Branislav Konrád ukončil v tridsiatichsiedmich rokoch oficiálne kariéru pre zdravotné problémy s bedrovými kĺbmi. Skúsený brankár sa zúčastnil štyroch majstrovstiev sveta a dvoch olympiád.
Okrem toho bol roky oporou českého Olomouca. Chytal aj v rodnej Nitre, Dukle Trenčín a Slovanu Bratislava kedysi vychytal titul.
Oznámili ste pred pár týždňami oficiálny koniec sezóny, ako sa máte?
„Mám sa celkom dobre, užil som si leto, prechod z Olomouca do Nitry s rodinou, čo nebolo jednoduché.“
Pri pohľade na vašu kariéru zaujme najmä to, ako ste ostali verný Olomoucu, nelámali vás poprednejšie české kluby?
„Bolo tam pár top klubov, ale nebolo to nikdy natoľko zaujímavé, aby som odchádzal z Olomouca. Kontrakty sa väčšinou podpisovali na tri roky. Bolo tam aj niečo z KHL, ale vždy som mal podpísanú dlhodobú zmluvu, ktorú som chcel dodržať. Plus bolo ťažšie odchádzať.“
Váš tím nikdy nepatril ani medzi top šesť klubov českej extraligy, čo vám na klube tak vyhovovalo?
„Všetci vedia, že česká extraliga je roky vyrovnaná a my sme k tomu mali perfektný tím po ľudskej stránke. Okrem toho som mal veľký problém sa vôbec dostať do Čiech. V Olomouci mi od začiatku verili a dali mi šancu. Pritom som rokoval aj s inými klubmi, kde mi pripomínali, že som Slovák a nikdy som v Česku nechytal, určite to nezvládnem. Výnimkou bol možno Janko Lašák, potom to zvládol Marek Čiliak, ja a v jednom momente nás tam bolo sedem. V Olomouci sme hrali bojovný hokej, tréner Venera preferoval defenzívu. Chytalo sa mi dobre. Nemusel som postupne nikomu nič dokazovať. Mal som dôveru, aj keď mi niektoré zápasy nevyšli.“
Keď hokejista a ešte cudzinec odohrá desať rokov v jednom drese, pýta sa otázka, či vám neplánujú rozlúčkový zápas?
„Ten som už mal v poslednej príprave. Mal som pôvodne nastúpiť proti Komete Brno, ale tá postúpila do Ligy majstrov, tak som sa lúčil proti poľskému tímu Tychy. Štyri mesiace som nemal na nohách korčule, tri minúty v jednej tretine však boli ťažké, keďže súper mal aj presilovku. Zvládol som to, zablbol s divákmi. Škoda bola, že akurát hrali v tom čase futbalisti Sigmy Olomouc. Veľa kamarátov prišlo len na spomínané tri a minúty utekali na futbal.“
Klub by vám mohol aj vyvesiť dres, čo poviete?
„Aby nezbúrali dovtedy legendárnu plechovú arénu, ale nie. V prvom rade dúfam, že sa im podarí postaviť nový štadión, majú v pláne krásny zimák pre 9000 ľudí. Videl som aj projekt. Olomouc by si to ako mesto zaslúžil.“
Na ktoré momenty spomínate najradšej?
„Hneď na prvý rok, keď sa rozprávalo, aby sme sa vyhli baráži a boli sme po polovici základnej časti na druhom mieste. Strácali sme bod, dva na Liberec. Nerobilo to najväčšiu dobrotu, keďže sme mali najnižší rozpočet. Skončili sme nakoniec na 5. mieste, verili sme si v play-off proti Plzni, ale žiaľ, vypadli sme.“
V Olomouci ste však zažili aj hororový moment, keď vám Petr Koukal v roku 2021 v prípravnom zápase nešťastne rozsekol krk...
„Dopadlo to výborne, žena mi vždy pošle fotku na začiatku septembra, kde mi želá všetko najlepšie. Mal som šťastie od Boha, lebo takú dieru, ako som mal v krku, veľa doktorov nevidelo. Chodili si ma fotiť. Našťastie to o pol centimetra minulo tepnu, aj keď žily to schytali. Zničilo mi to aj nerv, jedno oko mám padnuté, vyzerám divne, ale manželke to nevadí, to je hlavné. Nepotím sa na tej časti tváre. Nevedel som v nemocnici dvihnúť ruku a lekárka na mňa pozerá, že môžem byť rád za život, pritom čo sa mi stalo.“
V momente, keď sa to stalo, čo zafungovalo ako pud sebazáchovy?
„Spoluhráč kričal krv, necítil som si ruku. Dal som si prsty na miesto a vbehli mi tri dovnútra do krku. Dokorčuľoval som k striedačke, dali mi na krk uterák. Prišli záchranári, niečo mi pichli a už som bol vysmiaty. Pri chytaní som musel zmeniť niektoré veci, ako držanie lapačky. Pravá strana kompenzovala ľavú. Jeden sval mám prerezaný, stále tam mám dieru. Býval som po zápasoch viac unavenejší. Odišli mi aj bedrové kĺby, inak som zaťažoval telo. Cítim to dennodenne, aj keď dlhšie sedím. Poškodené nervy robia svoje. Problém tam asi bude do konca života.“
Napriek vážnemu zraneniu ste odchytali vtedy v sezóne 17 zápasov, boli na bronzovej olympiáde a udržali si v českej extralige úspešnosť okolo 92%, čo na to vravíte?
„Tréner ma hodil do vody, necítil som sa, ale postavil ma deň pred Vianocami. Vyhrali sme v Českých Budějoviciach a potom to už šlo. Skvele sa o mňa staral fyzioterapeut Kubo Jarolím, ktorý vymýšľal nové cvičenia, akupunktúru a rozličné iné veci. Veľmi mi pomohol.“
Na Slovensku ste chytali v rodnej Nitre, Trenčíne či Slovane, kde ste vyhrali titul pred odchodom do KHL, ako si na to spomínate?
„Mali sme vtedy skvele poskladaný tím. Dve formácie boli skúsené s Mišom Hudecom, Romanom Kukumbergom, Jankom Lipianskym a samozrejme s Mirom Šatanon, s ktorým v tíme ste boli pokojnejší, lebo keď bolo treba, dal gól. K tomu sa pridali mladší hráči ako ja, Libor Hudáček, Andrej Kudrna, Martin Bakoš. Bola to výborná sezóna, ktorú sme vygradovali v play-off. Vyradili sme Trenčín a titul sme získali v Košiciach.“
V KHL ste potom veľmi nechytali, prečo?
„Vedel som to, keď nepokračoval trénera Jan Neliba, že to nebude pre mňa dobré. Hľadala sa jednotka, v príprave mi to ani nešlo. Potom prišiel Jaroslav Janus a v živote som nevidel brankára s takou formou. Čudujem sa, že nešiel po sezóne do NHL.“
Na bronzovej olympiáde v Pekingu ste chytali len jeden zápas, ale zabúda sa, že ste zvládli veľmi náročnú bratislavskú kvalifikáciu, kde najmä Bielorusi naskočili s piatimi Kanaďanmi, aké to bolo?
„Na olympiáde to nevyšlo podľa predstáv, veľa som toho nechytil. Asi to tak malo byť, Paťo Rybár chytil neuveriteľnú formu. Aj vďaka nemu a Jurovi Slafkovskému sme získali až historickú medailu. Čo sa týka olympijskej kvalifikácie, tam ma prekvapil Janko Lašák, že odchytám všetky tri zápasy. Bolo to náročné mentálne pred domácim publikom. Tiež som si spomenul na Sama Hlavaja minulé leto, ktorého čakalo niečo podobné.“
Vaša najväčšia výhra v kariére v reprezentácii prišla ešte v Pjongčangu v roku 2018, kde tím otočil z 0:2 na 3:2 proti Rusom...
„Je to určite najpamätnejší môj zápas. To bola veľká senzácia. Veľká škoda, že sme nezvládli ďalšie zápasy a nepostúpili sme do štvrťfinále.“
Nitrianski fanúšikovia čakali, že kariéru ukončíte doma, bolo to v hre?
„Volal mi aj manažér Tomáš Chrenko. Nechával som to otvorené. Hovoril som si, že pôjdeme do Nitry, ale stále sa to odkladalo. Nakoniec som nad tým ani neuvažoval, lebo som mal ešte rok zmluvu. Skončil som nakoniec skôr, ako som čakal.“
Chceli by ste pokračovať pri hokeji ako tréner či funkcionár?
„Zatiaľ asi nie, mám v hlave trochu iné veci. Oslovil ma aj Janko Lašák na výcvikový tábor brankárov, ale bohužiaľ, mám niečo dohodnuté v inej oblasti a začnem sa venovať tomu.“
