Niesol si nepríjemné bremeno z minulosti, jeho olympijskú cestu predčasne ukončila zákruta

Rimavskosobotský cintorín ukrýva už pätnásť rokov príbeh dvojnásobného olympionika, ktorý odišiel z tohto sveta príliš mladý, ako 29-ročný.

Na počesť tohto džudistu usporadúvajú v rámci každoročného turnaja SNP v Banskej Bystrice, kde roky pôsobil v Dukle, Memoriál Zoltána Pálkovácsa v kategórii do 100 kilogramov.

Septembrový večer roku 2010 už dostal čierny nočný závoj, keď zahynul pri automobilovej nehode pri Thomasbergu, na diaľnici A2.

„Doteraz sa z toho nevieme spamätať,“ povedal by aj po rokoch Pálkovácsov najlepší rimavskosobotský kamarát Jiří Petríček.

Rozpovedzme príbeh chlapa, o ktorom kamaráti vravia, že vo svojich oceľových svaloch skrýval dobré a bývalá priateľka Ivana pridala, že aj romantické srdce. Okolo Zoltána sa diali veci dobré i zlé.

Na tričkách s Pálffym a Šatanom

Z tatami ho bolo ťažké odlepiť. Pálkovács vyrástol vraj po prastarom otcovi na mocný strom. Zolo videl na džudistickú telocvičňu v Rimavskej Sobote z balkóna rodičovského bytu.

„Boli sme partia chalanov, ktorá hrávala hokej,“ hovoril Petríček. „V zime sme si na tričká nakreslili Pálffyho alebo Šatana a už sme drvili s pukom. V lete prišiel rad na futbal.“

Ako živé dieťa vyskúšal Zoltán viacero športov, až ho pohltilo džudo.

Ako sedemnásťročného ho pozvali do banskobystrickej Dukly. Rodičia na prvý raz povedali nie, ale keď videli plamienky v synových očiach, že by bol rád profesionálny džudista, privolili.

Sily mal vždy za dvoch

Učil sa za mäsiara. Sily mal vždy za dvoch a obratné ruky s nožmi pri porcovaní prasiatka. V mäsokombináte v rodnom meste zarobil nejakú tú korunu a prispieval do rodinného rozpočtu. Zvíťazila však túžba stať sa profesionálnym športovcom.

Dva mesiace na to, ako prišiel do Dukly, získal striebro z juniorských majstrovstiev Európy. V kariére sa kvalifikoval dvakrát na olympijské hry, do Atén 2004 a Pekingu 2008, čo bol výkon hodný zreteľa.

„Sklamal som sám seba, ale na tretí pokus to dám,“ povedal nám Zoltán v Slovenskom dome priamo v Pekingu po rýchlom vyradení zo súťaže v kategórii do 100 kg s Argentínčanom Costom.

„Áno, veľmi túžil dostať sa na svoju tretiu olympiádu,“ spomínala jeho mama Mária, keď už jej syn nebol medzi živými.

Necelé dva roky zostávali do olympijských hier v Londýne, keď sa to stalo…

Mal už priateľku Ivanu, od Dukly dostal byt, v roku 2010 sa mu začalo znova dariť po operácii kolena.

„Bol hanblivý, pod svalmi sa skrývalo romantické srdce,“ prezradila nám pár mesiacov po smrti jeho vtedajšia priateľka. Na prvé rande ju pozval do kina na rozprávku.

Bremeno z minulosti

Zoltán Pálkovács nosil v sebe jedno temné bremeno z minulosti. V roku 2002 sa na námestí v Banskej Bystrici dostala skupina džudistov, ktorí si vyšli zabaviť sa po majstrovstvách Slovenska, do potýčky.

Zoltán, ako neskôr vypovedal pred senátmi vojenských súdov, chránil pred útočníkom, ktorý mal povesť zádrapčivého chlapa, svojho kamaráta. Po bitke so Zoltánom zostal spomínaný muž ochrnutý.

Nasledovali súdy, dokazovanie. Pálkovácsa najprv odsúdili na nepodmienečný trest odňatia slobody za ublíženie na zdraví a za výtržníctvo.

Odvolací súd Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne zmenil v roku 2003 trest na podmienečný na 18 mesiacov so 4-ročnou skúšobnou dobou. Zoltána zaviazal vyplácať poškodenému bolestné. Z výplaty mu roky odchádzalo 20-tisíc korún mesačne (približne 660 eur).

Aj preto si zarábal v rakúskej lige.

Súvisiaci článok

Pán spoľahlivý. Získal tri majstrovské tituly, slovenský dres si obliekol 45-krát, o život ho pripravila rakovina

Čítajte viac

Havária na mokrej vozovke

Štartoval za Leibnitz. Bola to bežná forma zúročenia tréningu v medzinárodnej lige so snahou trochu si privyrobiť. Po dvoch víťazstvách sa s kamarátom Oliverom vybrali domov.

Zoltán bol pripútaný na sedadle spolujazdca. S priateľkou si ešte vymenili tri esemesky, že už smerujú domov. V nedeľu sa mali stretnúť. Bol to vzťah v rozpuku, ale už začali hovoriť o deťoch.

Kamaráta zavolal do Rakúska, aby nemusel vyčerpaný po ligovej súťaži šoférovať sám. Bolo desať minút pred jedenástou večer, keď auto dostalo na mokrej vozovke v pravotočivej zákrute šmyk, viackrát sa prevrátilo do priekopy. Dopadlo práve na Zolovu stranu a silný náraz mu zlomil väzy. Na mieste bol mŕtvy. Šofér Oliver vyviazol so zraneniami.

„Nechceli sme tomu uveriť, keď nám oznámili, čo sa stalo v Rakúsku,“ spomínala Zolova sestra Mária na vtedajšie pocity.

Zoltánov tréner Ján Gregor spomína, že z fotografie z miesta nehody spoznali Zolov džudistický malíček trčiaci spod plachty.

V mestečku Edlitz boli Gregor, Mária a jej manžel identifikovať telo nebohého.

„Prekladal som Zola do rakvy. Bol to neuveriteľný pocit vidieť ho mŕtveho. Bol predsa plný života, akoby nezničiteľný. Zostalo po ňom prázdno,“ spomína Gregor, bývalý reprezentačný tréner slovenských džudistov.

Pri vchode do haly na Štiavničkách v Banskej Bystrici visí na stene Pálkovácsova fotografia s víťazným gestom. V tej hale zostal kúsok z jeho ducha.

„Bol dobrák, každému sa snažil pomôcť a nedíval sa pritom na to, ako je na tom on sám,“ hovorila o ňom sestra Mária.

„Vidím to ako včera, keď prišiel Zolo so svojím kamarátom Števom Drugdom na tréning k nám,“ rozprával jeho prvý tréner v Rimavskej Sobote Juraj Svoreň.

„Zolo rýchlo postupoval a žal úspechy. Mal aj to šťastie, že už v jeho dorasteneckom veku sme mali možnosť cestovať cez otvorené hranice do zahraničia. Často sa tam stretával s budúcimi súpermi z Francúzska alebo Holandska. Na tatami nemal pred nikým prílišný rešpekt.“

Nenaplnil svoju lásku

Ďalší Pálkovácsov kolega a nedávny kandidát na riaditeľa Vojenského športového centra Dukla Anton Minárik spomínal: „Bol šťastný s priateľkou, tiež z toho, že sa mu darilo v športe. Začal mať formu a bol by sa dostal aj na tretie olympijské hry v Londýne 2012. Drsniak na tatami bol vo svojom vnútri veľmi citlivý.“

Predčasne odišiel džudista, ktorý mal veľa kamarátov, bol rešpektovaný, svojím vyžarovaním si to priam pýtal. Nenaplnil svoju lásku a športové sny, nehoda všetko preťala. Dlho po ňom bola v slovenskom džude diera. Zaplnili ju Milan Randl, najnovšie Marius Fízeľ.

Dobráčisko

Dva týždne pred jeho nehodou štartovali Pálkovács a Milan Randl na majstrovstvách sveta v Tokiu 2010.

„Na Zola spomínam len v dobrom. Mal som šestnásť, keď prišiel po mňa až do Pezinku, aby ma odviezol do Banskej Bystrice a potom na sústredenie na Štrbské Pleso. Pamätám si, že ma nechal prespať na ubytovni Dukly vo svojej izbe na jeho posteli a on si ustlal na zemi. Bol veľký dobráčisko. Mám s ním milión spomienok, roky sme spolu cestovali, súťažili. Chýba…“ vravel nám vojenský policajt a olympionik z Londýna 2012 Milan Randl.