Štefan Svitek má vysoké nároky - na seba, aj na svoje okolie

Kam viedli vaše kroky pred troma rokmi po skončení angažmánu v Spišskej Novej Vsi?

„Hneď nikam. Bol som v tom čase, dokonca od leta 2017, tréner českej ženskej reprezentácie a mali sme rozbehnutú kvalifikáciu ME 2023. Na ňu som vtedy upieral svoju basketbalovú pozornosť.“

Áno, spomíname si, že ste ten post v máji 2022 nečakane opustili. Nahradila vás Romana Ptáčková. Čo sa vtedy stalo?

„Nastal čas na zmenu. Postúpil som s českými basketbalistkami na ME 2019 aj 2021, ale ďalšiu kvalifikáciu sme nerozbehli optimálne. Vedenie tamojšej federácie ukončilo so mnou spoluprácu, čo som prijal ako realitu v živote basketbalového trénera. Podobné ,veci’ som prežil už aj v minulosti.“

Takže zrejme až potom ste hľadali nové pôsobisko.

„Dá sa to tak povedať. Vyše desať rokov som bol tréner v zahraničí. Či človek chce, alebo nechce, vždy tam ostane cudzinec. Preto som túžil byť znova doma. Prijal som ponuku z Miškovca, čo je síce tiež v zahraničí, ale úplne blízko môjho košického domova, kam som mohol odskočiť hocikedy.“

Čo v Miškovci robíte?

„Robil som... Dva roky som bol šéftréner mládeže, konkrétne dievčat, keďže klub DVTK sa zameriava na ženský basketbal. Súčasne som koučoval družstvo v kategórii U18. Vlani v lete som tam skončil, ale zostal som v Maďarsku. Ozvali sa mi z Vasasu Budapešť nemeckí tréneri, ktorých som spoznal ešte ako hráč v ich domovine, aby som sa k nim pridal. Tak som sa stal trénerom chlapcov v Budapešti.“

V akej vekovej kategórii? Ako sa vám s nimi darí?

„Mám na starosti družstvo U19. Pred týždňom sa naša súťaž skončila, obsadili sme 6. miesto. V klube, ale i ja osobne som spokojný, keďže sme museli zohľadňovať aj študijné povinnosti chlapcov a neraz do zostavy zasiahli aj ich zdravotné problémy.“

Takže sezóna sa pre vás už skončila?

„V tejto vekovej kategórii áno, ale celkom ešte nie. V maďarskom basketbale musia mať kluby v súťaži aj družstvo do 21 rokov. Zhruba polovica z mojej ,devätnástky’ často zaskakovala v U21. A tento tím má ešte stále povinnosti. Na prelome tohto a budúceho mesiaca bude turnaj o titul majstra. Budem vtedy v U21 pomáhať ako asistent trénera.“

Potom v klube skončíte, alebo tam budete pokračovať? Myslíme tým na najbližšiu sezónu.

„Ostávam vo Vasasi i naďalej. S mojimi chlapcami budem ešte trénovať do konca júna, až potom nás čaká voľno. Prechod do Budapešti som neoľutoval. V klube vládne pracovný profesionalizmus, čo mi veľmi vyhovuje. Vždy a všade mám vysoké nároky na svoju prácu, ale aj na svoje okolie. Zatiaľ sa tam cítim veľmi dobre.“

Na ME ste sa s basketbalistkami Maďarska predstavili v rokoch 2015 a 2017, rovnako s Češkami na európskom šampionáte 2019 a 2021. Nie je vám ľúto, že ste takúto možnosť nikdy nemali so Slovenkami?

„To by ani nemala byť otázka na mňa, ale na kompetentných v slovenskom basketbale... Nikdy ma nikto v takejto súvislosti neoslovil, takže nemám čo ľutovať. Akurát ma k slovenskej ženskej reprezentácii viaže jedna zvláštna skúsenosť. Ako tréner košických žien som sa stal asistentom Američanky Pokey Chatmanovej. Bol som s tímom na sústredeniach i niekoľkých zápasoch, ale na ďalšie akcie ma už nezavolali. Zrazu mala Pokey vedľa seba svoju americkú asistentku.“

Skúsme radostnejšie témy z vašich trénerských rokov. So ženskými klubmi ste dosiahli značné úspechy. Ktoré vás hrejú najviac?

„Našťastie, mám na čo spomínať, veď tých úspechov bolo viacero. Nikde sme sa k nim nedostali ľahko. Pre Košice, s ktorými mám štyri tituly, bol napríklad vždy silný súper Ružomberok. Na medzinárodnej scéne som s Good Angels postúpil do najlepšej osmičky v Európskej lige, s Ružomberkom do semifinále Európskeho pohára FIBA. Výborné roky som prežil aj v Poľsku, mám odtiaľ dva tituly s Krakovom, prvenstvo po základnej časti s Toruňou, pričom si treba uvedomiť vysokú kvalitu poľskej ženskej ligy.“

Z takýchto klubov vám už neprichádzajú ponuky na trénerské pôsobenie?

„Ak ostaneme iba pri Poľsku, tak vlani v lete som ich mal odtiaľ až tri. Neboli však zblízka, preto som ani jednu neprijal. Napríklad Toruň je oveľa ďalej, než napríklad Budapešť, odkiaľ viem prísť rýchlo domov každý týždeň.“

Vrátite sa ešte niekedy do vrcholového ženského či mužského basketbalu?

„Nikdy nehovor nikdy. To platí aj u mňa, hoci už nie som vo veku, v ktorom by u mňa takéto ambície prevládali. Na túto otázku nepoznám presnú odpoveď.“

Vaše skúsenosti by mohlo využiť aj Slovensko, napríklad pri niektorej mládežníckej reprezentácii. Nemali ste takú možnosť?

„Asi ste niečo vlani počuli. Vtedy ma oslovili v súvislosti s dievčenskou osemnástkou. Nebol som proti. Lenže nič sa konkrétne a oficiálne nedoriešilo, bez čoho si takúto prácu neviem predstaviť. Preto nie som doma ani na takomto poste.“

Poďme na skok k vašej bohatej hráčskej kariére. Čo sa vám z nej najviac vynára?

„Spomienky sú krásne. Mohol som byť ako reprezentant Československa spoluhráč takých legiend ako boli Stanislav Kropilák, Kamil Brabenec, Jaroslav Skála, Peter Rajniak, Vlastimil Havlík, Juraj Žuffa či Oto Matický, pričom všetkých, čo by si to zaslúžili, ani nemožno vymenovať. Viedli ma trénerské legendy Pavel Petera, Jan Bobrovský aj Jiří Zídek. S basketbalom som pochodil celý svet, hral som na dvoch ME, takmer 11 rokov v Nemecku, krátko v Rakúsku či Maďarsku, v niekoľkých kluboch na Slovensku a najmä v Košiciach. S týmto športom som vyrastal a žijem v ňom stále.“