Mia Pohánková s trofejou. (zdroj: Šport/Jano Koller)
Čerstvá juniorská šampiónka tenisového Wimbledonu MIA POHÁNKOVÁ je už doma. V rozhovore s predstaviteľmi slovenských médií po tlačovej konferencii prezradila, aké náročné bolo vyhrať turnaj na londýnskej tráve, aj to, čo prežívala pred začiatkom finále a komu držala palce vo finále mužov.
Čo hovoríte na to, že vďaka vám má Slovensko opäť wimbledonskú šampiónku?
„Zrejme sa nám hrá na londýnskej tráve dobre. To, že sme dvakrát po sebe dokázali vo Wimbledone uspieť, je výborné pre náš tenis i celé Slovensko. Veľmi sa z toho teším.
Veľmi som si želala, aby sme tam uspeli v doch ročníkoch bez prestávky, čo nám už nikto nezoberie. Je zaujímavé, že už v Melbourne som bola kúsok od postupu do finále a Renča Jamrichová práve Australian Open vyhrala.
Takže oba grandslamy, na ktorých ona triumfovala, vyšli aj mne. Veľmi som túžila opäť priniesť trofej na Slovensko. Nie hocijakej krajine sa podarí zopakovať triumf.“
Podľa výsledkov ste postupovali suverénne, stratili ste jediný set. Ako to vyzeralo na kurte?
„Boli to mimoriadne náročné zápasy. Musela som byť pripravená aj po mentálnej stránke, pretože som mala naozaj ťažký žreb. Teší ma, ako som to zvládla.“
Wimbledonskú šampoónku privítal v NTC prezident Slovenského tenisového zväzu Miloslav Mečíř. (zdroj: Šport/Jano Koller)
Čelili ste trom nasadeným súperkám vrátane svetovej jednotky Emerson Jonesovej. Ktorý duel bol najťažší?
„Zrejme v druhom kole proti Francúzke Efremovovej. Bolo to náročné stretnutie po fyzickej aj mentálnej stránke. Žiadny však nebol ľahký.“
Čo ste prežívali pred začiatkom finále?
„V prvom rade som sa tešila. Najskôr som mala radosť z toho, že finále bolo na veľkom dvorci, kde sa hrá úplne inak. Som rada, že som si na to pomerne rýchlo zvykla.
Samozrejme, veľkí hráči tam nastupujú pravidelne, no ja som dovtedy hrala na menších. Inak som sa koncentrovala len na svoju hru a súperku.“
Mia Pohanková. (zdroj: Facebook Slovenský tenisový zväz)
Aké boli oslavy?
„Zatiaľ žiadne a ani ich príliš neplánujem. Zrejme si len sadneme doma v kruhu rodiny. Bola som na slávnostnej večeri víťazov, čo som si užila, pretože neviem, či sa tam ešte niekedy dostanem. Hádam áno...
Stretla som tam singlových víťazov Igu Swiatekovú a Jannika Sinnera, vzájomne sme si zagratulovali. Predtým nám dali možnosť vybrať si šaty, mne najlepšie sadli čierne.“
Prekvapil vás rýchly priebeh ženského finále, v ktorom Swiateková zdolala Anisimovovú 6:0, 6:0?
„Hrali v rovnakom čase ako ja svoje finále a myslela som si, že ho možno ešte aj stihnem. Napokon dohrali skôr než my, takže som bola v šoku aj z toho. V mužskom finále som držala palce Carlosovi Alcarazovi. Žiaľ, ten prehral.“
Veľmi som túžila opäť priniesť trofej na Slovensko. Nie hocijakej krajine sa podarí zopakovať triumf.“
Čakali ste, že svoj prvý grandslam získate práve na tráve, keďže tento povrch u nás nie je bežný?
„Nevnímam to až tak. Je to však pekný a vzácny titul. Wimbledon je veľký turnaj s obrovskou históriou, vážim si to. Ešte som si však zrejme úplne neuvedomila, čo sa mi podarilo. Prešli totiž len dva dni a ani som sa poriadne nevyspala.“
Čo vám bežalo hlavou vo finále za nepriaznivého stavu 1:3?
„Hlavne aby som zostala koncentrovaná a aby som niečo zmenila. Vedela som, že ako náhle moja súperka získa moje podanie, len ťažko pustí set.
Nejako som to však dokázala otočiť a začala som hrať minimálne o 50 percent lepšie. Víťazstvo mi dodalo veľa motivácie do svojej budúcnosti.“
Ako ju teda vidíte, prípadne aj s postupným prechodom do ženského tenisu?
„Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať v najbližších mesiacoch. Určite vycestujem na juniorku US Open a potom bude záležať od môjho postavenia vo svetovom rebríčku.
Dostať sa medzi ženy nie je jednoduché. Karty na turnaje nedostanem len tak, musím si to odpracovať. Našťastie už nejaké body v rebríčku WTA mám. Dostanem sa tak aspoň na niektoré podujatia kategórie futures, z čoho sa teším.“
