Karina Habšudová počas aktívnej kariéry. (zdroj: TASR)
V elitnej desiatke svetového rebríčka tenistiek vo dvojhre figurovali doteraz len tri Slovenky. Historicky prvá bola Karina Cíleková Habšudová, premiérovo vo februári 1997. Po nej sa to podarilo Daniele Hantuchovej a Dominike Cibulkovej.
Karina Habšudová sa narodila podobne ako náš najlepší tenista v histórii Miloslav Mečíř v Bojniciach. Vyrastala však v Bratislave, kde aj začala súťažne športovať.
Karina Habšudová počas Fed Cupu v apríli 2000, v dueli s Češkou Denisou Chládkovou. (zdroj: TASR)
Lyže a gymnastika
Cesta na kurty bola u legendárnej tenistky postupná. „Najskôr som lyžovala, aj keď nie súťažne. Na lyžiach som prvýkrát stála už ako dvojročná. Inšpiroval ma bratanec, ktorý bol vtedy v lyžiarskej reprezentácii a keďže starí rodičia bývali v Prievidzi blízko Kľaku, chodievala som tam s rodičmi na svah,“ povedala nám k svojim športovým začiatkom Karina Cíleková Habšudová.
V Bratislave ju následne zlákala moderná gymnastika, ktorej sa venovala už na klubovej úrovni. „Od piatich rokov som jej venovala v Slovane. Vtedy bol totiž v Lamači a my sme tam bývali.
Letné prázdniny som často trávila u starých rodičov v Prievidzi – bývali dve ulice od tenisového klubu, kde som si rada pinkala loptičku o stenu. Tam ma objavili a mame, ktorá sa tenisu venovala rekreačne, poradili, aby ma naň prihlásila.
Mala som už desať, čo bolo podľa mnohých neskoro a nikde ma nechceli. Až na Matadorke sa ma ujal pán tréner Miroslav Beleš. Musela som však požiadať o hosťovanie v inom klube, keďže v gymnastike som bola vedená v Slovane.
Také niečo, že by niekto hosťoval v inom športovom odvetví, dovtedy nezažili. V tom som bola absolútny úkaz,“ usmiala sa pri spomienke naša dlhoročná reprezentantka.
Absolútne som sa vymykala tabuľkovo-metodickým podkladom.“
V jedenástich sa rozhodla venovať výlučne tenisu. Subjektívne rozhodovanie v gymnastike jej nevyhovovalo. Na majstrovstvách Slovenska totiž obsadila úplne iné miesto, než na akom sa sama videla a nechcela ďalej nechávať svoje výsledky v rukách iných.
Karina Cíleková Habšudová v čase svojej úspešnej kariéry. (zdroj: ŠPORT ARCHÍV/LADISLAV NAGY)
Raketové napredovanie
Prvý súťažný rok s tenisovou raketou v ruke brala ešte pozvoľna. Na prvé majstrovstvá SR do 14 rokov išla ako 13-ročná rovno z lyžiarskeho kurzu.
Tréneri čoraz viac badali, že má talent a hlavne skvelé pohybové základy z gymnastiky. Aj vďaka nim rýchlo napredovala.
„Gymnastika tvorí základ pre všetky športy. Koordinácia z nej je mimoriadne dôležitá a nerobila som ju tak dlho, aby ma zničila,“ vysvetlila.
Ako 14-ročná vyhrala halové aj letné majstrovstvá Slovenska vonku do 14 rokov, ako 15-ročná majstrovstvá SR do 16 rokov a v sedemnástich už bola svetová jednotka medzi juniorkami vo dvojhre aj štvorhre!
„Išlo to naozaj raketovo. Aj odborníci boli prekvapení, pretože v začiatkoch vo mne nevideli perspektívu. Ako som spomínala, v desiatich ma nechceli, pretože som nevedela ani podávať.
Absolútne som sa vymykala tabuľkovo-metodickým podkladom. Len Miroslav Beleš videl potenciál. Na československej úrovni ma potom objavil Jiří Medonos, zväzový metodik.
Vyhlásil, že keď som už ako pätnásťročná uhrala pár kôl na majstrovstvách Československa medzi ženami, musia ma zobrať do federálnej reprezentácie. Vďaka tomu som mohla začať stúpať aj v medzinárodnom rebríčku. Dali mi šancu a šlo to rýchlo i vo svete.“
Mali sme aj hendikep, že doma sme nemali žiadny väčší štadión s veľkými výbehmi.“
Šancu využila naplno. V roku 1991 ovládla súťaž junioriek na US Open, v tejto vekovej kategórii vyhrala tiež štvorhru na Australian Open a vo Wimbledone.
„Vo svojom poslednom juniorskom roku som bola vo štvrtom kole Australian Open medzi ženami. Zdolala som aj Gigi Fernandezovú. Juniorkú súťaž v Melbourne som vtedy nevyhrala len pre únavu.
V semifinále som už naozaj nevládala, pretože prvý týždeň som hrala naplno ženskú súťaž a druhý týždeň juniorku. Fyzicky sa to nedalo zvládnuť, aj keď zo štvorhry som si odniesla víťaznú trofej.
Potom som už hrala len na ženskom okruhu a v tom roku som bola už okolo 30. miesta v rebríčku WTA.“
Aj proti priestoru
Pri spomienkach legendárnej tenistky sa zdá, že v jej prípade šlo všetko hladko. Napriek silnej konkurencii v jej ére tohto športu, keď žiarili esá ako Steffi Grafová, Arantxa Sánchezová Vicariová, Monica Selešová, Conchita Martinezová či Jana Novotná, prechod spomedzi junioriek medzi ženy zvládla expresne rýchlo.
„Už ako juniorka som vďaka svojmu rebríčku mohla hrať na grandslamoch medzi ženami bez voľnej karty. Nebol systém ako teraz, že grandslamová víťazka juniorky má garantovaných niekoľko voľných kariet na ženských turnajoch a účasť v kvalifikáciách. Ja som to v princípe ani nepotrebovala.“
Karina Habšudová (vpravo) s Danielou Hantuchovou po zisku titulu na halovom turnaji v Bratislave v októbri 2000. (zdroj: TASR)
Ani proti vtedajším elitným a oveľa skúsenejším súperkám sa jej nepodlomili nohy. Viaceré z nich zdolala a rýchlo ju brali ako seberovnú. „Vedela som, že sú lepšie a skúsenejšie, no bol to pre mňa nový terén a šla som do toho naplno. Dovtedy som nebola s takou kvalitou konfrontovaná.
Napríklad so Steffi Grafovou som vo štvrtom kole na Australian Open prehrala na veľkom kurte 0:6, 1:6. U nás vtedy ešte nebolo NTC a keď som sa v Melbourne prvýkrát postavila na kurt číslo 1, úvodný set som hrala viac proti priestoru než proti súperke.
Mali sme aj takýto hendikep, keďže doma sme nemali žiadny väčší štadión s veľkými výbehmi. Postupne ma však prijali medzi seba, spolu sme trénovali a to bola už iná situácia.“
Hrali kdekoľvek
Nielen tenistky či tenisti, ale aj iní športovci majú často problémy s prechodom do seniorskej kategórie. Čo by im z vlastných skúseností Karina Habšudová Cíleková odporučila?
„V skoršom veku začať s turnajmi medzi dospelými. Samozrejme záleží, či sú na to pripravení a čo majú odohraté na medzinárodnej úrovni. Pri chlapcoch je to trošku zložitejšie - záleží aj na fyzickej zdatnosti.
Medzi dievčatami by som však začala už okolo veku 16 rokov, ak je ich úroveň taká dobrá, že sa na juniorských turnajoch dokážu prebojovať do záverečných kôl.
Konkurencie sa nemožno báť, je dôležité hrávať čo najviac sparingov a nehrať individuálne, hoci tenis nie je tímový šport. Po revolúcii sa nám rozpadol systém a mnohí si myslia, že individuálnou cestou niečo dokážu.
Pyramída hráčov, ktorí majú šancu na úspech v seniorskej kategórii sa dá poskladať len keď máte základňu z hráčov, ktorí sa o niečo pokúšajú na medzinárodnej úrovni a nehrajú len doma.
My síce máme pomerne dobrú základňu hráčov do 14 rokov, no málo takých, ktorí od 14 rokov hrajú na medzinárodnej úrovni. Vo veku 15 rokov vidím najväčší zlom a výrazný úbytok hráčov.
Tam sa výrazne začínajú zvyšovať aj náklady na tenis pokiaľ začne dieťa cestovať po medzinárodných turnajoch, alebo čo i len po okolí,“ zamyslela sa odborníčka, ktorá sa o skúsenosti často delí aj pri komentovaní či analyzovaní zápasov.
Pyramída hráčov, ktorí majú šancu na úspech v seniorskej kategórii sa dá poskladať len keď máte základňu z hráčov, ktorí sa o niečo pokúšajú na medzinárodnej úrovni a nehrajú len doma.“
Pri výchove mladých športovcov vidí problém tiež v tom, že deti nie sú vedené všestranne a všetko je príliš organizované. „My sme sa ako deti venovali rôznym športom. Dnes majú na všetko ,animátora´ a potom sa vytráca kreativita.
Za vysvedčenie som napríklad dostala od starých rodičov rozkladaciu tenisovú sieť. Stĺpiky boli na dvorci za domom, kde som si ju o šiestej ráno natiahla a podávala.
Priniesla som si vedro loptičiek, trikrát som obehla školský dvor, vrátila sa domov, naraňajkovala a na ôsmu šla do školy. Hrávali sme kdekoľvek.
Matadorka mala učilište, v zime sme boli aj šiesti na kurte v telocvični, nad nami basketbalový kôš, no nemali sme problém – učili sme sa skracovať náprahy a necúvať.
Teraz ak niekto nemá vytvorené všetky dokonalé podmienky, pre niektorých rodičov sa to ani nepočíta ako tréning.“
Susedom liezla na nervy
Bývalá elitná svetová tenistka vo dvojhre aj štvorhre si zaspomínala aj na svoje začiatky v bratislavskej časti Lamač.
„Miestnym obyvateľom som liezla na nevry, keď som si pravidelne v nedeľu tri hodiny búchala loptičku o stenu zo zadnej strany obchodného domu. Všetci ma tam dodnes poznajú, pretože to bol veľmi stereotypný zvuk. Tí, ktorí mali otvorené okná, to neustále počuli.
Chcem tým poukázať na to, že nie ku všetkému potrebujete ,animátora´. Jednoducho ma to bavilo.“
V zime sme boli aj šiesti na kurte v telocvični, nad nami basketbalový kôš, no nemali sme problém – učili sme sa skracovať náprahy a necúvať.“
Kým napríklad Novak Djokovič pri spomienkach na detstvo často hovorí, že už ako malý chlapec túžil po úspechoch, pozliepal si z papiera trofej pre víťaza Wimbledonu a sníval, že ju raz zdvihne nad hlavu, čo mu doteraz vyšlo sedemkrát, Karina podobné sny nemala.
„U nás sa pozeralo hlavne lyžovanie a na stene som mala Ingemara Stenmarka. Tenis ma bavil, ale v televízii vtedy nebolo veľa prenosov. Po emigrácii Martiny Navrátilovej navyše viaceré zastavili. Vždy som mala skôr čiastkové méty.
Keď som bola v tridsiatke rebríčka WTA, chcela som byť v dvadsiatke. Nebola som ,snílek´, šla som na to postupne,“ doplnila jedna z najlepších slovenských tenistiek v histórii.
Nádejné nasledovníčky
To, čo sa podarilo medzi juniorkami Habšudovej, dokázala v predchádzajúcom roku Renáta Jamrichová. Bola svetová jednotka, má grandslamové tituly vo dvojhre aj štvorhre a teraz sa pokúša preraziť medzi ženami. Ďalšou nádejou slovenského tenisu je 16-ročná Mia Pohánková.
„Obe majú kvalitnú úderovú výbavu, no potrebujú zlomový moment a viac dobrých výsledkov, čím by sa dostali do ženského tenisu a zastabilizovali sa v ňom. Herne sú na to pripravené. Majú dobré podanie a pohyb.
Samozrejme, Mia v tejto sezóne hrá popri ženských turnajoch, ktorých má obmedzený počet pre svoj vek, hlavne najväčšie juniorské turnaje. Renáta má za sebou už aj grandslamové kvalifikácie. Verím, že ju to herne aj sebavedomím posunie.
Nesmú si na seba vyvíjať priveľký tlak. Verme, že čoskoro ich budeme sledovať na najväčších ženských turnajoch a budú aj tam úspešné,“ želá si Karin Cíleková Habšudová.
Karina Cíleková Habšudová (zdroj: ŠPORT ARCHÍV/LADISLAV NAGY)
KARINA CÍLEKOVÁ HABŠUDOVÁ
Narodila sa 2. augusta 1973 v Bojniciach. Ako reprezentantka Československa sa stala víťazkou junioriek na US Open 1991 vo dvojhre, v tejto vekovej kategórii vyhrala vo štvorhre Wimbledon a Australian Open.
V ženskom svetovom rebríčku sa dostala najvyššie na 10. miesto 10. februára 1997, ako prvá Slovenka v Top Ten. V rokoch 1994 až 1997 ju vyhlásili za slovenskú Tenistku roka.
Vo dvojhre je víťazka turnaja WTA v rakúskom Pörtschachu 1999, podujatí ITF v Prostějove 1997 a nemeckom Bad Göggingu 1998, v ďalších štyroch prípadoch postúpila do finále turnajov WTA.
Ako prvá Slovenka sa kvalifikovala na MS WTA Tour, ktoré sa uskutočnili v New Yorku 1996. Vo štvorhre získala na okruhu WTA šesť titulov.
Viac ako desať rokov hrala pravidelne na grandslamových turnajoch, najväčší úspech – postup do štvrťfinále dvojhry – dosiahla na Roland Garros 1996.
Je účastníčka OH v Atlante 1996 a Sydney 2000. S Karolom Kučerom je víťazka Hopmanovho pohára 1998, neoficiálnych majstrovstiev sveta miešaných tímov.
V Pohári federácie nastúpila za Slovensko v 21 medzištátnych zápasoch, vo dvojhre má bilanciu 18 víťazstiev a 9 prehier, vo štvorhre 8 – 5. V rokoch 2004 - 2007 bola členkou výkonného výboru SOV.
Vydatá je za Milana Cíleka. Majú dcéry Lauru (19 rokov, venuje sa tenisu) a Nicol (17), najmladší syn Martin (10) hrá hokej.
