Svoje prvé preteky zmeškal, na druhé nastúpil v slipoch a na tretie v šľapkách. Mal som pomalé plavecké začiatky, spomína Richard Nagy

Voda je jeho celoživotná láska. „Prvé a jediné, čomu som sa kedy v spojení so športom naplno venoval, bolo plávanie,“ spomína na svoje športové slovenský reprezentant Richard Nagy.

Od rodičov vie o dvoch dôvodoch, prečo je to tak.

Bol som extrémne nešikovné dieťa

„Ako malé dieťa som býval chorľavý, s alergiami, astmou, neviem, s čím všetkým. Rodičia sa rozhodli, že ma dajú na nejaký šport, aby som zosilnel.“

„Plávanie preto, že som bol extrémne nešikovné decko, padal som aj na rovnej zemi.“

„Keďže sme bývali v Bratislave len kúsok od Pasienkov, mali na výber veľa športov. Futbal, hokej, bejzbal, atletiku aj všelijaké ďalšie, ale usúdili, že pri plávaní sa mi nič nemôže stať.“

Otec plával na vysokej škole, pričom „doteraz pláva veľmi pekne“, mama celý život ľúbila vodu a „teraz sa učí kraul“. Plaváreň navyše mali Nagyovci za rohom, a tak bolo rozhodnuté.

Pod piatimi kruhmi v Riu de Janeiro 2016 mu v polohovke na 400 metrov tesne ušlo finále – skončil deviaty. (zdroj: TASR - Michal Svítok )

Na otázku, či sa neobávali, že plávanie bude nebezpečné pre ich ratolesť, keďže padá aj na rovnej zemi, vytiahne Richard Nagy svoj typický suchý humor.

„Na rovnej zemi som chodil s odretými kolenami, takže vo vode to bolo v pohode, lebo keby som sa topil, hádam by ma niekto vytiahol.“

Začiatky neboli jednoduché.

„Na prvý plavecký kurz som v štyroch rokoch prišiel s revom na bazén, kde ma dvojmetrový chlap s dlhou bradou hodil do vody systémom ukáž, čo vieš, plav, alebo sa utop – tento moment, tuším, na nejakej starej rodinnej videopáske ešte existuje. Neviem, z akého dôvodu som tam po tejto traume prišiel znova...?“

Na tréningu plakal od bolesti

V štrnástich rokoch prestúpil k trénerovi Gabrielovi Baranovi do klubu J&T Sport Team.

Úvodný tréning ho poriadne bolel.

„Prvý deň sme plávali na matadorke, bola tam aj reprezentácia. Mali sme zvládnuť asi 1500 metrov tak, že vždy odplávať stovku a následne obehnúť okolo kúpaliska. Plakal som od bolesti. Pre mňa to bol najťažší tréning v živote, kým oni všetci ostatní sa smiali. Dostal som celkom peknú facku, ako vyzerá reálne plávanie.“

Nezostávalo mu, povedané jeho slovami, nič iné, len v novom klube naháňať mladé dievčatá.

Kam až Richard Nagy doplával v kariére, by nebolo možné bez aspoň štipky talentu, no on potmehúdsky utrúsi: „Celý život vravím, že som bol najmenej talentovaný športovec v našej detskej izbe.“

„Sestra bola oveľa šikovnejšia. V plávaní, v lezení, v akejkoľvek aktivite v akomkoľvek prostredí. Aj ona plávala. Bola o dva roky mladšia, takže sme súťažili v rovnakej kategórii, no kým ja som bol v nej najstarší, ona najmladšia, čiže keď ja som doniesol päť medailí z pretekov a ona žiadnu, lebo ju logicky zdolali staršie ‚baby’, v detských kategóriách tento nepomer znášala ťažšie.“

„Keď dnes učím mamu kraul a vidím otca športovať, je to napokon tak, že som bol najmenej talentový športovec v našom byte.“

„Talent som teda nebol, ale vždy som vedel trpieť, trénovať a makať. Neprekážali mi ani všetky tie nudné, dokola monotónne veci spojené s tréningom.“

Namiesto pretekov si vymieňal pokemony

Súťažnú kariéru odštartoval netypicky – druhými pretekmi.

„Na prvé som sa ani nedostavil, zasekol som sa v šatni. Až keď už prešla moja disciplína, našli ma tam vymieňať si pokemon kartičky.“

„Pri druhých pretekoch som na štartový blok vyliezol v slipoch. Bol som mladý, hlúpy a roztržitý, jednoducho, zabudol som si prezliecť plavky. Keď som dal dolu kraťasy a zistil som to, nezostalo mi nič iné, len plávať v nich.“

„Na ďalší štart som sa postavil na blok v šľapkách. Ja som mal skrátka dosť pomalé plavecké začiatky...“

„Dnes, keď prednášam v škole deťom, na ich otázky, či som všetko vyhrával, hovorím, nie, ja som sa veľakrát ani nezúčastnil.“

Richard Nagy pred polohovými pretekmi na 400 metrov na OH v Tokiu. (zdroj: TASR - Michal Svítok )

Víťazstvá neprišli automaticky.

„V žiackych kategóriách som bol zväčša siedmy-ôsmy v Bratislave, do desiateho miesta na Slovensku. Keď som prešiel ku Gabovi a začal som skutočne trénovať, potom to už vyletelo.“

Dlho bol jeho hlavný cieľ istý Ondro Vicen z Trnavy.

„Chalan bol môj ročník, avšak keď som v dvanástich skákal na tisícpäťstovku, vravel som si, keď ma predbehne o menej ako o dvesto metrov, bude z toho dobrý čas.“

„O rok-dva mi dával na frak o stovku, potom už o päťdesiatku, potom sme boli vyrovnaní, až napokon jedného dňa som začal byť lepší ja.“

Hneď však dodá typicky nagyovsky: „Keď už pomaly končil kariéru.“

Odjakživa ho ťahalo k vytrvalcom

Nagya odjakživa ťahalo k vytrvalcom, tí však musia hltať vo vode konské dávky. Nezávidel občas šprintérom?

„Celý život im závidím. Môžete sa opýtať Maťa Dušu, ako som škrípal zubami, keď mi poslal jeho tréning, ktorý mal obrazne štyristo metrov, s rozplávaním aj vyplávaním, a ja som mu poslal mojich osem kilometrov.“

„Keďže som sa dostal do puberty veľmi neskoro, v pätnástich-šestnástich, kým súperi v dvanástich už boli vysokí, chlpatí, urastení, nemohol som sa porovnávať so šprintérmi. Tak som sa našiel v dlhých tratiach.“

„Mne sa dlhšie trate páčia. Nie ako keď niekto dvadsať sekúnd špliecha a je koniec.“

Prvú medailu získal za znak

Dlhé trate, to je vlastne kraul, až neskôr prešiel k polohovke.

Prvý medailový kov má však Richard Nagy z iného súdka: „Je to paradox, kto pozná moju kariéru. Bolo to na Orca Cupe, mal som šesť-sedem rokov. Skončil som druhý na 25 metrov znak.“

Ako to už pri plaveckom rozbehu býva, ani mladého Nagya neobišli krízy, myšlienky skončiť, ale otec vždy vytiahol recept.

„Riešil to veľmi jednoducho. Dobre, povedal mi, môžeš skončiť, ale tento mesiac som už za teba zaplatil, takže skús vydržať do jeho konca a potom môžeš prestať.“

„Vzápätí zavolal trénerovi, nech má pár dní chváli, takže zrazu sa mi už končiť nechcelo, keď ma chválili.“

Plávanie, to sú aj tréningy ráno o šiestej v studenej vode a cesty na plaváreň v zime, keď je ešte tma. Nič vábivé pre dieťa.

„Jasné, že som to nenávidel. Mal som to len desať minút pešo, no – bolo to desať minút pešo! Ostatní sadli do auta a priviezli ich rodičia, ja som v daždi a snehu kráčal mrznúc tmou.“

„Doteraz to neznášam. Ale patrí to k plávaniu. Inokedy sa trénovať nedá, keď sú ľudia aj školopovinní.“

„U nás je to totiž tak, že plávanie musí ísť ruka v ruke so štúdiom. Ak chce niekto zostať na Slovensku, nemôže len plávať, lebo neskôr si nezarobí ani na slanú vodu.“

Lásko má, já stůňu – na Malorke

Plavci zvyknú žartom vravieť, najlepšie na ranných tréningoch je vždy horúca sprcha po tréningu.

„Šatniarky či upratovačky po nás hádali aj šľapky, čo mali poruke, lebo veľakrát sa nám spod sprchy nechcelo. Tréning bol do siedmej, ale my by sme pokojne vedeli zostať v sprche do deviatej.“

Plávanie je monotónne, najmä dlhé trate, človek všeličo stihne vo vode premyslieť, ‚zabíja’ tréningový čas aj spevom.

„Jasné, že aj ja som si počas tréningu vždy spieval. Čím pomalšia pesnička, tým lepšie.“

„Raz som mal na Malorke tréning pod vedením Gaba Barana osemkrát tisícpäťsto metrov. Všetko som mal stihnúť v istom tempe a časovom limite, a spoločnosť mi robila len Helenka Vondráčková Lásko má, já stůňu.“

„Z tejto pesničky poznám presne akurát prvé dva verše z refrénu. Osemkrát tisícpäťsto, to je dvanásť kilometrov. Môžete si predstaviť, ako som si až do zblbnutia opakoval refrén s dvoma veršami. Svojí pýchu já jen hrál, to teda nebola bohvieaká zábava.“

Prvý idol? Hašek v Nagane

Každý má svoje idoly, Richard Nagy svoj prvý objavil v Japonsku.

„Keď na olympiáde v Nagane skákal český brankár Hašek od radosti po víťaznom semifinále a videl som jeho emóciu, povedal som si, že chcem byť športovec, že ním budem a že sa dostanem na olympiádu.“

Richard Nagy skončil vlani druhý v domácej ankete Plavec roka, v doterajšej kariére ju však vyhral deväťkrát. (zdroj: TASR - Jakub Kotian)

„Ako dieťa som mal hokej veľmi rád. Sledoval som, ako Jágr trénoval, ako sa naši hráči dostávali do NHL, vzhliadal som k nim.“

„V plávaní bol môj idol Thorpe a Hackett, neskôr Martina Moravcová, ktorá pre nás znamenala jediný skutočný slovenský kontakt so svetovým plávaním.“

„A potom to bol Rišo Varga, keď som ho spoznal. Ako sa dostal na OH 2012, ako trénoval, ako sa s badžetom dvetisíc eur prepravoval po celom svete, ako behal po letiskových termináloch, to je podľa mňa na knihu.“