Postarala sa o jeden z najvýznamnejších úspechov slovenskej atletiky v ére samostatnosti, keď na majstrovstvách sveta v Tokiu vybojovala bronz.
Emma Zapletalová prezradila viac o tomto významnom okamihu, ceste zo zranenia k najúspešnejšej sezóne v kariére, a tiež o možnom zlepšení výkonov do budúcna.
Dvadsaťpäťročná atlétka má za sebou pôsobivý príbeh, ani štyri únavové zlomeniny v priebehu troch rokov, či neúčasť na olympijských hrách 2024 v Paríži, ju nezastavili na ceste za historickou medailou na tohtoročnom svetovom šampionáte v Tokiu.
Od zranení po bronz, napísala
„Je to až neuveriteľný príbeh a fakt pekný športový príbeh o takom nevzdaní sa a stálom nasledovaní mojich cieľov, až doslova po tú bronzovú medailu. Bol to jeden z mojich životných športových cieľov, získať medailu na seniorskom šampionáte, takže je to fakt veľký príbeh a znie to super.
Dokonca sa priznám, že takúto podobnú myšlienku som si napísala pred samotným finále do poznámky do telefónu, že od troch rokov zranení až po bronzovú medailu, a už v podstate som si to nejako navnímala pred tým behom a tak sa vlastne aj stala realita,“ povedala pre TASR Zapletalová.
Pri početnosti a podobnosti zranení prichádzali u Zapletalovej na rad aj možné myšlienky o pokračovaní kariéry na ováloch.
„Neprišla tam myšlienka, že by som to proste vzdala a skončila s tým. Na druhú stranu som vedela, že proste mám potenciál byť dobrá a že mám talent. Verila som, že môžem takéto niečo dokázať, preto som sa nikdy nevzdala a každým rokom som išla ďalej, aby som sa dostala zo zranenia a späť na dráhu. Bolo to náročné, ale ani raz som si nepovedala, že už proste nemám na to, že končím.
Keby som nebola mentálne silná, tak by ma to možno položilo. Celkové zvládanie a akceptovanie situácie je náročné, ale keď je motivácia, tak ma to posúvalo vpred a vrátila som sa,“ priblížila reprezentantka Slovenska tieto okamihy v kariére.
Zmena trénera priniesla nový impulz
Za 13 mesiacov sa však jej kariéra dostala na úspešnú cestu, ktorá nateraz vyvrcholila bronzom v behu na 400 m prekážok na MS v Tokiu.
„Neustále mi vŕtalo hlavou, ako sa z toho dostať a jedna z posledných možností, ktorá mi napadla, bola zmena trénera. Kvázi som bola v takej núdzi, že treba niečo zmeniť a skúsiť spraviť niečo inak, aby sa to neopakovalo.
Začala som spolupracovať s holandským koučom Bramom Petersom, pod jeho systémom trénovania a v spolupráci s ním to prinieslo výsledky. Bol to nový impulz, nakoplo ma to do tréningov a aj mentálne. Zmenil sa systém trénovania. V halovej sezóne prišli kvalitné štvorstovky, takže sa tam toho zmenilo veľa a prinieslo to takýto výsledok,“ zhodnotila Zapletalová uplynulé obdobie.
Výsledkom tak bol najlepší výsledok slovenskej šprintérky na svetovom šampionáte.
„Pre mňa to je veľká radosť a úspech, v podstate životný úspech. Je to niečo, čo bolo mojím snom v športovej kariére. Stále to však v sebe nedokážem tak doceniť, možno ako to vníma Slovensko. Keď vidím, koľko ľudí na to reaguje pozitívne, gratuluje a zdieľa tieto úspechy so mnou, tak si poviem, že wow, naozaj je to veľký úspech.
Ešte to asi potrebujem v sebe trochu zladiť, aby som si to úplne uvedomila. Ako som spomínala viackrát, je to bronzová medaila, ale pre mňa má cenu zlata po všetkých zraneniach. Tri roky je pomerne dlhá doba, je to teda veľké zadosťučinenie, že mám bronz na krku,“ vyhlásila slovenská bežkyňa.
Trikrát sa pýtala, či ide na finále Diamantovej ligy
Z pohľadu Zapletalovej to však nebolo len o samotnom zisku cenného kovu na MS, ale stúpajúca trajektória úspechov prichádzala už aj v predošlých týždňoch a mesiacoch.
„Sezóna bola super, od prvých do posledných pretekov, tam neboli ani jedny také, že by som ich pokazila alebo niečo nevyšlo. Postupne som sa zlepšovala. Šesťkrát som zlepšila osobný a slovenský rekord, ale posunula som sa aj na hladkej štvorstovke.
Sezóna sa teda dá hodnotiť len v superlatívoch. Ako som stúpala v celkovom rebríčku, tak už to bolo sľubné, že na finále na MS mám, ale vedela som, že cesta je náročná. P-T-S, kde som sa dostala pod 54 sekúnd, tak tam to začalo do seba zapadať a potom ten čas ako keby sám išiel dole,“ obzrela sa Zapletalová celkovo za sezónou.
Významným bodom bola v tomto smere aj pravidelná účasť na Diamantovej lige, kde sa napokon Slovenka zúčastnila aj na finále celého seriálu.
„Pamätám si to, prvá Diamantová liga bola v Osle. Keď mi to tréner povedal, tak som si najskôr myslela, že sa to možno rieši a ja som veľmi neverila tomu, že tam idem priamo. V deň tréningu som sa ho na to asi trikrát spýtala, že či tam naozaj idem a nie som len nejaká náhradníčka. Bol to možno tiež zlomový moment, keď som si povedala, že som späť v atletike. Skončila som tam druhá, čo bolo pre mňa prekvapujúce. Hovorila som si, že sezóna môže byť dobrá,“ vrátila sa bežkyňa k účasti na prestížnych mítingoch.
Pri čoraz lepších výkonoch a výsledkoch prirodzene rástli aj očakávania. Zapletalová sa s touto stránkou športu dokázala vyrovnať nad očakávania:
„Túto sezónu som bola kvázi v takej bubline. Vôbec som neriešila okolie, čo sa odo mňa očakáva a aké výsledky by som mala podávať. Skôr som ja na seba tlačila a vyvíjala tlak, že ja to chcem dosiahnuť a dokázať, že na to mám. Pred semifinále a finále bol tréner práve ten, ktorý má mentálne dobre pripravil. Bola to asi jedna z vecí, prečo mám teraz bronz.“
Po bronzovom úspechu v Japonsku sa u 25-ročnej bežkyne ukázal ďalší možný potenciál na zlepšenie výkonnosti.
„Myslím si, že na prvej dvestovke. Z predošlých behov bolo vidno, že som trochu zaostávala v úvode v porovnaní s najlepšími. Môj tréner naznačil, že by sme mali prejsť z 15 krokov na 14, čo by znamenalo rýchlejší beh cez medzery. Potrebujem ešte viac zosilnieť, aby som to dokázala zvládnuť. Môže to priniesť rýchlejší úvod a celkový čas by mohol ísť ešte nižšie,“ načrtla Zapletalová plány do najbližšieho obdobia.
Jej úspech nezostal bez povšimnutia v rámci verejnosti, čo si samotná športovkyňa veľmi váži: „Som rada, že môžem inšpirovať mladých a môžu ma nasledovať. Vďaka tomu, že mám športový príbeh za medailou, ako som sa nevzdala, tak je to aj motivácia pre mládež a tých, čo ma sledujú, že všetko je možné.
Nečakala som, že až takto to zasiahne Slovensko. Teším sa, že sú ľudia, ktorí ma podporujú. O to viac si vážim tých, ktorí pri mne stáli, keď to nešlo, bola som zranená, nemala som úspechy a nenosila som výsledky. Keď som si po pretekoch otvárala sociálne médiá, tak som mala pocit, že som všade. Som rada, že som mala takýto dopad na Slovensku a že som trochu priniesla radosť pre náš celý národ.“
Na záver Zapletalová prezradila viac o programe, cieľoch a ambíciách do budúcna: „V nasledujúcej sezóne sú majstrovstvá Európy v hale, chcela by som sa kvalifikovať na svetový šampionát v hale na hladkej štvorstovke. Hlavné je, nech som zdravá. Stále je to priorita. V športe treba mať pohodu a radosť, potom prídu aj výsledky.“
