Sto čertov v hlave. Najhoršia kríza, vraví Šuľa. Slovenský reprezentant zabehol nevídaný rekord

Je to netradičný príbeh. Človek, ktorý nie je vzorom športového ideálu, prepadol behaniu. Rozbehol sa a už sa nezastavil. Bol tuhý fajčiar. Dnes behá ultramaratóny a hoci začal až vo veku 39 rokov, stále sa zlepšuje. Posúva rekordy. A nie hocaké. Pred pár dňami dobehol do cieľa štafetového behu Od Tatier k Dunaju. Kým ostatní súťažiaci sa v rámci tímov striedajú, aby odbehli spolu 345 kilometrov z Jasnej do Bratislavy, Michal Šuľa odbehol túto vzdialenosť ako sólo bežec. A v nevídanom rekorde - 41:58:51 h.

Pred dvomi rokmi ste ako sólobežec odbehli preteky Od Tatier k Dunaju v rekordnom čase 43:58 h. Vtedy to vraj bolo bez vážnej krízy, ale s enormnou únavou. Čo vás lákalo zabehnúť si 345 kilometrov z Jasnej do Bratislavy opäť?  

Beriem to ako športovú výzvu. Dám si cieľ a snažím sa ho dosiahnuť. Vtedy som si dal za cieľ ísť po 44 hodín.Chcel som teraz stlačiť čas pod 40 hodín. Myslel som si, že mám na to.  
Prečo to robím? Asi to má každý bežec podobne. Nielen ultrabežci. Na ťažké momenty, ktoré ste prežívali, časom zabudnete a zostanú pekné spomienky. Potom sa vám to nezdá také hrozné. Je to súčasť ľudskej mentality. Keď som v nedeľu dobehol do cieľa a vtedy by ste sa ma spýtali, či by som šiel znova, povedal by som, že ani náhodou. Ani to neplánujem, lenže kto vie, čo príde.  

Zabehnúť osem maratónov po sebe nie je všedná výzva. Čo je vás ženie? Vašim vnútorným motorom je prekonávať sa a hľadať svoje hranice?  

Snažím sa prekonávať, zlepšovať. Lichotí mi aj to, že roky mi idú a nespomaľujem. Ale už cítim vek. Polroka dozadu, už som mal náročnejšiu regeneráciu. No teraz dva dni po pretekoch ani svalovicu nemám. Cítim kĺby, úpony, ale ak by som chcel, išiel by som si zabehať. Baví ma to. Aj tým, že sa stále zlepšujem a posúvam rekordy, hoci mám už takmer 51 rokov.  

Michal Šuľa na trati štafetového behu Od Tatier k Dunaju. (zdroj: Od Tatier k Dunaju)

Od Tatier k Dunaju je štafetový beh. Vo väčšine tímov sa 12 ľudí vystrieda trikrát a vy ste to bežali celé sám. Povzbudzovali vás bežci, keď vás predbiehali? 

To sú tie najkrajšie momenty. Prvú noc keď vybehnem, nič sa nedeje, ale druhú noc ma začnú dobiehať štafety. V noci už to žije a koľko ľudí so mnou súcití. Cítim veľkú podporu, pretože sú si vedomí, aké to je, keď sa sami trápia na druhom úseku a tento blázon beží už 250. kilometer. Je to úprimné. Vidím na nich, že som inšpiráciou a možno sa im aj ľahšie beží. Aj mne to ide lepšie. Keď ma niekto míňa pred koncom posledné úseky, tak už veľakrát aj pokecáme, aj sa zastavíme, spravíme si spoločnú fotografiu.  

Predchádzajúci rekord tiež patril vám (43:58). Teraz ste ho zlepšili o ďalšie dve hodiny na 41:58:51 h. Bolo to bez vážnej krízy?  

Pred dvomi rokmi to bolo bez veľkej krízy, ale nebolo to ľahké. Teraz to bolo s veľkou krízou. Prvá noc šla výborne. Všetko podľa plánu. Manželka mi všetko nachystala, syn Damián šiel so mnou skoro všetky úseky. Išlo to veľmi dobre.

Po 100 kilometroch som sa cítil ako po náročnejšom tréningu po 20 kilometroch, ale na poludnie začalo piecť. Bolo 34 stupňov a ja som sa snažil dodržiavať tempo. To bola prvá chyba. Miesto toho, aby som si niekde odpočinul, som pokračoval. Lenže čakal som, že príde noc, ochladí sa a nohy ožijú. Na 24-hodinovke som to zažil veľakrát. Teraz to bolo úplný opak.

Najťažšia noc. Nevedel som pobehnúť ani 500 metrov. Som takej nátury, že neviem pomaličky bežať. Podvedome zrýchľujem a znova ma to zastaví. Nevedel som nič. Sto čertov v hlave. Potom vám hlavou idú myšlienky: Prečo to robím? Načo je toto dobré? Neviete nájsť dôvod pokračovať.  

Prinútil som sa, že skúsim si pospať. Lenže nevedel som zaspať. Pokračoval som, no aj to bolo sklamanie. Celý úsek som kráčal. Lenže s tým som sem neprišiel. Hovorím si: Idem si hodinu pospať. Ak potom budem môcť pokračovať, pôjdem ďalej, keď nie končím. 

Sprevádzali ma manželka, syn a kamaráti - Martin a Kveta Tomanovci. Keď som im to oznámil, že možno skončím, hneď som videl na nich sklamanie. Vložili sa do toho, akoby sami bežali.  Zaspal som. Keď som sa zobudil, nevedel som sa ani postaviť na nohy.

Museli ma vytiahnuť. Zajedol som si ryžu, vypil kávu a čo nasledovalo, sám nechápem. Od 24. úseku po 34. úsek som takmer súvisle bežal. A tempo 5:40 – 6:20 minút na kilometer. Prestávky som robil veľmi krátke 2 – 3 minútky. Nadšený som bol, že to ide. Prvýkrát odkedy behám som zažil, že druhá polovica sa mi šla lepšie a stabilnejšie.   

Čím to bolo?  

.