Belehrad, štadión Crvenej zvezdy, familiárne Marakana, 20. jún 1976, krátko po 23. hodine. Napätie sa dalo krájať. Finále ME 1976 medzi mužstvami Československa a NSR sa rozhodovalo v penaltovom rozstrele.
Uli Hoeness pred chvíľou poslal loptu vysoko nad bránku. Legendárny Franz Beckenbauer sa pri našom stretnutí smial, vraj ju možno hľadajú doteraz. Československo v tej chvíli vyhrávalo 4:3.
„Panenka… Všetko je v rukách Antonína Panenku... Môže rozhodnúť. Ak trafí, sme majstri Európy,“ hlásil do televízneho éteru Karol Polák, ktorý komentoval tento zápas spolu s českým kolegom Vítom Holubcom.
Antonín Panenka už vtedy veľmi dobre vedel, akým spôsobom chce penaltu kopnúť. Stavil na pomerne veľký rozbeh, ktorý mohol napovedať, že bude voliť tvrdšiu strelu. Západonemecký brankár Sepp Maier sa hodil do ľavej strany, zatiaľ čo Panenkov oblúčik padal pomaly do stredu brány. Tak sa zrodil jeden z historických momentov európskych šampionátov.
Bolo rozhodnuté, najpamätnejší okamih československého reprezentačného futbalu sa stal skutočnosťou. „Góóól... góóól... Sme majstri Európy za rok 1976!,“ znelo z úst Karola Poláka.
Veľa zmien
Majstrom Európy v roku 1976 sa stalo Československo. Tak sa to vnímalo vtedy, tak sa to vníma i teraz. Ibaže, dosť sa zmenilo. Najprv geopoliticky. Z ČSSR sa stalo ČSFR, potom prišla medzi Č a S pomlčka, potom sa federál rozdelil. Našťastie, zmeny u nás neboli tak dramatické ako pri rozpade Juhoslávie alebo ZSSR.
Československá reprezentácia dohrala kvalifikáciu na MS 1994 v USA pod hlavičkou RČ-S, teda reprezentácie Čechov a Slovákov. Do USA sa neprebila, keď jej k tomu chýbalo málo. Vyhrať v poslednom zápase nad Belgickom v Bruseli.
Historický paradox sa nenaplnil, hoci mnohí si ho želali – v roku 1994 už existovala samostatná Česká republika a samostatné Slovensko, na svetovom šampionáte tak mohla hrať reprezentácia už neexistujúceho štátu. Hádam aj škoda, už len kvôli tej kuriozite.
Do kvalifikácie na ME 1996 nastupovali Česi a Slováci samostatne. Podobne ako FIFA i UEFA dala výhody nástupníctva do rúk Čechom. Prejavilo sa to už v nasadzovaní do košov. Česko sa žrebovalo z tretieho, Slovensko z piateho. Hneď na ME 1996 takmer Česi zopakovali Belehrad´76.
Dvadsať rokov po ňom sa prebili do finále, dokonca opäť proti Nemcom, tam ich však skolil tzv. zlatý gól od Olivera Bierhoffa. K úspechu ich priviedol Dušan Uhrin, rodák z Novej Vsi nad Žitavou.
Česi sa prebojovali aj na Euro 2000, potom žiarili na Eure 2004, hralo aj na ďalších ME, potom na ďalších a na ďalších… Vlastne, na všetkých ôsmich od rozdelenia federálneho štátu. Slováci držali pozíciu mladšieho brata. Pomohol nám vyšší počet účastníkov na záverečnom turnaji, ale hlavne vydarená generácia hráčov, takže na posledných troch šampionátoch sme už mohli držať palce slovenskej reprezentácii.
Nie 90, ale 155
Tri štarty na záverečných turnajoch. Na nich desať zápasov. Dva postupy do osemfinále. V kvalifikáciách na ME rovných 80 zápasov. Tieto štatistiky sa týkajú slovenského tímu. Na webstránke UEFA sa však v oficiálnych štatistikách objavili iné čísla.
Celkový počet zápasov Slovenska na ME podľa nich nie je 90, ale 155. UEFA započítala i zápasy z československej éry. Pripočítava ich aj Čechom. So 172 odohranými zápasmi sú dokonca na 3. mieste za Talianskom (175) a Španielskom (186).
Zápasy z československej éry sú tak v podstate násobené dvomi. V roku 1976 vo finále proti NSR vyhralo Československo. UEFA finálový zápas priznáva Česku i Slovensku. A započítava titul z ME 1976 obom krajinám, ktoré vznikli po rozdelení federácie. Samotné finále však započítava korektne. Keď si rozkliknete titul pre Česko i titul pre Slovensko, objaví sa, že vo finále vyhralo Československo.
Nás bolo viac
V podstate to tak bolo vždy, že úspech v Belehrade považovali Slováci viac za svoje dielo. V kvalifikácii zjavná prevaha slovenských hráčov v kádri ešte nebola tak markantná, neskôr áno.
V ôsmich kvalifikačných zápasoch – šiestich v skupine proti Anglicku, Portugalsku a Cypru, ako i dvoch štvrťfinálových proti ZSSR – sa v kádri hlavného trénera Václava Ježeka a jeho asistenta Jozefa Vengloša vystriedalo 28 hráčov. Z toho dvanásti boli Česi, šestnásti Slováci. Pomer 12:16 ešte rozdielový nebol.
Pravda, na základných zostavách sa už slovenská dominancia prejavovala. Na záverečný turnaj do Juhoslávie cestovalo 19 hráčov – brankári Ivo Viktor a Alexander Vencel, obrancovia Karol Dobiaš, Jozef Čapkovič, Anton Ondruš, Ján Pivarník, Ladislav Jurkemik, Koloman Gögh, Pavol Biroš, stredopoliari Antonín Panenka, Jozef Móder, Jaroslav Pollák, Dušan Herda, František Veselý, Ján Švehlík, Přemysl Bičovský a útočníci Marián Masný, Zdeněk Nehoda a Dušan Galis. Tvorilo ho teda štrnásť Slovákov a piati Česi.
Dominancia aj vo finále
Po tom, čo v záhrebskom daždi v semifinále Československo senzačne porazilo Holandsko (3:1 po predĺžení), mali do Juhoslávie docestovať traja hráči. Konkrétne brankár Pavol Michalík, obranca Jozef Barmoš a stredopoliar František Štambacher. Cestovali dvaja, pomer českých a slovenských hráčov sa tak z 5:14 upravil na 6:15.
Kapitánom tímu bol Anton Ondruš, v kvalifikácii až po zápas Československo – ZSSR (2:0) v prvom štvrťfinálovom zápase to bol Ján Pivarník. V základnej zostave finálového zápasu nastúpili ôsmi Slováci a traja Česi. V bránke bol Ivo Viktor, v strede poľa Antonín Panenka, vpredu Zdeněk Nehoda. V závere zápasu sa na trávnik dostal Ladislav Jurkemik, v predĺžení ďalší Čech František Veselý. Rozhodovalo sa v penaltovom rozstrele, ktorého záverečná bodka preslávila Antonína Panenku.
Tri z piatich penált však dali Slováci – Masný, Ondruš a Jurkemik. Nemcov sme zdolali obaja. Česi i Slováci. Tá veta platila i pred 49 rokmi. Platí aj teraz, hoci s trochu iným významom.
Československo - NSR 2:2 i pp (2:2, 2:1), 5:3 pk
Góly: 8. Švehlík, 25. Dobiaš - 28. D. Müller, 89. Hölzenbein.
Penaltový rozstrel: Masný 1:0, Bonhof 1:1, Nehoda 2:1, Flohe 2:2, Ondruš 3:2, Bogartz 3:3, Jurkemik 4:3, Hoeness nedal, Panenka 5:3, Beckenbauer už nekopal.
Československo: Viktor - Pivarník, Jozef Čapkovič, Ondruš, Gögh - Dobiaš (94. F. Veselý), Panenka, Móder - Masný, Švehlík (80. Jurkemik), Nehoda. Tréner V. Ježek, asistent J. Vengloš.
NSR: Maier - Vogts, Schwarzenbeck, Beckenbauer, Dietz - Wimmer (46. Flohe), Beer (80. Bonghartz), Bonhof - Hoeness, D. Müller, Hölzenbein. Tréner Helmut Schön.
Rozhodoval: Sergio Gonella (Taliansko), hralo sa 20. júna 1976 na štadióne CZ v Belehrade - 38 000 divákov.
Novinka pre Ačimoviča
Svet netuší, kto z kádra na ME 1976 bol Čech a kto Slovák. Pri tvorbe knihy Zlatý Belehrad 1976 sme boli pred deviatimi rokmi v kontakte s Jovanom Ačimovičom, bývalým výborným stredopoliarom a kapitánom Juhoslávie na ME 1976.
„Z triumfu Československa som prekvapený nebol. Hralo dobrý futbal, zaslúžilo si to. Česká futbalová škola mala stále svoju kvalitu,“ povedal nám. Keď sme mu vysvetľovali, aké bolo zastúpenie Čechov a Slovákov, zaskočili sme ho. Po štyridsiatich rokoch. Slovné spojenie „česká futbalová škola“ znelo takisto zrazu trochu inak.
„Že tam bola väčšina Slovákov? To som nevedel, vtedy sme to nerozlišovali a ani sme netušili, kto patrí k Slovákom a kto k Čechom. Teraz je to jasné, Slovensko je Slovensko a Česko je Česko. Vtedy to pre nás bola Čechoslovačka,“ povedal nám. Neplatí to len preňho.
Svet nikdy nevnímal, koľkí Česi a Slováci hrali v československom tíme. Tak, ako sme my detailne nesledovali, koľko Srbov, Chorvátov, Bosniakov a Slovincov hrá za Juhosláviu. Alebo Ukrajincov, Bielorusov a Rusov za ZSSR.
Máme tu precedens
Táto téma sa (zatiaľ) týka len titulu majstrov Európy z roku 1976. Samozrejme, vytvára sa tým precedens, ktorý môže UEFA skomplikovať život. Tím ZSSR získal zlato na prvých ME v roku 1960. Potom striebro na ME 1964, 1972 a 1988. Pätnásť zväzových republík išlo začiatkom 90. rokov samostatnou cestou.
Majú však po vzore Čechov a Slovákov nárok na medaily? Juhoslávia získala strieborné medaily v rokoch 1960 a 1968? Budú sa „dupľovať“? Z desiatich majstrov Európy, medzi ktorými je Československo, je jedenásť, pretože je tu Česko i Slovensko.
UEFA však určite nebude chcieť mať naraz vo svojich štatistikách 25 majstrov Európy, takže Litva, Kirgizstan, Uzbekistan a ďalšie krajiny, ktoré vznikli na teritóriu bývalého ZSSR, sa posúvania hraníc precedensu nedočkajú.
Gazetta dello Sport: Radšej neskoro ako nikdy
K priznaniu titulu pristúpila UEFA skôr v tichosti. Bez okrúhlej pečiatky – keď máme použiť na Slovensku moderné slovné spojenie - a veľkých vyhlásení. Na svojej oficiálnej webstránke v štatistických sekciách, ktoré sa týkajú európskych šampionátov, uvádza čísla, ktoré potvrdzujú, že nástupníctvo zlata z ME 1976 pre obe reprezentácie berie vážne. Tému už zaregistrovali aj v zahraničí.
Z veľkých médií sa jej venovala talianska Gazetta dello Sport. S faktografickou chybou, keď uviedla, že v základnej zostave ČSSR nastúpilo sedem Slovákov. Aj so zaujímavou vetou na záver. „Lepšie neskoro, ako nikdy,“ uviedla súhlasne Gazetta dello Sport.
