Zoltán Demján (uprostred) s dvojicou Kazachov Kazbekom Valijevom (vľavo) a Jurijom Mojsejevom (vpravo) po výstupe na Dhaulágirí. (zdroj: archív Zoltána Demjána)
Rodák z Bratislavy ZOLTÁN DEMJÁN (20. apríla 1955) bol často v prírode s otcom či už v lese, alebo na dunajských ramenách. Hory tiež nestáli bokom, prvý raz bol na lyžiach v roku 1960. Venoval sa rýchlostnej kanoistike, ale zlákal ho svet kolmých stien.
Liezť začal na jeseň 1974 na Pajštúne, v Borinke pri Bratislave a na Sološnici s Petrom Hargašom. Už v zime toho istého roka sa prvý raz vybral do Vysokých Tatier – a rovno do povestnej cesty Ľavý ypsilon v severnej stene Malého Kežmarského štítu. Tam „hodil svojho prvého tigra“ v horách.
Čo naučí človeka takýto zážitok vlastne na prvej vážnej túre?
„Letel som asi 10 metrov, našťastie sa mi nič nestalo. Bola to pre mňa veľká škola, lebo hneď som zažil, aké vedia byť hory spravodlivé a neúprosné, keď nemáte dosť skúseností. Uvedomil som si význam slova pokora a to, že sú okolo nás univerzálne platné princípy silnejšie ako naša vôľa.“
Nasledovalo rýchle výkonnostné napredovanie pri preliezaní letných prvovýstupov v zime a lezenie s rebríčkami a skobami.
„Technické lezenie nás posunulo do previsnutých stien, kde sme zistili, že to v nich nie je až také hrozné a dajú sa tam nájsť aj chyty, tak sme to začali preliezať voľne. Maroš Šajnoha bol do slova a do písmena môj profesor horolezectva, vďačím mu za veľa.
Počas môjho prvého výjazdu do Álp som zažil prvý bivak vo veľkých horách. Potom sa nám s Janom Porvazníkom a Paľom Zelinom podaril na Tre Cime di Lavaredo aj prvovýstup Bielym kútom na Cimu Ovest – to sa písal rok 1977.“
Máme v sebe ďaleko viac, ako tušíme, akurát musíme robiť to, čo považujeme za zmysluplné a venovať sa tomu naplno.“
Práve Šajnoha vám, „mladým svišťom“, ponúkol v lete 1978 ďalší posun v lezeckom napredovaní, keď si štvoricu Demján, Jozef Just, Peter Valovič, Andrej Belica vybral na výpravu na Nanga Parbat North (7816 m). Ako ste to vnímali, keďže ste šli na vtedy najvyšší nevylezený vrchol na svete?
„Pre všetkých to bola úžasná výzva, stena má výšku tri kilometre. Štyria členovia výpravy zavŕšili prvovýstup na vrchol, ale Šajnohu a mňa predtým takmer zabili kamene odrazené zo skalnej lavíny – po zásahu skalou do ľavého ramena som si lakťom naštiepil rebrá.“
Nový motív prišiel na jar 1984, keď Ivan Gálfy organizoval pokus o výstup južnou stenou na Lhoce Šar (8400 m). Keď v tejto panenskej stene neuspel Reinhold Messner, vyhlásil, že to je „problém roku 2000“. Prvovýstup sa podaril 20. mája vám a o deň neskôr aj trojici Peter Božík, Jarýk Stejskal a Josef Rakoncaj.
„Na Lhoce Šar mi chytilo prsty na nohách, ale nebolo to nič vážne. Už na jeseň som bol opäť v Himalájach vo fantastickej kondícii, aklimatizovaný z jarnej výpravy. Cieľom bol Everest sovietskou cestou, ale trasu sme museli zmeniť na poľskú cestu južným pilierom. Mali sme fotografiu z ich časopisu Taternik veľkú ako dlaň, podľa ktorej sme určili približnú líniu.
Neskôr sme zistili, že sme urobili novú cestu, lebo Poliaci liezli zhruba o 400 metrov vpravo od nás. Everest však nebol pre mňa dobrým zážitkom, lebo pri zostupe mi zahynul parťák Juzek Psotka. Preto vždy opakujem, že môj Everest sa volá Dhaulágirí.“
Prvý pokus o prvovýstup na Dhaulágirí (8167 m) vám na jeseň 1985 spolu s Božíkom a Rakoncajom vinou zlého počasia ešte nevyšiel, ale prišla jeseň 1988...
„Pre mňa to bol vrchol toho, o čo som sa mohol v horách pokúsiť.
