Tréner Francesco Calzona dosiahol so slovenskou reprezentáciou to, čo sa nepodarilo ani jednému jeho predchodcovi. Mužstvu vštepil atraktívny herný prejav. S ním sa kvalifikoval na záverečný turnaj majstrovstiev Európy 2024. Na šampionáte potom Slováci postúpili zo skupiny a v osemfinále dlho držali pod krkom hrdý Albión.
Hoci sa Angličania na poslednú možnú chvíľku vyšmykli, aj tak zanechal náš národný tím na najvyššom fóre vynikajúci dojem.
Hrdosťou napĺňal hráčov i fanúšikov a iba kúsok chýbal k tomu, aby sa malá krajina spod Tatier dostala minimálne do najlepšej osmičky starého kontinentu. A možno aj vyššie.
Bez strachu z veľkých
Neprajníci trénera Francesca Calzonu radi hovoria o šťastí, ktoré ho pri slovenskom angažmáne sprevádza.
Sú to zaslepené názory. Fakty potvrdzujú niečo iné.
Zoberme si iba zápasy s európskymi veľmocami. Dvakrát sme statočne vzdorovali Portugalsku.
Na domácej pôde sme boli favoritovi spoza Pyrenejí minimálne vyrovnaný partner. V Porte síce mali domáci herne navrch, no napokon vyhrali podobne ako v Bratislave iba o gól.
Na Eure sme zdolali Belgicko 1:0. Proti Anglicku sme až do 95. minúty držali rovnaký stav. Zápas sa skončil remízou 1:1, v predĺžení si súper zabezpečil víťazstvo.
Kvalifikáciu o postup na MS 2026 sme otvorili senzačne. Ako prví v histórii sme vyhrali doma nad Nemeckom 2:0. Nikto iný dovtedy nedokázal európskeho hegemóna na vlastnej pôde pokoriť.
Zacielenie na podstatu
V čom sa teda ukrýva tajomstvo Francesca Calzonu? Tých istých hráčov, ako mal k dispozícii jeho predchodca Štefan Tarkovič, dokázal svojrázny Talian rýchlo doviesť do netušených výšin.
Áno, začal výsledkovými prepadákmi v Lige národov. Obetoval túto súťaž, pretože veril v systém, ktorý potreboval nových zverencov rýchlo naučiť.
Zároveň veril v ich schopnosti. Bleskovo dokázal presvedčiť všetkých hráčov o svojej pravde a oni ju prijali. Lídri išli za ním a ostatní ich nasledovali.
Všetci spolu si vybrali mimoriadne ťažkú cestu. Možno najťažšiu možnú. Celý bank stavili od začiatku na odvážny, ba miestami až drzý futbalový štýl založený na vysokom napádaní, agresivite v osobných súbojoch, behaní, často na šprinte.
S jasne vytýčenou líniou – loptu čo najrýchlejšie získať a potom ju súperovi dať čo najmenej.
Kľúč k šifre
Nový mód si vyžadoval konštruktívnu rozohrávku. Prednosť v základnej zostave dostali preto najmä futbalisti, ktorí sa neboja hrať pod tlakom. Takí, čo radšej vystúpia, akoby mali cúvať.
Rozohrávka zozadu sa stala štandardnou výbavou mužstva. Nekopme, kým nemusíme, kým to nie je naša posledná alternatíva.
Minimum dlhých lôpt a tichá mantra o odrazenej či druhej. Isteže, aj takéto nuansy patrili do bojového arzenálu, ale tvorili výnimku z pravidla.
V prvom rade sme chceli hrať spôsobom kolmá – spätná – kolmá. Pokiaľ je to možné, využívať pre prihrávky trojuholníky. Hráči v strede postavení bližšie k sebe, aby mohli efektívnejšie kombinovať na krátke vzdialenosti. Útočník pohyb proti lopte, nábeh za jeho chrbát.
Takáto šablóna sa ťažšie bráni, pretože ak protivník zoskupí do centrálnej zóny priveľké počty, otvorí sa na krajoch. Odtiaľ bude potom zraniteľný.
Ešte horšie preňho je, keď zostane široký, čiže deravý medzi líniami. Odtiaľ mu hrozí ešte väčšie nebezpečenstvo.
Deštrukcia Nemecka
Obzvlášť ak ho väčšinu času týra Slovensko vysokým napádaním a dezorganizuje jeho rady. Nemci by o tom vedeli rozprávať, v septembri sa im v Bratislave ušla obrovská príučka.
Leo Sauer ich s Dávidom Hanckom ničili po našej ľavej strane, na hrote útoku ich po zemi vláčil David Strelec.
Záložná formácia v boji o srdce ihriska dominovala. Po Joshuovi Kimmichovi vyhlásili pátranie, pretože ho údajne na bratislavskom trávniku nikto nevidel.
Naša obrana vyhrávala nad súperovým útokom. Milan Škriniar nosil stomiliónového Nicka Woltemadeho vo vrecku.
Vynikajúco sme vykrývali priestory. Zadná línia sa vytláčala vysoko, takže skracovala ihrisko. Aktívni boli stredoví hráči na čele so Stanislavom Lobotkom.
Ten patroloval tesne za našou útočnou líniou, aby sa v prípade potreby bleskovo stiahol do strategického priestoru pred stopérmi. Skvele mu sekundoval Ondrej Duda.
Keď sme loptu držali, hru rozťahoval a keď sme o ňu bojovali, tlačil na nemecké šíky.
V centrálnej zóne sme zavreli všetky koridory pre hĺbkové prihrávky. Súperovi neostávalo nič iné, len postupovať po stranách a odtiaľ posielať neúčinné centre. A následne sa triasť pri našich priamočiarych útokoch.
Na záver
Nad Nemeckom sme nevyhrali náhodou, ale vďaka premyslenej a účinnej taktike. Hráči ju v tomto dueli dokázali optimálne preniesť na zelený koberec. Herný systém majú vžitý, pretože tréner Francesca Calzona naň kladie maximálny dôraz.
Nie že by sme boli úspešní iba vďaka tomu. Veľa je to o kolektívnom poňatí, o bojovnosti, o nepoddajnosti či momentálnej improvizácii. Navyše nehráme bez chýb, to určite nie.
Ani reprezentačný tréner nie je dokonalý. Robí aj prešľapy, ale nikdy nie vo svojej filozofii. Chce hrať odvážne, chce hrať aktívne, chce hrať atraktívne.
Bez ohľadu na to, proti komu nastúpi mužstvo, ktoré vedie. V tom spočíva jeho sila, tajomstvo a čaro zároveň.
