Milan Kužela doviedol Slovan ako kapitán k majstrovskému titulu, ktorý si Šťastný cení viac než zlato z MS

Rebela šikanovali eštebáci. Na prechode hraníc s Nemeckom pri zájazde na zápas bývalej československej reprezentácie ho vyhodili z autobusu, vraj chcel emigrovať. Najradšej spomína na majstrovskú sezónu so Slovanom v roku 1978/79.

„Paradajky by sa už mali zapaľovať do červena, stále nič. Ale už som si zvykol, že náš svet sa celý točí naruby,“ krúti hlavou s úsmevom dnes 79-ročný muž vo svojej záhradke na Zlatých Pieskoch.

Bývalý kapitán hokejového Slovana Milan Kužela, v okruhu kamarátov prezývaný aj „Beňo“, „Guli“, či „Sliepka“.

Pamätníci tvrdia, že sezóna 1978/79 bola najúspešnejšia v histórii bratislavského športu. Titul majstra Československa oslavovali postupne, no vždy spoločne, v bratislavskom „véčku“, vysokoškolskom klube, basketbalisti i hádzanárky Interu, volejbalisti Červenej hviezdy (tí sa v tom roku dokonca stali víťazmi Európskeho pohára majstrov) a hokejisti Slovana.

Hokejista Kužela hral vždy o dušu. Kapitánom slávneho tímu s bratmi Šťastnými i nastupujúcou generáciou mladíkov Pašek, Rusnák, Jaško či Bezák sa nestal iba pre obetavosť, spoľahlivosť i skúsenosti. Vedel za celý tím pred šéfmi vypapuľovať to, čo hráčom patrilo, a aj čosi navyše.

Súvisiaci článok

Slovan mal radšej ako reprezentáciu, roky hrával s Nedomanským, rozumeli si aj bez slov. Vedel som byť zlý ako čert, smeje sa

Čítajte viac

Vyrastal na zimnom štadióne

Majster sveta z roku 1972 a člen Siene slávy slovenského hokeja Milan Kužela sa musel stať hokejistom. Na zimnom štadióne vyrastal od šiestich rokov. Býval tam, jeho otec bol ľadárom.

Bratislavský chlapec však začínal s futbalom. Aj kúpalisko na Tehelnom poli mal pod nosom, veľmi rád plával.

K hokeju mal však najbližšie, ako sa dalo. Najprv sa po ľade kĺzal, korčuľovať sa naučil v siedmich rokoch. V jedenástich si ho všimol tréner Michal Polóni, duša slovenského hokeja.

Hráč a neskôr tréner, ktorý položil základy veľkého Slovana. Kužela radí práve tohto muža na najvyššiu priečku vo svojom športovom raste.

„Dal mi najviac do života. A nielen mne. Nebyť jeho, nikdy by z Bratislavy nebolo toľko reprezentantov. Pre mnohých trénerov odinakiaľ sme boli bratislavskí ‚štricáci‘,“ spomína Kužela.

V polovici šesťdesiatych rokov večne druhý Slovan márne bojoval o titul, hoci mal v tíme esá ako Starší, Fako, Černický, Golonka, Dzurilla či Nedomanský.

Texty pod foto Milan Kužela prenikal v reprezentačnom drese aj v úlohe útočníka. (zdroj: Ján Súkup)

Z útočníka obranca

Začínal ako útočník vo formácii s dvoma Milanmi - Lanom a Mrukviom. Hral za československých juniorov na turnaji vo Švajčiarsku. Okolo Kuželu sa sformoval slovanistický útok.

„Zranil sa nám obranca. Ostravčan Alois Seifried, jeden z najlepších trénerov, akých som zažil, sa spýtal, kto chce hrať obrancu. Prihlásil som sa a hral som v dvojici s Frantom Panchártkom. Keď sme sa z turnaja vrátili, odporučil Slovanu, aby ma dali na post obrancu a tam som zakotvil,“ vysvetlil Kužela.

Milan poslúchol a spravil dobre. V roku 1979 konečne získal titul. Kužela bol už majstrom sveta 1972, zlato v spoločnej lige bol však pre celú Bratislavu jeho splnený sen.

Prelomené predsudky

Legendárny Peter Šťastný nemá núdzu o triumfálne spomienky. Člen troch siení hokejovej slávy, dvojnásobný majster sveta, víťaz Kanadského pohára v drese Kanady 1984, vyzdvihuje úspech so Slovanom medzi tri „vrcholy“ svoje kariéry, bez poradia.

„Titul so Slovanom si cením oveľa viac ako zlato na majstrovstvách sveta v rokoch 1976 a 1977, ku ktorým som sa dostal oveľa ľahšie. V Slovane to bol celý rok maximálneho úsilia v tvrdej konkurencii. Okrem súperov sme sa museli prehrýzť cez hory predsudkov, že Slovákom to nakoniec vždy niekto vyfúkne, že to zasa zbabreme ako naši večne strieborní predchodcovia. Na elektrizujúcu atmosféru vypredaného bratislavského štadióna nikdy nezabudnem,“ hodnotí po rokoch Šťastný.

V roku 1979 sa Kužela do reprezentácie vrátil. Nadlho sa na skvelého obrancu takmer zabudlo. V roku 2004 ho zaradili do Siene slávy slovenského hokeja. Jeho dres s číslom 11 o tri roky vyvesili pod strechu Zimného štadióna Ondreja Nepelu.