Na snímke legenda hokejového Slovana Milan Kužela. (zdroj: TASR)
Vyše dvadsať rokov žije majster sveta z roku 1972 a nezabudnuteľný kapitán bratislavského Slovana v historickej sezóne 1978/79 Milan Kužela spokojný v záhradkárskom domčeku na bratislavských Zlatých pieskoch, kde sa vyprofilovala súdržná komunita.
V rozhovore pre denník Šport priznal, že ho zarmútil vysoký počet ospravedlneniek mladých reprezentantov pred svetovým šampionátom vo Švédsku.
Nie je vám samotnému v záhrade smutno?
„Ani nie, baví ma kopkanie v zemi, polievanie, pestovanie. Vidím ako mi tie plodiny rastú pred očami. Možno v zime mi býva otupno. Ale zájdu ma navštíviť dcéry, zo spoluhráčov sa zastaví najčastejšie „Lanovka“ (bývalý útočník Milan Lano, pozn. autora). Navyše susedia sú milí, babky z okolia napečú koláčiky, no hlavne je s kým sa porozprávať. Rozumiem si s nimi.“
Aj o hokeji?
„O všetkom. Prirodzene, zriedkavé stretnutia so spoluhráčmi – najmä pri výročiach - sú pre mňa sviatkom, ktorý sa nedá nahradiť. Keď vypukla potvorská korona a jej obmedzenia, nadával som, že pol života ma prenasledovali eštebáci a potom nás všetkých skúšala tá ohava vírus. Ale očkovať som sa nedal, ostal som zalezený na záhrade a čakal kým všetko prehrmí. Čo budem penzista riskovať.“
Zdravíčko ako? Zdá sa, že máte zachrípnutý hlas...
„Áno, prechladol som, tri dni som sa dával dokopy, už je to ako tak v poriadku. Horšie je že posledný roky ma trápi „vertigo“. Neviem čo ma dobehlo za beštiu. Zvykne sa mi zatočiť hlava až musím postáť. Preto som v uplynulej sezóne ani nechodil na hokej. Na môj Slovan. Čo z toho, keď to na mňa po pätnástich minútach príde a musím odísť z hľadiska? Ech.“
Milan Kužela v drese československej reprezentácie. (zdroj: Ján Súkup)
V posledných dvoch sezónach vám vaši nasledovníci veľa radosti nenarobili, čo vravíte?
„Úprimne, nie. Nevedeli sa poriadne dostať z vlastného pásma. Keď si spomeniem ako naša generácia drvila súperov rad radom nátlakom a spŕškami gólov. Tribúny nás do toho tlačili a my sme sa im snažili vyhovieť. Ale nechcem chlapcov odsudzovať. Základom však je, že sa musia o diváka i príslušnosť k tradíciám klubu dravšie pobiť.“
A omladená reprezentácia sa vám ako páčila?
„Roky vravíme, že potrebujeme čas. V poriadku, ale na to koľko talentov sa premlelo v dvadsiatke či osemnástke, by aj seniorské áčko mohlo urobiť výsledok, ktorý by vytiahol fanúšikov na oslavy na námestiach, či ako v našich časoch, uliciach pred oknami hráčov.“
Hra sa nesmierne zrýchlila, klobúk dolu čo dokážu dnešní chlapci s pukom.“
Zaskakujúci tréner za Ramsayho Vladimír Országh musel improvizovať, ospravedlnilo sa mu množstvo hráčov. Ako to vnímate?
„Doba sa mení, žiaľ, aj myslenie ľudí. Za mojich čias bola nominácia do reprezentačného dresu pre hráča vrcholom, cťou. Za komunistov z nej plynuli benefity spočívajúce v tom, že hokejisti vycestovali na Západ, odkiaľ mohli deťom priniesť pár pekných vecí za ušetrené smiešne peniaze z diét.
V pomeroch neslobody to nebolo málo. Aj vtedy sa mohli spoluhráči predať do ekonomicky zaujímavejšieho prostredia, ale podmienkou bola protizákonná emigrácia. Ja som mal tiež ponuky, ale k emigrácii som sa neodhodlal, či nenašiel odvahu. V mojom veku to už bolo ťažšie.“
Reprezentačný dres je aj v súčasnosti pre talentovaných chlapcov výťahom pre lepšie pozície na drafte NHL či získanie lukratívneho angažmán. Čakali ste, že také množstvo sa vyhne účasti na šampionáte?
„Nikdy som nebol na diplomatické kľučky. Poviem rovno, sklamalo ma to. Nebudem menovať, ale dôvod je zväčša jasný. Peniaze zahubili vzťah a česť. Viacročné tučné zmluvy prevážili. Do značnej miery logicky.
No, spomínam si ako Jágr v mladom veku prišiel s mega zmluvou z Pittsburghu do českého tímu rozhodnutý, že si sám zaplatí poistku. Síce mu ju neskôr zväz s príspevkom z fondu z IIHF dorovnal, ale v prvom momente sa rozhodol sám. Reprezentačný dres by nemal byť jednocestný výťah. Nebudem pitvať jednotlivcov, každý nech s obháji pred vlastným svedomím.“
Milan Kužela zdraví bratislavské publikum pri jubileu historického titulu Slovana v ročníku 1978/79. (zdroj: TASR)
Ako vnímate vývoj samotného hokeja?
„Z nárastu tých peňazí by ma chytilo moje vertigo. Chápem a žičím tento nepretržitý pozitívny vývoj. Hra sa nesmierne zrýchlila, klobúk dolu čo dokážu dnešní chlapci s pukom.“
Ale „kuželovskú rybičku“ – vypichávačku po odraze z modrej a letom vzduchom takmer k červenej čiare už nevidno. Alebo ste si všimli niečo podobné?
„Odkedy zrušili ofsajd na červenej čiare, tak nie. Bez neho sa hokej priblížil k basketbalu. Ani súboje pri pružných mantineloch tak nebolia. V tomto smere dávam vývoju za pravdu, treba chrániť krehkejšie typy pred zranením.
Prepáčte za nostalgiu, hokej starých čias pasoval k mojej krvnej skupine, či ako sa dnes povie DNA, viac. Okrem neľútostnej tvrdosti bol kombinačne ľúbivejší, vynaliezavejší na rôzne signály.
My sme taký mali s Rudom Tajcnárom. Volali sme ho na „bujaka“. Išlo o nečakaný prienik jedeného z nás bekov, až na úroveň súperovej bránkovej čiary. Takto sme súpera zaskočili a na konci prišla tvrdá strela, alebo gólová šanca z prečíslenia.“
