Martin Hujsa prestúpil zo Skalice do Hodonína. Hokejový svetobežník sa učil hrať podľa Pálffyho

Skalická hokejová legenda, 45-ročný útočník, MARTIN HUJSA, bývalý trojnásobný majster so Slovanom sa v mladosti učil hokejové ťahy od Žigmunda Pálffyho. S ním si neskôr v Skalici aj zahral. Hujsa nečakal kým sa dorieši neutešená situácia v súčasnom skalickom hokeji a podpísal prestup do tímu druhej českej ligy Baníka Hodonín.

Podľa údajov z wikipédie ste do svoje prvej extraligovej sezóny v ročníku 1997/98 naskočili s hmotnosťou 63 kíl ako najľahší hráč sezóny. Potvrdíte to?

„Nie, vyvrátim, neviem odkiaľ to číslo vzali Už vtedy som sa blížil k sedemdesiatimi kilám, dnes mám 85. Vďaka, či vinou, manželkinej kuchyne. Do začiatku sezóny pôjde zopár kíl dole. Ale korčuľuje sa mi dobre. Rozhodujúce je že v 45 rokoch , v septembri budem mať 46, mi nechýba chuť do hokeja, hra ma baví.“

Po rokoch v Skalici ste pred dvoma týždňami podpísali prestup o moravského Hodonía, k účastníkovi druhej českej ligy, kde vás na vítajú ako kľúčovú posilu. Čo vravíte, na dres Baníka Hodonín, ktorého štadión nesie meno legendárneho Václava Nedomanského?

„Nedomanského som, žiaľ, na vlastné oči nevidel hrať. No čo, v Skalici som sa cítil dobre. Žiaľ, nemohol som ovplyvniť neutešenú finančnú bilanciu klubu a tak som zvolil najbližšie pôsobisko. Chápete, nemohol som ostať vo vzduchu. Bývame s rodinou v Sudoměriciach odkiaľ je rovnako ďaleko do Skalice i do Hodonína.“

Martin Hujsa (v drese Slovana) v januári 2011 pred brankárom Zvolena Matejom Kristínom. (zdroj: TASR)

Vaša 28-ročná kariéra je bohatá na zážitky, v 1296 zápasoch ste nazbierali 1163 bodov za 598 gólov a 565 asistencií. Máte tri slovenské tituly so Slovanom štyri s kazašským s Pavlodarom , skúsenosti z českej francúzskej extraligy máte aj vyše 20 štartov v slovenskej reprezentáci. Na čo najradšej spomínate?

„Najhodnotnejší bol asi bronz zo svetového šampionátu dvadsiatok v roku 1999 vo Winnipegu s trénermi Jánom Filcoma Miroslavom Kimijanom. Sadli sme si silná paria s neskoršími legendami ako Marián Gáborík, Peter Smrek, Podhradský, Laco Nagy, Mišo Hudec, nebohý Zolo Bátovský. Prekonávali sme sa od zápasu k zápasu, výsledkom bola prvá medaila Slovenska na MS.Silné emócie.“

Z vašich vteddjších spoluhráčov sa viacerí stali hviezdy v NHL. Nemrzí vás, že ste sa nepokúsili o zámorskú NHL?

„Nie nemal som na ňu, najmä fyzické predpoklady, s výškou 178 centimetrov by to bolo márne. Aj v tíme pána Filca som bol spokojný s pendlovaním medzi tretím a štvrtým útokom.

Bol som šťastný keď som sa dostal na ľad. A USA? Táto skratka mi nič nehovorila, bola to pre mňa nedosažiteľná méta. Viac mi sedel technický kombinačný hokej.

Žigo Pálffy bol Hujsovým veľkým vzorom. (zdroj: Archív )

Ako rodený Skaličan ste mali pred očami rast Žigmunda Pálffy, ktorý je od vás o šesť rokov starší. Učili ste sa od neho?

„Absolútne všetko, každý pohyb, upravoval som si hokejku ako on, snažil som sa pracovať s pukom ako on, čo nešlo, lebo Žigo bol neopakovateľný génius.

Som šťastný, že som sa mohol od neho učiť a neskôr po jeho návrate z NHL si s ním aj zahrať. Vzácny človek, neobľubuje veľa rečí, ale čo povie má hlavu a pätu sedí presne.

Okrem desiatok spoluhráčov ste zažili aj množstvo trrénerov, ktorého ste si obľúbili.

„Pán Filc bol, samozrejme pojem. Ale nerád by som zabudol na Zdena Cígera, ktorý priviedol k titulom v Slovane. Nerečnil zbytočne, mal úžasný cit pre koučing, ťažil z bohatej kariéry v stratégii prípravy.“

Veľa sa hovorí, že na Slovensku máme priveľa importov, ktorí hatia rozvoj našich mladých talentov.

Hm všetko vyregulujú trhové možnosti, ale na adresu našich mladých si dovolím poznamenať, kto im bráni, aby sa ukázali, Podľa mňa skôr ich vlastná nízka verva, zanietenie. Za mojich čias sme sa o jedno miesto do áčka bili roky. Nik nevvplakával.