keby som však na začiatku pôsobenia v Žiline vedel, čo ma čaká o tridsať rokov, tak by som mu nevenoval toľko energie, času a peňazí. Respektíve, radšej by som robil vo futbale mimo Slovenska.“

Čo sú ďalšie problémy slovenského futbalu okrem jeho financovania?

„Peniaze sú vždy sekundárne, na prvom mieste je proces, ktorý ich musí vyprodukovať. Československo bola vyspelá futbalová krajina, ale po spoločenských zmenách sme si neudržali pozície. Sú tu objektívne príčiny. Sme malá krajina, máme špecifické klimatické podmienky, malý demografický a tým pádom aj marketingový potenciál. Preto by sme mali robiť veci inak ako väčšie krajiny, lebo nemáme vytvorené predpoklady na to, aby sme sa im vyrovnali rovnakým spôsobom fungovania. Futbal u nás neprešiel žiadnou reformou.

Jeho základná organizačná štruktúra je založená na štyroch dnes už neexistujúcich územných celkoch. ÚLK v tomto smere nenapĺňa potrebné a očakávané trendy. Zabezpečuje rast príjmov z marketingových a televíznych práv, ale angažovanosť a odbornosť manažmentu je podľa môjho názoru nepostačujúca. Už neraz som spomenul tému ihrísk. Na jar väčšinou hrávame na nevyhovujúcich a trénujeme na umelých plochách. Máme špecifické klimatické podmienky, nie sme ochotní prispôsobiť sa termínovým listinám vyspelejších futbalových krajín. Tým strácame s nimi kontakt a nemôžeme sa s nimi porovnať ani v prípravnému období, lebo oni vtedy hrajú, alebo majú v lete pauzu.

My sme mali na jar kvalitné ihrisko, ale okrem nás to platí možno ešte o dvoch štadiónoch. Toto by podľa mňa mala ÚLK riešiť systémovo a nie hľadaním zhody medzi dvanástimi klubmi, kde každý má svoj vlastný špecifický záujem. Keď neprispôsobíme infraštruktúru a termínovú listinu vyspelým futbalovým krajinám, naše zaostávanie sa bude prehlbovať!

Potrebujeme investovať do manažmentu súťaže, ktorý vypracuje projekt jej zásadnej zmeny, rastu a udržateľnosti, aby sme zachytili futbalové trendy vo vyspelej Európe. Dnes ÚLK rieši menej bolestivé témy a tie bolestivejšie necháva na Slovenský futbalový zväz (SFZ), ktorý je zodpovedný za masový futbal a reprezentácie. S tým som sa nikdy nevedel stotožniť a ani to ovplyvniť, preto som v tomto smere zostal od roku 2010 pasívny.“

Keby ste chceli byť aktívny, aké zmeny by ste navrhovali?

„Vrátim sa k rozdeleniu SFZ na štyri regionálne zväzy, ktoré nemajú svojich partnerov v samosprávach, pretože máme osem vyšších územných celkov. Regionálny princíp sa nesie celým futbalom od Konferencie SFZ až po komisiu rozhodcov. V profesionálnom futbale musí byť na prvom mieste kvalita a odbornosť.

Napríklad, aj pri postupe rozhodcov do vyšších súťaží rozhoduje právo paritného zastúpenia regiónov. Toto manažment ÚLK nerieši, potom nám chýba odbornosť a kvalita. Napríklad, komisia rozhodcov pozostáva z ľudí, ktorí zastávajú manažérske posty v inom pracovnom pomere a súbežne riadia a hodnotia profesionálnych rozhodcov.

Pritom sú to ľudia s obrovskou mocou a vplyvom na priebeh ligy. Potom sa nám stane, že v komisii rozhodcov je za vzdelávanie zodpovedný Pavol Chmura, ktorý môže arbitrom ukazovať nanajvýš video z 1. apríla 2011, ako sa nemá rozhodovať. Nebyť paritného zastúpenia, nikdy by sa nedostal do komisie rozhodcov. Načo nám sú VAR a dáta, z ktorých vyvodzujú závery ľudia, ktorí to majú ako takzvanú vedľajšiu pracovnú činnosť.“

Rozhodcovia sú dnes pre vás jedna z najpálčivejších tém?

„Nemyslím si, že rozhodcovia ovplyvňujú zápasy úmyselne, iba ak pre kariérny postup niekedy nemajú čisté hlavy. Skôr nám absentuje kvalita. Sledujem dlhodobo aj mládežnícke súťaže. Nebyť paritného práva nominácie postupu rozhodcov naprieč súťažami, tak napríklad Boris Marhefka by sa nikdy nemohol kvalifikovať do najvyššej súťaže. On sa dostal dokonca na medzinárodnú listinu, odkiaľ aj rýchlo vypadol. Dnes rozhoduje a ovplyvňuje svojimi fatálnymi verdiktmi vrátane VAR-u najdôležitejšie zápasy v lige.“

Čistota slovenského športu teda nie je dnes problém?

„Môžem hovoriť len za MŠK Žilina. Fungujeme férovo a čisto. Nechcem, aby som vyznel ako kritik všetkého. Od deväťdesiatych rokov sa v tomto smere slovenský futbal výrazne posunul vpred, ale to nestačí. Chýba nám profesionalizmus na každej úrovni. Nechajme rozhodcov tak a prejdime k trénerom.

Všetka česť ľuďom, ktorí sa dnes ich výchove venujú na profesionálnej alebo poloprofesionálnej úrovni. Ale tak ako nemáme na Slovensku špičkovú univerzitu svetových parametrov, tak nemôžeme mať ani špičkový vzdelávací systém trénerov.

Tréner dnes musí vedieť niečo o psychológii, medicíne, musí byť zbehlý v technológiách a musí byť najmä manažérsky zdatný a vzdelaný. Počas mojej kariéry som spolupracoval len s jedným trénerom, ktorý sa blíži k mojim predstavám v tom, ako pracovať koncepčne a zároveň sa venovať individuálnemu rozvoju hráčov. Popritom sledoval vývoj vo svete, vzdelával sa, mal vysoké nároky na seba a na progres celého klubu. To je jednoducho za moju dlhoročnú činnosť v Žiline málo.“

Reč je o Adrianovi Guľovi?

„Áno. Nehovorím, že je ideálny, ale v rámci Slovenska z pohľadu komplexnosti a najmä pre našu filozofiu nemá konkurenciu. My nemáme na to, aby sme kupovali hráčov, ale aby tréneri vymačkali z našich talentov maximum ich potenciálu. Viem, že to nie je ľahké a práve preto potrebujeme slovenských vysokokvalifikovaných manažérov “

Adrian Guľa sa vzdelával v zahraničí. Nemali by sme sa na Slovensku snažiť získať lektorov z vyspelých krajín?

„Na to nemáme peniaze a ani reputáciu. Preto sa musíme my vzdelávať za hranicami. Je ťažké sem dostať kvalitu z vonku na každej úrovni. Pomôžem si príkladom zo Slovana a verím, že sa tým kolegov nedotknem.

Vysokú kvalitu hráčov získavajú tak, že ich preplácajú. Prečo by sem inak mali prísť? Prvý a kľúčový faktor sú peniaze. Druhý, že Slovan má veľkú šancu pravidelne hrávať na medzinárodnej scéne. To sú spojené nádoby. Preto musíme spolupracovať s asociáciami, kde majú kvalitu a vzdelávať tam trénerov, rozhodcov a manažment…“