Dobrák od kosti, vždy naširoko usmiaty rozdáva ochotne pomoc. Iba novinári mali z neho nervy. Keď naňho namierili mikrofóny, aby načrel do bezodnej studnice príbehov z hokejových kabín, vždy kdesi odbehol.
„Chlapi prepáčte nestíham, veľa roboty.“ Poznal boľačky na tele i duši každého hráča , no odjakživa ctil najvyšší masérsky zákon, ktorý velil nič nevynášať von. Ani bolestivú grimasu.
Už dve generácie hokejistov Slovana ale aj slovenskí reprezentanti od Košíc cez Nitru po Los Angeles, bývalí i súčasní tréneri sa bez váhania zhodnú, že kustód Samuel Petráš patrí medzi najdôležitejších ľudí v našom hokeji.
Od roku 1993 bol neustále súčasťou slovenskej reprezentácie. S občasnými výpadkami, keď sa mu krížili zápasy play-off Slovana s prípravou národného tímu.
Cyklistická minulosť
Petráš nemá na rozdiel od jeho synov Samuela a Richarda hokejovú minulosť, športovú však áno – cyklistickú: „Z majstrovstiev Československa v stíhačke družstiev dorastu mám zlato, striebro i bronz, druhý som bol v šprinte,“ pamätá si rodák z Myjavy.
Odtiaľ prišiel do Strediska vrcholového športu mládeže v bratislavskom Slovane. „Cyklistickú kariéru na dráhe som skončil pre problémy s chrbticou, no chcel som ostať pri športe,“ dopĺňa.
Aj ostal. „Začal som masírovať cyklistov v Stredisku vrcholového športu v Slovane, na základnú vojenskú službu som šiel ako masér do Dukly Trenčín. Dukláci jazdili na dráhe v Bratislave, staral som sa o sedem-osem dráharov. Zlatá vojna. Krásna, ale krátka,“ dvojzmyselne sa usmeje a dodáva Samko.
"Dade" Bogdan, bývalý hokejista Slovana, mal regeneračnú linku na futbalovom štadióne. Aj my sme k nemu chodievali. Na prvý hokej vzal nás cyklistov práve on. Žasol som, ako pútavo vyzeral zápas z tribúny.
Dnes 57-ročný Samko, ktorý po operácii kolena už menej kríva, sa priúčal u cyklistov dráharov, čo bolo len cez plot od zimného štadióna u charizmatického „Dade“ Bogdana, ktorý zomrel v roku 2016 vo veku 78 rokov. Prezývku "Dade" mu venoval legendárny prechodca brankára Vladimíra Dzurillu Ján Jendek.
Bogdan hrával s Nedomanským
Meno útočníka Bogdana, úderného praváka, je známe už len starším pamätníkom. Tréner Ladislav Horský ho v roku 1962 posielal na ľad s 18-ročným Václavom Nedomanským.
„Dade“ sa rýchlo preorientoval na maséra a od roku 1989 si 14 rokov privyrábal v nemeckom Augsburgu. Kým odišiel, Samko od neho pochytil kopu masérskych ťahov.
Keď som po vojne masíroval cyklistov, "Dade" mi zavolal mi, či mu v Slovane pomôžem s hokejistami. Prvú ponuku som odmietol, druhú už nie. V Slovane mali voľné miesto maséra, nastúpil som druhého mája 1989.“
Vybral si ho Šupler
V službách Slovana sa odvtedy podieľal na deviatich tituloch majstra Slovenska. Vypracoval sa cez maséra, všestranného kustóda na výstrojového manažéra.
Do slovenskej reprezentácie si ho zo Slovana vybral vtedajší lekár mužstva Miloslav Klíma spolu s trénerom Júliusom Šuplerom.
Umeniu brúsiť korčule sa učil od nebohého trénera Dušana Žišku. „Keď som prišiel do Slovana, prvý rok brúsil on, vedel to najlepšie. Pustil ma k tomu až druhý, či tretí rok.“
Na otázku aké grify využíva pri brúsení, reaguje typickým úsmevom „Také, aby dali hráči gól. Materiál sa mení, sú rôzne druhy nožov, typy ocelí, je to alchýmia.“
Najväčší zabávač kabíny je preňho pestrá a vďačná téma. „Za ktoré roky? Kabína žije podľa situácie, každá generácia mala a má osobnosti, ktoré udávali tón. “Žigo Pálffy? „Predovšetkým bol vynikajúci hráč, no zažil som s ním aj krásnu zábavu.“
Aj po rokoch je pre všetkých jednoducho Samko, na ktorého sa môže každý spoľahnúť. Nie je síce akčný s hokejkou na ľade, ale to, má odbehané na striedačke, v kabíne a okolí, dokopy úctyhodné čísla.
Bez piatich rezňov na hlavu od Samovej manželky by sme asi neprežili.“
Kriesil ich po činkách
Chlapec z Myjavy ťažil aj z cyklistických skúseností, citlivých dlaní. Hráči to vedeli oceniť hlavne v prípravnom období, keď im napríklad nebohý tréner Jaroslav Walter nakladal ťažké činky.
„Samko nás doslova kriesil, keď sme boli fyzicky zničení, staval nás na nohy,“ spomína bývalý útočník a reprezentant Ivan Dornič.
Sekeráš bol zlatý klient
Brúsky sa vtedy nenastavovali digitálnymi ovládačmi, Samo sa spoliehal na jemný cit. Jeho služby vyhľadávali najlepší hráči zo širokého okolia, rozhodcovia, po návrate z emigrácie v Kanade a USA ho vždy ocenil aj Peter Šťastný,ktorý na sklonku kariéry zistil, že nik na svete nedokáže lepšie nabrúsiť korčule. Petráš mal vo svojej databáze navždy uložené všemožné vkusy. Od Sekeráša, ktorému stačilo brúsiť raz za dva týždne, po najčerstvejšieho juniora v Slovane.
Korčule nabrúsené z Petrášovej dielne sa v hokeji cenili ako značka najvyššej kvality. Vždy usmiaty kustód ovláda viacero špeciálnych hokejových umení.
Nituje, šije rukavice aj obočia, pohotovo asistuje lekárovi pri krvavých scénach so zlomenými nosmi.
Rýchlo sa naučil neomylne vycítiť, kedy má v prehrou zlomenom tíme mlčať a kedy nie, komu podať Deli tyčinku a komu tatranku.
Práčovňa v hotelovej izbe
V Sheffielde v auguste v roku 1993 ho počas olympijskej kvalifikácie našiel Branislav Jánoš v hoteli Forte Cress pobehujúceho v oblakoch pary so žehličkou v každej ruke, pri sušení spodnej bielizne sa vynašiel fénom na vlasy.
Hotelový servis ctil nejaký sviatok, ani Samko ešte vtedy nemal veľa skúseností s komunikáciou po anglicky.
Ale nedopustil, aby hokejistom na raňajšom tréningu niečo nevoňalo. Do rána stihol v umývadle vyprať ribaná dvadsiatim chlapom a ešte všetko aj svojsky dosušiť. Jánoš vtedy rýchlo privolal na zábavu neveriacich zvedavcov Šťastného, Bondru či Pálffyho.
Súperi Slovana, a najmä rozhodcovia, si všimli, že Samko má popri kuracej povahe aj nezlomnú neochotu prehrávať. „Ale už mi dlho na adresu rozhodcu neušlo niečo neslušné,“ dušuje sa Samo, ktorý v ére, keď ešte bránkoví rozhodcovia fungovali v búdke na zadnom mantineli, zvykol ich razantne zobudiť.
„Keď hrá tenis, pripomína Michaela Changa,“ našiel zhodu jeho bojovnosti s výzorom dlhoročný súputník Róbert Pukalovič. Na bicykli počas letných sústredení nik nemal šancu Sama spoznať. Každému ukázal chrbát, víťazný úsmev až v cieli.
Samo s reprezentáciou prelietal 21 svetových šampionátov A-kategórie, plus céčko v roku 1994 v Poprade a v Spišskej a jeden béčkarský v Bratislave 1995. Ako člena realizačného tímu ho dekorovali všetkými štyrmi medailami. Zažil atmosféru na šiestich olympijských hier.
Päť rezňov na hlavu
Práca reprezentačného kustóda bola aj nekonečné trmácanie sa s autom naloženým hokejovým výstrojom a príslušenstvom. So svojím dlhoročným kolegom z Trenčína Michalom Malinom, ktorý sa o nemu pripojil v roku 1985 pre béčkom v Bratislave, sa striedali za volantom do úmoru.
Ihneď po príchode do cieľa sa púšťali do budovania s budovaním kabíny, ktorá musela poskytnúť hráčom patričný komfort.
Nakoniec prichádzal rituál so zavesením štátnej vlajky pre šťastie na turnaji. „Nebyť tradičných desiatich čerstvo vysmažených rezňov od Samkovej manželky by sme tie cesty sotva prežili,“ nezabúda nikdy zdôrazniť Michal Malina s vďakou.
Samo s Michalom strávili pri úprave kabíny aj celú noc a do hotela sa za ostatnými dostávali až keď sa hráči vracali z raňajok. Predstava, že by nechali niekomu v kabíne nedosušenú rukavicu či korčuľu, ich desila.
Z bránky nechal syna odpáliť
Taký bol naoko atraktívny džob v spoločnosti hokejových hviezd. Samko si ho vybral a nikdy nefrfľal, namiesto klebiet z kabíny vynáša výlučne úsmevy. Pred dvadsiatimi rokmi sa okolo neho začal motať drobný syn Samko.
„Odmalička som chodieval na zimák i do kabíny. Najskôr som chcel byť brankár, veľmi sa mi páčil výstroj. Ocino mi tak niečo občas požičal a postavili ma do bránky. Trénerovi však povedal, aby ma rozstrieľali, čím mi to dokonale znechutili. On vôbec nechcel, aby som bol brankárom."
Doteraz sa mu za to vďačný, " smeje dnes už 30-ročný syn Samuel, ktorý sa v mladosti radšej ťahal za útočným vzorom Šatanom. Teraz má za sebou vyše 300 zápasov v slovenskej extralige , kde si zahral v extralige od Piešťan cez Slovan, Zvolen, Mikuláš, Poprad.
V prebiehajúcej sezóne priebojný center legionárči v poľskej Unii Osvienčim pod slovenskýum trénerom Romanom Kaláberom. Mladší Samkov syn Richard (23) korčuľuje v útoku prvoligového klubu TEBS Bratislava, kde ho trénuje bývalý legendárny obranca a neskôr i tréner Slovana Rudolf Jendek.
Od vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 bol s národným hokejovým tímom na všetkých vrcholných podujatiach. Ba ešte o pár dní skôr.
„V decembri 1992 ešte pred oficiálnym vyhlásením samostatnosti sme absolvovali podujatie vo francúzskom Megéve. Už sme hrali v dresoch Slovenska, ale do oficiálnych štatistík sa to vraj nepočíta,“ spomína Samko.
Oči sa smejú, ústa mlčia.“
Olympijské prekliatia
Má doma všetky medaily z MS od postupu z C-kategórie majstrovstiev sveta z Popradu a Spišskej Novej Vsi 1994 až po súčasnosť. „Plus jeden juniorský bronz,“ povie hrdo v narážke na synov kov zo svetového šampionátu 2015 hráčov do 20 rokov.
Ďalšie mu do zbierky nepribudli. Svoje dlhoročné pôsobenie v realizačnom tíme ukončil po dovŕšení vlastnej päťdesiatky v roku 2017. Po 24-ročnom pôsobení v národom tíme sa sám rozhodol skončiť.
Aký má v pestrom životnom filme zafixovaný najemotívnejší zážitok? „Je ich veľa, jeden si vybrať netrúfam. Najkrajšie sa spájajú so štyrmi medailami z majstrovstiev sveta. Nezabudnuteľné je zlato v Göteborgu 2002 a oslavy titulu. Získala ho skvelá partia.
Brankár Janko Lašák už po prehre s Českom vo finále v Petrohrade 2000 prorokoval, že raz určite budeme majstri sveta. Vynikajúco sme hrali na olympijskom turnaji v Lillehammeri 1994, predtým aj na víťaznej kvalifikácii v Sheffielde 1993.“
A najsmutnejší? „Asi olympijské prekliatia. Veľmi mrzela prehra s Ruskom vo štvrťfinále v Lillehammeri. A tiež vo Vancouvri 2010. V súboji o bronz sme nad Fínmi viedli 3: 1. Keby sa to dalo vrátiť.“
Akoby mu pred očami bežal film s nešťastným koncom. Razom zvážnel, dobrácky úsmev stuhol. Hlboko si vzdychne: „Obe sklamania veľmi boleli, ťažko povedať, ktoré viac.“
Plakal niekto? „Ani neviem, nik sa na druhého nepozeral, všetci sme boli zlomení. V šatni bolo mĺkvo,Hráči si z ťažkej frustrácie dlho nevládali ani rozviazať šnúrky na korčuliach. To som dovtedy nezažil,“ dodal potichu Samo.
