Hejkovej rozlúčka je (vraj) už definitívna

Je známe konštatovanie nikdy nehovor nikdy. Platí to aj vo vašom prípade? Či ozaj už nikdy nebudete koučovať svoje zverenky pod košmi?

„Slovo nikdy tentoraz plne platí. Ozaj som v piatok skončila. Bola to moja rozlúčka s dlhou trénerskou kariérou.“

Aká bola v terajšom českom finále? Nemali ste chvíľami obavy, že sa séria proti Žabinám môže predĺžiť?

„Bolo to očividne jednoduchšie než pred rokom, keď sme jeden zápas so Žabinami prehrali. Teraz sa to skončilo 3:0, čo hovorí veľa.“

V Brne ste teraz nezvíťazili ľahko. Takže ten posledný krok doma nemusel byť ľahký, ale vaše zverenky ho zvládli.

„Sama som bola milo prekvapená, ako koncentrovane hrali. Tobôž po tom, ako videli čo všetko sa okolo mňa deje. Nedali sa však tým ,hurhajom’ vyrušiť.“

Zachytili sme v jednom vašom vyjadrení, že ste mali nevídane veľa mimobasketbalových povinností. Môžete nám ich trochu priblížiť?

„Už niekoľko dní vopred ma neustále niekto oslovoval, aby som sa vyjadrila k môjmu poslednému zápasu. Keď som prišla v piatok do haly, čakalo ma tam tuším sedem kamier a takisto ďalšie médiá. Sledovali každý môj krok. To dievčatá videli, ale nijako veľmi to nimi nezamávalo, čo sa týkalo neskoršieho zápasu. Ukázali, že sú skutočné profíčky. Už v prvej štvrtine, ktorú sme vyhrali 23:9, načrtli, ako sa tento posledný zápas bude vyvíjať.“

Vieme, že ste mali v uplynulých týždňoch až tri rozlúčky a táto je teda definitívna. Ktorá bola pre vás najemotívnejšia?

„Viem, kam mierite... Každá mala svoj osobitý príbeh, ale aj výraznú odlišnosť. Tú prvú rozlúčku som prijala s rozpakmi. Klub sa rozhodol na konci februára pripomenúť, že budem doma v Prahe viesť posledný euroligový zápas.

Hoci sme nad Landesom vo Francúzsku zvíťazili o štyri body, všetko bolo pred odvetou otvorené. Zvládli sme ju však, postúpili sme do euroligového Final Six, takže to dobre dopadlo. Rozlúčka na začiatku apríla v španielskej Zaragoze bola nad všetky očakávania.

Postupne sme tam vyhrali tri náročné zápasy, vrátane finále, čo bol priam uskutočnený sen. Keď po zisku titulu takmer celá hala skandovala na moju adresu ,MVP’, tam ma to ozaj dojalo. Na túto poslednú pražskú rozlúčku som už bola dobre pripravená.“

V takomto jarnom období sme od vás neraz počuli, že ešte rok to v tej Prahe potiahnem. Začalo sa to už po prvom euroligovom titule s USK po sezóne 2014/2015?

„Nie, vtedy ešte. Veď som bola v klube ešte krátko, len tri roky. Takéto slová som začala hovoriť niekedy okolo roku 2018, keď sa mi zdalo, že sa do európskej špičky nedostávame ľahko. Presnejšie, že už je takmer nad naše sily. Potom však vždy prišlo nejaké povzbudenie, a tak som sa dohodla ešte na rok, niekedy aj na dva. Isté však je, že som si takto kariéru predĺžila ústnou dohodou najmenej päťkrát.“

Preto sme teraz neveľmi verili, dovoľte nám to konštatovať, že ozaj skončíte, tobôž, keď prídu úspechy. Kedy ste sa rozhodli definitívne?

„Bolo to vo februári. Z niektorých vecí, ktoré sa mi nechce podrobne opisovať, som bola otrávená. Začala som si uvedomovať svoj vek, takisto aj realitu, že predsa niekedy už skončiť musím. S vedením klubu som si to všetko ujasnila a ostali sme na tejto dohode.“

A potom prišiel pre USK druhý euroligový triumf po desiatich rokoch, pre vás šiesty trénerský, ktorý mohol predsa všetko zmeniť.

„Lenže nezmenil. Akurát rozlúčka s európskou scénou bola taká krásna, na akú som si ani netrúfala pomyslieť.“

Kto všetko prišiel na váš posledný zápas teraz do Prahy?

„Určite by som všetkých ľudí, ktorí sú mi blízki, ani nevedela vymenovať. Prišli viaceré dievčatá ešte z ružomberskej éry, ale i zo slovenskej reprezentácie. Ďalší boli so mnou na diaľku, viem o nich, mali iné pracovné či rodinné povinnosti, pribrzdili ich aj zdravotné problémy.

Som im vďačná, že na mňa mysleli aj myslia. Najmä po Zaragoze som na blahoželania odpovedala aj s niekoľkodňovým meškaním, tak veľa ich bolo.“

S trénerskou kariérou ste začali v Ružomberku pred 38 rokmi, nelákalo vás predsa len číslo 40 v tejto bilancii?

„V mnohých číslach, ktoré teraz okolo mňa lietajú, som zbadala aj tú tridsaťosmičku. Veď je to krásne číslo, načo ho ešte zväčšovať. Ozaj to stačilo.“

Dlho sa zdalo, ak ostaneme na chvíľu len pri republikových tituloch, že najviac vás bude zdobiť 13 titulov s Ružomberkom. Čo hovoríte na to, že práve toľko ste dosiahli aj s USK Praha?

„Trinástka je jednoducho moje šťastné číslo! Veď i tento mesiac bolo trinásteho, keď som s USK získala v Zaragoze euroligový titul. Keď som pred mnohými rokmi úspešne zmaturovala, bolo tiež trinásteho. Takýto dátum sa viaže aj sestrinej maturite. Švagor sa narodil trinásteho. Aj v dátume 2013, keď som získala prvý titul s USK, je predsa toto číslo. Krásna symbolika.“

Je už známe, kto vás nahradí na trénerskom poste v USK Praha?

„Toto nie je moja parketa. Túto informáciu musí priniesť klub, čo sa zrejme v blízkom čase aj stane, keďže sa už, ako tradične, formuje aj káder na najbližšiu sezónu.“

Pred niekoľkými týždňami odznelo, že ste pripravená v pražskom klube odovzdávať i naďalej svoje skúsenosti. Aká bude vaša pozícia?

„Vyjasňuje sa to, na čo môže mať vplyv aj nový tréner. Akurát môžem prezradiť, že od jesene by som mala pendlovať medzi Prahou a Bratislavou, čo znamená, že budem podstatne viac doma než v uplynulých rokoch.“