Rozpad dlhoročného vzťahu ju vystrelil do sveta. Usadila sa na Novom Zélande, stala sa trénerkou roka

Bývalá plavkyňa Jana Korbašová reprezentovala spoločný štát Slovákov a Čechov a následne Slovensko v období, keď v našich aj svetových bazénoch žiarila Martina Moravcová.

Košická rodáčka pravidelne štartovala na svetových a európskych šampionátoch, zažila čaro olympijských hier.

Košická rodáčka na sústredení pred odchodom na olympijské hry 2000 v Sydney. (zdroj: FOTO TASR – PAVOL ĎURČO)

Z bazénov sa však vytratila pomerne skoro. Dnes žije na Novom Zélande.

Kým sa prenesieme na opačný koniec sveta, načrime do okolnosti, ktoré jej odyseu odštartovali.

Jana a dlhoročný kolega z klubu aj reprezentácie (meno nie je po toľkých rokoch podstatné) plánovali spoločnú budúcnosť, kúpili si aj byt v Trenčíne.

Ibaže sedemročný vzťah sa napokon rozpadol.

V tom čase stále aktívne plávala, pod vedením Róberta Pastierika, a zároveň bola trénerka v trenčianskej Športovej škole.

Odišla do Ameriky, pomohla jej aj Moravcová

„Celý úver na byt som vzala na seba, no keďže sme sa rozišli, jeho vklad som mu musela férovo vrátiť a začať úver splácať.“

„To mi len zo zárobku v škole v žiadnom prípade nevychádzalo, a popritom ešte na špičkovej úrovni plávať,“ spomína.

Rozmýšľala, čo ďalej, a rozhodla sa – seknúť s plávaním.

Napriek úspešnému obdobiu, keď mala za sebou účasť na OH 2000 a ďalšie dve sezóny, vďaka čomu skončila v domácej ankete o plavkyňu roka vždy druhá, za Martinou Moravcovou.  

Aby aspoň trochu urýchlila splácanie dlhu, odišla cez prázdniny do USA. S podporou Martiny pomáhala jej dlhoročnému koučovi Stevovi Collinsovi na univerzite v Dallase, organizovala plavecké kurzy, privyrábala si strážením detí.

„Snažila som sa nasporiť, čo sa dalo, ale aj tak to nebolo dosť.“

Po ukončení kariéry zostala v športovej škole ako trénerka asi tri roky. Tréneri však boli platení ako učitelia – vidina skoršieho lepšieho zárobku nebola žiadna.

„Keď som mala tridsať a moja mama za mňa zaplatila v obchode nejaké potraviny, povedala som si, toto nie je v poriadku. Bol čas na radikálnu zmenu.“

Začiatkom leta 2005, krátko po tridsiatke, dala v škole výpoveď. Túžba zdokonaliť sa v angličtine ju opäť nasmerovala za oceán.

Život jej zmenil kamarátov telefonát

Vďaka podpore bývalej triatlonistky Magdalény Stovíčkovej a znova Martiny Moravcovej sa dostala na rok k rodine v New Jersey, kde im pomáhala a intenzívne sa učila jazyk.

Pomaly sa končila platnosť jej víz, keď sa z Nového Zélandu ozval dlhoročný kamarát, rovnako košický rodák a vyštudovaný plavecký tréner.

Bývalá plavecká reprezentantka sa trénersky presadila na Novom Zélande. (zdroj: ARCHÍV (jw))

Keď sa zmienila, že jej vízum v USA čochvíľa vyprší, reagoval: „Príď, na Novom Zélande stále hľadajú trénerov.“

Povedala si, že to skúsi, no musela konať rýchlo.

„Kamarát trénoval v North Shore Swimming Clube v Aucklande, vtedy aj dnes stále najväčšom a najlepšom klube na Novom Zélande.“

„Poznal ma roky a vedel sa za mňa zaručiť, no hlavná trénerka mi odkázala, že musím prísť.“

„Na papier sa vraj dá napísať čokoľvek, mám osobne ukázať, čo viem. Mala som len tri dni na to, aby som sa uchytila, keďže reprezentácia Nového Zélandu odchádzala do Kanady na Panpacifické hry.“

Bol to skok do neznámych vôd.

Odchod Viedne len s 23 kilami najnutnejšej batožiny, vyškolená magisterským štúdiom telesnej výchovy a športu na FTVŠ s plaveckou špecializáciou, s pár rôčkami trénerskej praxe a ubezpečením otca, „aby nezabudla, že vždy má miesto, kam sa môže vrátiť“.

Jej profesia bola na imigračnom VIP liste

Koncom júla 2006 pristála na Novom Zélande.

Imigračné oddelenie malo plavecké trénerstvo na VIP liste. Bol to dôkaz, že krajina potrebuje jej profesiu, má ich málo. „Vďaka tomu bolo vybavenie dokladov oveľa jednoduchšie.“

Do ôsmich dní dostala pracovné povolenie.

Keďže klub sa za ňu zaručil, v súlade s imigračnými zákonmi jej musel ponúknuť určitý počet pracovných hodín. Polovičný úväzok jej stačil na pracovné víza, no na trvalý pobyt potrebovala celý úväzok.

Ten jej North Shore vtedy nevedel poskytnúť. Strávila tam osemnásť mesiacov, keď sa nečakane ozval Howick Pakuranga Swimming Club, rovnako z Aucklandu.

Ponúkli jej plný úväzok, zaplatili aj 2000 dolárov za vybavenie trvalého pobytu.

V tomto klube je dodnes. Začala ako juniorská trénerka, posledných sedem rokov pôsobí ako hlavná trénerka.

Absolvovala Ironmany, utvorila rekordy

Jana Korbašová síce na Novom Zélande plaveckú kariéru neoprášila, no pohyb jej po čase chýbal.

Trénovala aj oceánske plávanie, mala malý klub, absolvovala dva Ironmany, ba zaplávala ženský rekord v neprofesionálnej divízii.„Prekonala som nejaké rekordy, vraj stále platia,“ pousmeje sa.

Trénerkou roka vo svojej novej domovine sa stala v roku 2017. (zdroj: ARCHÍV (jw))

V roku 2017 sa stala na Novom Zélande plaveckou Trénerka roka.

„Tu je to najvyššie ocenenie pre trénera. V tom čase som viedla Daniela Huntera, ktorému na päťdesiatke kraul ušli olympijské hry v Riu len o dve stotiny.

Následne dosiahol na Svetových pohároch v Ázii veľmi dobré výsledky, takže som sa dostala do trojčlennej nominácie a z nej porota určila za víťazku mňa.“

Jana Korbašová po rokoch v Aucklande spoznala aj svojho manžela.

Boris je pôvodom Nemec, kedysi behával maratóny a traily. Vlastní firmu zaoberajúcu sa počítačovou bezpečnosťou. Spoznali sa vďaka trénerom v North Shore, obaja mali vtedy 37.

O dva roky sa vzali a z Jany Korbašovej sa stala pani Wilkitzká. Narodila sa im dcérka Mia, dnes má deväť. „Ešte sme stihli založiť aj rodinku, sme na to veľmi hrdí.“

Zverenky sa dostali na OH aj MS

Z rodinnému domu to má Jana do klubu asi tri minúty autom.

V role Hunterovej trénerky bola na majstrovstvách sveta 2017 v Budapešti, na svetovej univerziáde 2015 v Kwang-žu, pochodila Svetové poháre aj Hry Britského spoločenstva národov.

Nebola akurát na olympijských hrách, mala však v Tokiu 2020 zverenku reprezentujúcu Cookove ostrovy Kirsten Fisherovú-Marstersovú.

Na MS vlani v Dauhe a nedávno v Singapure inú zástupkyňu tohto súostrovia Miu Labanovú.

Jana Wilkitzká-Korbašová s manželom a dcérou. (zdroj: ARCHÍV (jw))

Nemala veľké oči, nemala čas plakať

Aké boli začiatky v novom svete?

„Náročné, ale nemala som čas plakať. Pre mňa bolo dôležité začať život. Nemala som veľké oči, tak som nebola vychovaná, išla som prakticky od nuly.

Doma ma každý poznal, tam začať trénovať, bolo ľahké. Tu som musela dokázať, čo viem, aby ma začali rešpektovať.“

Keď sa črtalo, že sa na Novom Zélande usadí natrvalo, predala byt v Trenčíne, vyplatila dlh a zvyšok dala ako zálohu na dvojizbový byt v Aucklande. Po roku si kúpila auto. Prvé v živote.

Na Slovensku bola naposledy pred tromi rokmi. Veľká diaľka je to najťažšie na novom živote. Keď vlani mala s manželom päťdesiatku, dohodla sa s rodinou a stretli sa v Ománe, oslávili ju tam.

Dcére chutia halušky aj zemiakové placky

Starý domov jej pripomínajú najmä slovenské jedlá.

„Mám ich veľmi rada. Mama ma dobre vytrénovala, naučila ma ich variť.“

„Mám šťastie, že chutia manželovi. Predsa, je Nemec, takže všetko európske vrátane kuchyne je nám obom blízke.“

„Našťastie, aj malej chutia. Bryndzové halušky, zemiakové placky, segedínsky guláš, všetko spapá.“

Podľa Jany Korbašovej bol odchod na Nový Zéland najlepšia škola „Neľutujem ani sekundu. Bolo to ťažké, ale stálo to za to. Našla som si moju krajinu snov.

Každému dá šancu, keď človek chce a je šikovný. Navyše my Európania sme aj cieľavedomí, bojovnejší, na rozdiel od miestnych.

Myslím, že to mi pomohlo sa presadiť. Keby som bola len trénerka na Slovensku, nemala by som takú kvalitu života.“

Mimochodom, kamarát, ktorý ju zavolal na Nový Zéland, dva týždne pred jej príchodom akceptoval ponuku z Austrálie. Napokon sa teda ani nestretli.