Michal Sersen bol kapitánom Slovana Bratislava. (zdroj: Šport/Jano Koller)
V slovenskej extralige odohral Michal Sersen 1010 zápasov odohral, z toho rekordných 832 v drese Slovana Bratislava.
Tridsaťdeväťročný obranca veril, že ešte pomôže belasým v jednej sezóne, ale tím mu neponúkol zmluvu. Preto sa rozhodol o veľkú zmenu a momentálne už žije so synom v Tampere, kde je trénerom tímu Tappary do 15 rokov.
Oznámili ste oficiálny koniec kariéry, čo preto rozhodlo?
„Najviac zavážilo to, že nepokračujem v Slovane Bratislava. Následne som sa pozrel dopredu, čo by bolo najlepšie pre mňa aj staršieho syna, ktorý má štrnásť rokov. Ide mi predovšetkým o jeho rozvoj. Keď som sa v minulosti rozprával s bývalými kolegami, ktorí mali deti na severe Európy, nepočul som negatívnu spätnú väzbu. Pochvaľovali si, bez ohľadu na to, či sa presadili alebo nie. Dostal som možnosť trénovať vo fínskom systéme v špičkovom klube. Spojil som dve veci dokopy, budúcnosť mňa aj syna.“
Slovan už po minulej sezóne oznámil, že nemá o vás záujem, nezvažovali ste iné ponuky?
„Chvíľu som nad tým rozmýšľal, lebo mal som chuť po sezóne ešte hrať. Nemal som hneď na druhý deň po spomínanom oznámení jasno, kam pôjdem. Zo strany Slovana k žiadnej komunikácii počas minulého ročníka nedošlo. Keď prišla možnosť ísť do Tampere, rozhodol som sa rýchlo.“
Z bratislavského klubu vám ponúkali miesto pri mládeži, to ste nezvažovali?
„V tom čase som to necítil, že by som to chcel robiť. Spojil som teraz dve veci, ide mi prioritne o syna. Nevidel som sa v pozícii pri siedmakoch Slovana.“
Aká emócia u vás prevláda smerom k Slovanu?
„Ani neviem, či by som to nazval sklamaním. Mrzí ma, že sme sa nebavili o všetkom počas minulej sezóny, mohlo to dopadnúť inak. Teraz sa už na to nesústredím, je to pre mňa uzavretá kapitola. Skončil som a to je celé.“
So Slovanom vás spája osemnásť sezón, mnoho s kapitánskym céčkom, rozmýšľate nad rozlúčkovým zápasom s kariérou?
„Túto ponuku som dostal pri mojom odchode, ale prakticky od apríla sa mi nikto neozval. Myslím si, že to nie je v moje kompetencii.“
Ako dlho vám trvalo, kým ste sa zmierili, že hráčska kariéra končí?
„Prvotný moment som bol prekvapený a sklamaný. Našťastie to rýchlo prebehlo a so synom sme boli v Tampere už na konci mája. Zisťoval som si, čo bude moja náplň práce. Videl som, ako to v klube funguje a po dohode s manželkou, keďže doma ostala s mladším synom, sme sa rozhodli, že to je pre nás najlepšia cesta.“
Sledujete naďalej výsledky Slovana, alebo ste zanevreli na klub?
„Nemám prečo zanevrieť. Nemám veľmi možnosť sledovať zápasy, prípravu som nevidel, pozriem si minimálne výsledky.“
Michal Sersen so synom Michalom už vo farbách Tappary Tampere. (zdroj: Archív Michala Sersena)
V Tampere trénujete tím U15, aké sú vaše povinnosti?
„Všetci tréneri tu majú na starosti len jednu kategóriu. Hlavný tréner chodí s tímom na rozcvičky, do posilňovne, nie je to len práca na ľade. Pracujeme šesťkrát v týždni, okrem stredy. Doobeda chodím na ľad aj s ďalšími kategóriami, pomáham najmä obrancom.“
Ako to máte s trénerskou licenciou?
„Čo som bol prekvapený, nikto odo mňa nevyžadoval licenciu. Chcú, aby som predovšetkým obrancom odovzdal svoje skúsenosti. Prihlásil som sa na Slovensku na C licenciu. Plus chcem študovať niektorý z odborov aj vo Fínsku.“
Ako ste ste sa dostali k pozícii v top tíme Tappara Tampere?
„Predsa len hrával som dvadsať rokov, čo je dlhá doba. Stretnete sa za ten čas s veľa hráčmi a trénermi. S niektorými ostanete v kontakte, máme dobré vzťahy. Zavolal som si s bývalým spoluhráčom, ktorý ma odporučil. Po prvom telefonáte s manažérom Tappary som mal dobrý pocit. Kariéru som mal dlhú aj na reprezentačnej úrovni, poznali ma.“
Začínate vysoko, keďže tamperský klub je aj zázemím jeden z najlepších v Európe, čo k tomu môžete povedať?
„Bola to jedna z vecí, prečo sa mi rozhodovalo jednoducho. Patria k európskej špičke a majú ambíciu sa posúvať ešte dopredu. Preto chcú kvalitných ľudí so skúsenosťami. Je super vidieť, ako to tu funguje. Nie všetky fínske kluby však majú také podmienky.“
Michal Sersen je trénerom tímu U15 v Tappare Tampere. (zdroj: Archív Michala Sersena)
Rozmýšľate už, či chcete v budúcnosti trénovať mládež alebo mužov?
„Teraz som v tejto pozícii dva mesiace. Zistím po prvej sezóne, či ma to bude baviť. Pred pol rokom som nemal ambíciu trénovať mládež, ale situácia sa vyvinula inak. Uvidíme, čo poviem po sezóne. Bude sa to odvíjať aj od toho, ako to pôjde synovi. Som otvorený všetkým možnostiam.“
Chýba vám hráčska kariéra?
„Nastavil som sa, že už to je za mnou. Boli sme sa pozrieť aj na zápasy a nechýbalo mi to. Viem, čo to obnáša, dostať sa do zápasovej formy. Je to už za mnou.“
Máte za sebou dlhé roky v profesionálnom hokeji, na čo najradšej spomínate?
„Čas letí, inak sa spomína na veci spred dvadsať rokov a na posledný titul. Už ako dorastenci sme vyhrali dva tituly po sebe, potom sme hrali dvakrát finále Memorial Cupu v Kanade a raz sme ho vyhrali.
Potom prišiel návrat na Slovensko a dva tituly s veľkými hráčmi ako Kuľha, Hujsa, Kapuš, Vaic, brankár Hovi, čo bolo nádherné obdobie. Ešte som zabudol spomenúť osemnástky, kde sme získali striebro proti domácim Rusom s Malkinom a Ovečkinom. Úžasne chytal fenomenálny Jaro Halák, super robotu odviedli všetci chalani.
Veľká časť mužstva sa živila hokejom. Andrej Meszároš v NHL, v medzinárodnom hokeji potom Ivan Baranka, Štefan Ružička, ešte aktívni hokejisti Vlado Dravecký s Adamom Drgoňom.
Potom nemôžem zabudnúť na seniorské striebro z Helsínk 2012 s fantastickými hráčmi ako Chára, Šatan, Handzuš či Sekera. Potom som si užil aj premiérový titul pre Banskú Bystricu, aj keď som tam bol len dva, tri mesiace. Bol to tiež zážitok. A naposledy aj fantastický storočnicový titul na Slovane, z čoho mám emócie dodnes. Užil som si každý jeden úspech.“
Máte za sebou bohatú medzinárodnú kariéru, v juniorke ste hrali dvakrát o spomínaný Memorial Cup v tíme po boku Sidneyho Crosbyho, aj ste rozmýšľali, čo vám chýbalo na NHL, kde vás kedysi draftoval Pittsburgh Penguins?
„Ťažko povedať, či som urobil chybu ja. Vždy som sa riadil, že musím makať naplno a poctivo. Snažil sa odovzdať maximum na ľade aj mimo neho. Sám sebe by som nič nevyčítal. Mrzí ma, že som sa kvôli zraneniu nedostal na olympijské hry do Soči.“
Spomína sa na to, ako ste hrávali s Crosbym. Ostali ste v kontakte?
„Keď som odišiel do Európy, neboli sme dlhšie v kontakte. Ešte nefungovali sociálne siete, ani sa mu nedalo dovolať, lebo mal stále plnú schránku. Potom sme sa tuším stretli na niektorých z majstrovstiev sveta a obnovili sme kontakt. Teraz si z času na čas napíšeme. Je to najlepší hráč, s ktorým som hral. Stretol som však aj ďalších vynikajúcich hokejistov, či už slovenských alebo zahraničných.“
Pri kvalite, ktorú ste mali v najlepších rokoch bolo až neuveriteľné, že ste boli verný osemnásť sezón Slovanu, už ste sa nad tým stihli zamyslieť?
„Nie je to úplne štandardné, ale som vďačný, že to takto vyšlo. Keď som dostával dres od Riša Kapuša za historicky najvyšší počet zápasov za Slovan, povedal som si, že je to už celkom slušné. Sám by som tomu neveril, že odohrám za taký veľkoklub toľko sezón. Je to neuveriteľné.“
