Mužská časť famílie Kuckovcov pohromade počas vlaňajšieho Eura: zľava Tomáš, Július, Juraj a Patrik. (zdroj: Archív Patrika Kucku)
Počas víkendu takmer nebolo na Slovensku futbalového klubu, v ktorom by sa niekto významný nelúčil s kariérou. Žilina tlieskala srdciarovi Tomášovi Hubočanovi, v Trnave emócie ovládli dvojicu Lukáš Štetina – Dobrivoj Rusov. S Ružomberkom sa bez mediálneho humbuku rozišiel nekompromisný Jano Maslo, na druholigovej scéne ukončil kariéru kanonier David Depetris. Najviac ľudí však prišlo na Tehelnom poli aplaudovať Jurajovi Kuckovi. Priznávam, že aj mňa to chytilo za srdce.
Rovnaký výhľad
V reprezentácii ho poznali aj fanúšikovia ako lídra a bojovníka. Veľmi rád by pokračoval, ale aj jeho zradil zdravotný stav. Napriek skvelej starostlivosti o svoje telo ho predsa len dobehol nielen vek, ale najmä stovky mimoriadne náročných odohratých zápasov. Kolená povedali: Stačilo!
S Jurajom Kuckom sme takmer rovesníci, poznáme sa v podstate dve desaťročia. Ak by novorodeniatka po príchode na svet dokázali okamžite rozpoznať aj vzdialenejšie predmety, obaja by sme ako prvé zbadali Bojnický zámok.
Možno to boli aj spoločné hornonitrianske korene, že sme dokázali spolu často a bezproblémovo komunikovať, a to nielen v rovine hráč – novinár.
Juro v súboji s Talianskom na MS 2010 v Juhoafrickej republike. (zdroj: TASR/Pavel Neubauer)
Možno to však bolo najmä v tom, z akých pomerov Juraj pochádza. Jednoducho povedané – z normálnych.
Roky sa poznám s jeho tatkom Julom, rovnako aj bratom Patrikom. Obaja sú ľudia, ktorých definuje nielen ľudskosť, ale tiež pracovitosť, bezprostrednosť a úprimnosť. Čo na srdci, to na jazyku. Normálnosť vždy sršala aj z Jura.
„Košt“ malinovice
S Julom – cením si, že ho tak môžem volať a že si tykáme – sme sa prvýkrát nestretli na prievidzskom námestí, ale podarilo sa nám to v Juhoafrickej republike. Pre mňa to bola dovtedy najnáročnejšia a zároveň najkrajšia služobná cesta, on prišiel povzbudiť svojho syna.
Juraj sa na šampionát dostal napriek tomu, že v kvalifikácii neodohral ani jeden zápas. Tréner Weiss však aj týmto potvrdil svoj ohromný cit na hráčov.
Kuco sa mu odvďačil skvelým výkonom nielen proti Taliansku v najpamätnejšom zápase slovenskej reprezentácie, ale aj neskôr po príchode do Slovana Bratislava. Práve Weiss sa najviac zaslúžil o jeho príchod na Tehelné pole.
Nuž ale späť do Afriky. Nikdy nezabudnem, ako sme si medzi dvomi zápasmi Slovenska, napriek prísnym bezpečnostným opatreniam v krajine, našli priestor na malý novinársky futbal.
Po ňom sme si posedeli v príjemnom prostredí a medzi hosťami bol aj Julo Kucka. Dodnes mám v živej pamäti, ako som na druhý deň potreboval rozchodiť spoločný „košt“ malinovice.
Ak nie teraz, tak nikdy
Odvtedy sme zostali v kontakte. Nespočetnekrát sme sa stretli na zápasoch slovenskej reprezentácie. Julo bol vždy dobre naladený a optimistický ohľadom výsledku.
Mnohokrát mu to vyšlo. Ako napríklad na jeseň 2014 proti Španielsku, keď strelil Juraj najcennejší gól v slovenskej reprezentácii.
Slávne oslavné salto Juraja Kucku po góle do siete Španielska v kvalifikácii ME 2016. (zdroj: TASR/Martin Baumann)
Na druhý deň sme spolu sedeli a rozoberali, ako si naši poradili s úradujúcimi majstrami Európy. „Povedal som mu: 'Majsterko, ak nedáš gól teraz, tak nikdy',“ spomínal.
Juraj Kucka je krásny príklad toho, že talent nie je všetko. Jeho tatko mi mnoho ráz zdôrazňoval, že veľa Jurových rovesníkov, už v prievidzských žiakoch, bolo šikovnejších. V plnení povinností však už takí poctiví často neboli.
„Keď u nás zazvonili jeho kamaráti, v sobotu večer, aby s nimi išiel von, sám ich poslal preč, keďže na druhý deň mal zápas,“ opäť citujem Kucku staršieho.
Aj u nás v Atletiku
Samozrejme, v živote i v kariére treba mať aj šťastie, ale Juraj mu šiel vždy naproti. Makal, drel, bojoval. Na ihrisku, ale aj mimo neho, keďže nie vždy išlo všetko podľa predstáv.
Odmena? 112 zápasov v slovenskej reprezentácii, či pôsobenie v anglickej Premier League, najlepšej lige sveta.
Napriek obrovskej popularite sa nikdy „nezašíval“. Naopak, hľadal si cestu k fanúšikom.
Pred tromi rokmi, keď som ho požiadal o krátku účasť na žiackom tréningovom kempe u nás v Zálesí, neďaleko Bratislavy, ešte večer o desiatej zisťoval, ako sa sem dostane.
Na druhý deň sa s úsmevom fotil s detičkami nášho Atletika a odpovedal na ich zvedavé otázky. Na druhý deň mu o to viac naživo na Tehelnom poli či pred obrazovkami fandili, keď v drese Slovana bojoval v predkole Ligy majstrov.
Juro Kucka medzi mladými futbalovými nádejmi. (zdroj: Archív ŠK Atletiko Zálesie)
Teším sa, že Juraj sa chce predstaviť ešte prievidzským fanúšikom v nižšej súťaži. Región hornej Nitry si návrat takéhoto borca určite zaslúži. Nehovoriac o tom, že sa rozhodol spoločne s Dávidom Hanckom pomôcť klubu aj iným spôsobom.
Okrem toho, že vďaka jeho finančnej podpore vyrástla už pred rokmi na hranici Prievidze a Bojníc parádna reštaurácia s penziónom, či najnovšie sa opätovného života dočkal prerobený salaš nad Bojnicami.
Ako by povedal klasik televízneho komentovanie Karol Polák: Bodaj by sme mali viac takýchto Kuckov…
