Slovenský parahokej sa po svetovom šampionáte 2025 udržal v elitnej A-kategórii, no pred mužstvom stojí náročná dodatočná kvalifikácia o dve miestenky na paralympiádu v Miláne/Cortine d'Ampezzo 2026. Reprezentácia čerpá z troch rokov skúseností v elitnej kategórii, čo prináša väčšiu istotu oproti Pekingu 2022.
Aj napriek úspechom v prípravných zápasoch s Nemeckom tím stále dolaďuje herné nedostatky. Problémom zostáva nedostatok nástupnej generácie a centralizované tréningy, ktoré sťažujú zapojenie širšieho okruhu športovcov. Našim respondentom bol kapitán slovenskej parahokejovej reprezentácie – MARTIN JOPPA.
Po svetovom šampionáte 2025 ste si udržali miesto v A-kategórii, no v novembri vás čaká dodatočná kvalifikácia proti piatim tímom o dve miestenky na paralympiádu. Aká panuje v tíme atmosféra a na čo sa chcete najviac zamerať, aby ste uspeli?
„Veľmi dobrá, aj keď s blížiacim sa turnajom cítiť mierny stres. Čaká nás náročná kvalifikácia s piatimi vyrovnanými súpermi. Rozhodovať budú detaily.
Snažíme sa preto zlepšiť najmä drobnosti – pracujeme na všetkých troch zónach, od rozohrávky cez defenzívny systém až po špeciálne formácie ako presilovky a oslabenia, ktoré podľa mňa budú kľúčové.“
V čom sa líši príprava na kvalifikáciu na ZPH 2026 od Pekingu 2022? Cítite po troch rokoch v elitnej kategórii väčšiu istotu?
„Určite áno. Myslím si, že to bude naša veľká výhoda, pretože máme za sebou množstvo kvalitných zápasov v elitnej kategórii. Po Pekingu sme síce menili trénera a začínali pracovať s novým systémom, no ukázalo sa, že je to správna cesta.
Sme už stabilným účastníkom A-kategórie a hoci nám priamy postup na paralympiádu tesne ušiel, stále verím, že máme veľkú šancu uspieť.“
V kvalifikácii sa stretnete napríklad s Nórskom či Kórejskou republikou. Nedávno ste v prípravných zápasoch proti Nemecku získali tri víťazstvá. Ako chcete na ne nadviazať?
„Výsledky v príprave sú veľmi dôležité. Stále ide síce len o prípravné zápasy, takže skúšame rôzne herné prvky a systémy, ktoré chceme v kvalifikácii používať.
Teší nás, že mnohé z nich už fungujú, no tieto zápasy nám zároveň odhalili aj drobné nedostatky, na ktorých musíme ešte popracovať. Posledný mesiac prípravy preto venujeme práve ich doladeniu.“
Aké sú to napríklad?
„Trochu nás trápi presilovka. Kedysi nám fungovala veľmi dobre, no teraz sa ju v podstate učíme znova – skúšame nové varianty, signály aj systémy, aby sme mali viac možností.
Zameriavame sa však na zlepšenie všetkých herných činností aspoň o kúsok – či už ide o hru v obrannom pásme, prechody do útoku alebo samotné zakončenie, ktoré nás na posledných majstrovstvách sveta stálo viaceré šance.“
Čo by znamenalo pre Slovensko sa kvalifikovať na ZPH 2026 v Taliansku?
„Určite by to pre nás znamenalo veľkú vec. Patríme medzi najmenšie programy v rámci svetovej top desiatky, takže každý úspech – či už udržanie sa v elitnej kategórii alebo účasť na paralympiáde – má pre nás obrovskú hodnotu.
Veríme, že by to zároveň pomohlo zvýšiť povedomie o našom športe na Slovensku a prilákalo nových hráčov aj fanúšikov.“
Ako si spomínate na Berlín 2021, keď ste sa kvalifikovali do Pekingu 2022?
„Dlho sme tomu nemohli uveriť. Od začiatku parahokeja na Slovensku uplynulo vtedy už jedenásť rokov. Nemáme také podmienky, aké mali krajiny ako Čína pred domácou paralympiádou, či predtým Kórea alebo Rusko, ktoré sa v priebehu pár rokov dokázali dostať medzi svetovú špičku.
My musíme postupovať pomalšími, systematickými krokmi – a práve preto bol ten úspech taký výnimočný. Pamätám si posledný zápas s Nemeckom, kde sa dlho bojovalo o stredné pásmo.
Nikto nechcel spraviť chybu, no nakoniec sme to zlomili. Eufória po záverečnej siréne bola neopísateľná. Bol to splnený sen.“
Zimné paralympijské hry v Pekingu boli premiérové pre slovenský parahokej. Aký to bol pocit hrať na takomto turnaji?
„Niečo úžasné. Užili sme si každý tréning aj každý zápas. Turnaj mal síce trochu trpkú príchuť, keďže išlo o „covidovú“ paralympiádu, takže sme nezažili celý olympijský kolos v jeho plnej kráse.
Platilo množstvo obmedzení – v podstate sme sa mohli pohybovať len medzi dedinou a štadiónmi. Aj napriek tomu to bol výnimočný zážitok – byť medzi najlepšími športovcami sveta bolo naozaj niečo výnimočné.“
Na paralympiáde ste obsadili siedme miesto po vyrovnaných dueloch, hoci s prehrami proti Japonsku a Česku. Ktorý moment z Pekingu vám najviac utkvel v pamäti?
„Myslím, že najviac mi utkvel v pamäti zápas proti Taliansku, ktorý sme prehrali až po samostatných nájazdoch. Bol to duel, ktorý spĺňal všetky kritériá svetového parahokeja – mal tempo, emócie aj napätie až do poslednej sekundy.
Užili sme si každý zápas, práve takéto tesné a vybičované momenty si človek zapamätá najviac.“
Čo vás, ako jedného z lídrov reprezentácie, najviac prekvapilo na posledných zimných paralympijských hrách?
„Myslím, že ide predovšetkým o vysokú úroveň týchto tímov. Väčšinu súperov sme už poznali z predchádzajúcich majstrovstiev elitnej kategórie a boli sme na zápasy dobre pripravení.
Napriek tomu nás hneď v prvom dueli proti Číne čakalo nepríjemné prekvapenie – veľmi rýchlo sme pocítili tvrdú realitu, hoci sme vedeli, že predchádzajúce stretnutia s týmto tímom sme zvládli úspešne.
Prvá tretina síce ukázala našu odolnosť, no výsledok nás napokon poriadne zaskočil a pripomenul, že každý zápas na najvyššej úrovni si vyžaduje maximálnu koncentráciu a rešpekt k súperovi.“
V prípade postupu do Milána – Cortiny 2026, v čom si myslíte, že bude najväčší rozdiel oproti Pekingu 2022?
„Tentoraz pôjde o plnohodnotnú súťaž bez covidových obmedzení. Verím, že štadióny budú plné pri každom zápase.
Navyše je to bližšie k domovu, čo umožní, aby nás prišli podporiť rodiny, blízki či fanúšikovia, ak sa nám podarí kvalifikovať. Hlavne sme na to teraz omnoho lepšie pripravení – máme množstvo skúseností z náročných zápasov, majstrovstiev sveta v elitnej kategórii, čo by mohlo byť rozhodujúce.
To je podľa mňa tá najväčšia zmena oproti prvej paralympiáde.“
Na posledných MS v Buffale ste obsadili šieste miesto. V základnej časti ste narazili na súperov ako Česko, USA či Nórsko. Ako by ste zhodnotili jej priebeh?
„S odstupom času si myslím, že priebeh základnej časti zodpovedal našim očakávaniam. Tímy sú na úplne inej úrovni. Proti Čechom sme určite chceli odohrať lepší zápas – nehrali sme zle, ale výsledok 1:6 nakoniec nevyzerá ideálne.
Naopak, duel proti Nórsku prebehol presne podľa očakávaní, keďže s nimi hrávame už mnoho zápasov a vieme, čo na nich funguje. Celkovo teda základná časť prebehla tak, ako sme predpokladali.“
V súboji o 5. mieste proti Nemecku ste asistovali na gól Miloša Večerka, no tímu napokon tesne ušiel postup na ZPH 2026. Ako kapitán mužstva, čo podľa vás bolo rozhodujúce v tomto zápase?
„Nemci v tom zápase jednoducho chceli o trošku viac, boli ochotní zabojovať viac než my. Mali sme aj päťminútovú presilovku, ktorú sme nedokázali využiť, a urobili sme hneď na začiatku niekoľko chýb. Na konci dňa totiž vyhrá ten tím, ktorý dá viac gólov – nezáleží, či mal za zápas len tri strely alebo tridsať.
Nemci sa tlačili do brány, bolo vidieť, že ten gól chcú dať za každú cenu, a presne toto nám počas väčšiny zápasu chýbalo. My sme síce zvýšili tlak v tretej tretine, ale už to nestačilo.
Celý zápas sme sa doťahovali a chýbala nám tá rozhodujúca agresivita – jednoducho, hokej je hra, kde tí, ktorí do toho dajú o trošku viac, zvyčajne vyhrávajú.“
Aj napriek prehre s Nemeckom na posledných MS o lepšie umiestenie ste potvrdili, že patríte medzi svetovú špičku. Čo naznačil tento turnaj o forme a pripravenosti mužstva?
„Podľa mňa to potvrdilo, že robíme veci správne. Ako som spomínal, patríme medzi najmenšie programy v celosvetovom parahokeji, no napriek tomu sa dokážeme udržať v najvyššej kategórii. Verím, že to zároveň vzbudí rešpekt u tímov, proti ktorým nastúpime v kvalifikácii.
Tím je naozaj dobre pripravený, každý vie, čo má robiť. Samozrejme, ako v každom športe, občas sa objavia chybičky, ktoré súper využije viac či menej, no naším cieľom je nadviazať na výkony z posledných rokov, diktovať tempo hry a mať kontrolu nad priebehom zápasov v kvalifikácii.“
Majstrovstvá sveta v Buffale boli pre Slovensko míľnikom stability v elitnej kategórii. Ako tento šampionát posilnil, podľa vás, pohľad na rozvoj parahokeja na Slovensku?
„Sme z toho trochu smutní, pretože nielen parahokej, ale parašport sa na Slovensku nerieši až tak, ako by mal, aj napriek slovenským médiám, čo určite brzdí jeho rozvoj.
Kým sa nezískajú medaily na vrcholných podujatiach alebo paralympiáde, verejnosť o tom často ani nevie. Po majstrovstvách sveta sa nám však podarilo prilákať niekoľko nových hráčov, čo je pozitívne.
Verím, že naše výsledky, ktoré rozhodne nie sú zanedbateľné, pomôžu v budúcnosti zvýšiť povedomie o parašporte na Slovensku aj v médiách.“
V akom stave je v súčasnosti parašport a parahokej na Slovensku?
„Momentálne sme na kraji priepasti. Náš vekový priemer presahuje 40 rokov, takže pre niektorých hráčov môže byť paralympiáda 2026 poslednou šancou. Hlavným problémom je nedostatok nástupnej generácie, ktorá by mohla tím postupne nahradiť.
Na jednej strane sa sústredíme na prípravu na nadchádzajúci turnaj, na druhej strane musíme výraznejšie pracovať na nábore nových hráčov, aby program mohol pokračovať aj po paralympiáde 2026.
Veľkým limitom je zatiaľ centralizovaný tréning len v Dolnom Kubíne, čo komplikuje účasť pre hráčov a hráčky z iných miest, ktorí majú rodiny, prácu či školu. Napriek tomu sa programy postupne rozširujú do Vranova či Košíc, aby sa trénovanie stalo dostupnejším.
Ďalšou kľúčovou oblasťou je osveta – hokejová krajina ako Slovensko má len približne 10 % obyvateľov, ktorí vôbec vedia o existencii parahokeja, a ešte menej vie o jeho úspechoch.
Ak sa nám podarí zvýšiť informovanosť a nájsť v najbližšom období 20 nových hráčov po celom Slovensku, verím, že do troch rokov by sme mohli mať až 150 hráčov.
Problémom je, že všetko robíme v amatérskych podmienkach – nie je možné venovať sa naplno príprave aj rozvoju zároveň. Momentálne to spájame, hľadáme podporu a ľudí, ktorí by projekt dokázali koordinovať a posunúť ho na profesionálnu úroveň.“
