Slovensko reprezentoval už ako 15-ročný. Vynikal poctivosťou, prehľadom, bol osobnosťou na palubovke aj mimo nej

„Od začiatku som bol športovo založené dieťa. Každý šport, ktorý sa dal hrať vonku, sme s kamarátmi hrali. Futbal, hokej, basketbal. Neustále sme niekde behali s loptou, neustále sme športovali. Od útleho detstva sme boli takto vedení,“ začína svoje spomínanie Anton Gavel, jeden z najlepších basketbalistov, akí sa narodili v krajine pod Tatrami.

Inšpiráciu však celkom isto nachádzal aj doma: „Obaja rodičia hrali basketbal. Mama na najvyššej československej úrovni, otec hrával druhú československú ligu. Obaja boli spojení s basketom. Keď otec začal trénovať vo Svite, začal som popri ňom pobehovať. No a zostal som pri baskete až doteraz.“

Keďže rodičia Gavelovci, otec Anton aj mama Emília, obetovali svoj čas výchove malých basketbalistov a basketbalistiek, cez ruky im ako zverenec prešiel aj ich syn.

„Obaja ma viedli. Viackrát som trénoval pod mojim otcom. Určite to bola dobrá vec, aj keď v tom momente, ako chlapec, som to tak možno nevnímal. Bol na mňa o čosi tvrdší. Ale možno to bolo to pravé, čo ma posunulo ďalej než ostatných,“ hovorí víťaz ankety najlepší basketbalista Slovenska za roky 2005, 2010, 2011 a 2012.

Mnohí neskorší úspešní športovci v mladosti vynikali vo viacerých disciplínach a v istom momente sa museli rozhodnúť, vybrať si, ktorou cestou sa vydajú.

Gavel na podobné rázcestie nikdy neprišiel: „Rovnako ako mnohí chlapci od nás som uvažoval o hokeji. V Košiciach som síce začal s krasokorčuľovaním, ale čoskoro sme sa presťahovali do Popradu. Navštevoval som hokejovú školu v Spišskej Sobote, ale keďže otec trénoval vo Svite, začal som s basketom a už pri ňom zostal. Keď už sme mali tréningy každý druhý deň, o inom športe som ani neuvažoval.“

Súvisiaci článok

Svoje 70. narodeniny by určite poriadne oslávil, Stano Kropilák mal rád ľudí i zábavu s nimi

Čítajte viac

Vzory nachádzal aj v extralige

„V škole to bolo v poriadku. Keď boli tréningy len popoludní, nebol problém stíhať školské povinnosti. Vždy bolo u nás dôležité, aby moje školské výsledky boli na solídnej úrovni,“ spomína s odstupom mnohých rokov bývalý špičkový rozohrávač, ktorý aj na palubovke vynikal svojou poctivosťou, (hernou) inteligenciou a prehľadom a mimo palubovky zas kultivovaným vystupovaním, precíznosťou a prirodzeným vodcovstvom. 

Už počas štúdia na „základke“ sa Anton Gavel začal pohrávať s myšlienkou, že basketbal by nemusel byť len jeho obľúbenou kratochvíľou: „V šiestej či siedmej triede, keď prišli nejaké úspechy, začal som uvažovať, že by som raz možno chcel hrať aj profesionálne. Vo Svite sme videli v prvom tíme profesionálov. Chodili sme na zápasy, povzbudzovali. Mali sme cieľ – možno nie hneď, že by nás šport mohol živiť, ale nejaký ten cieľ tam isto bol. Potom, keď som v šestnástich, dostal ponuku najprv z reprezentácie a následne zo Svitu, rozmýšľal som, že zrejme je to tá cesta, po ktorej chcem kráčať do budúcnosti.“

Pokiaľ ide o hráčske vzory, o tie nebola v deväťdesiatych rokoch núdza. NBA prežívala „zlatý vek“, jej najväčšie osobnosti zdobili aj medzinárodné turnaje, počnúc olympiádou v Barcelone 1992. Európsky basketbal sa kvalitatívne doťahoval na ten zámorský.

Talentovaný mladík, o ktorom sa postupne šíril chýr aj ďaleko za hranicami popradského okresu, mal vzorov hneď viacero: „Začal by som hráčmi, s ktorými som hral, ako Dušan Bohunický a Pišta Svitek. S tým som potom pôsobil tri roky aj v Nemecku. Ale spomeniem aj ďalších z extraligy, či už to bol Dragan Ristanovič, Oleg Meleščenko, zo Slovákov Peťo Orgler a iní. V európskom basketbale som mal veľký vzor Sašu Djordjeviča. Neskutočný hráč, keď som sa naň díval. Potom, o veľa rokov neskôr, som pod ním mohol aj trénovať v Bayerne.

Čo sa týka typických vzorov našej generácie, to boli Michael Jordan, Magic Johnson či Larry Bird. Velikáni, ktorých sme všetci sledovali, hoci vtedy sme nemali možnosť pozerať každý zápas ako teraz.“

V mužskej reprezentácii začínal už ako 16-ročný v roku 2000. O päť rokov neskôr, v kvalifikácii ME 2007 už patril medzi najvýraznejšie opory. (zdroj: TASR - Henrich Mišovič)

Maturoval v Nemecku

Talent a kvality mladučkého Antona boli také neprehliadnuteľné, že už v pätnástich rokoch dostal pozvánku do národného tímu. Nie do juniorského. Rovno do seniorského: „Kuriózne bolo, že na prvý zápas v reprezentácii som nastúpil skôr než na prvý zápas v lige. Podarilo sa nám vyhrať Slovenský pohár proti vtedy veľkému Pezinku, čo bolo skvelé. Hrali sme extraligové finále.“

Extraliga mala na začiatku nového milénia solídnu úroveň, tón udával spomínaný Pezinok, ktorý jej vládol nepretržite šesť rokov (1997 až 2022). Mal viacerých dôstojných vyzývateľov, medzi nimi Svit. Klub s obrovskou tradíciou. Vôbec prvý spomedzi slovenských, ktorý v roku 1961 vybojoval „federálny“ titul.

Lenže Anton Gavel dlho pod Tatrami nezotrval, a vrátil sa do našej najvyššej súťaže – presne na dva zápasy – takmer o dekádu neskôr, na začiatku ročníka 2009/10. V roku 2001 totiž ako 16-ročný zamieril do Nemecka. Najprv do Karslruhe, potom do Giessenu. V zahraničí zložil aj maturitu.

Odísť v mladom veku nebolo ľahké pre šikovného basketbalistu ani pre jeho najbližších: „Za rodičmi mi najprv bývalo aj smutno. Až po pár rokoch som zistil, že ani pre nich to nebolo ľahké. Pustiť syna, navyše jedináčika, v šestnástich žiť do zahraničia a vidieť ho len párkrát do roka...“

Súvisiaci článok

Je jeden z pätice Slovákov, ktorí majú striebro z ME 1985. Na trénera nemal ťažké srdce ani vtedy, keď ho takmer neposielal na ihrisko

Čítajte viac

Na (kariérnych) križovatkách

Práve odchod do Nemecka dnes Anton Gavel považuje za jednu z najdôležitejších kariérnych križovatiek. V roku 2006 už bol etablovanou hviezdičkou Bundesligy, keď zamieril na dva roky do španielskej Murcie. Tamojšia ACB liga je považovanú za druhú najlepšiu národnú súťaž sveta, hneď po americkej NBA.

Nasledoval ročný angažmán v gréckom Arise Solún. Tri sezóny v dvoch kvalitných európskych ligách. Košický rodák sa v nich nestratil, no ani nežiaril. Potom však prišiel ďalší zásadný zlom: „Okrem toho prvého, odchodu do Nemecka, druhý prišiel v roku 2009, keď som skončil v Grécku. Zostal som bez angažmánu, možno dva či tri mesiace. Až niekedy v novembri som dostal ponuku z Bambergu a odvtedy sa moja kariéra začala vyvíjať tým úplne najlepším smerom.“

Zvyšok je história. Bambergu pomohol vybojovať majstrovský titul štyrikrát v rade! Solídne si počínal v Eurolige, považovanej za druhú najelitnejšiu klubovú súťaž sveta. Navyše cenné služby odvádzal aj ako kapitán slovenskej reprezentácie.

V roku 2014 ho zlákal iný gigant, slávny Bayern Mníchov, ktorý po vzore Realu Madrid či FC Barcelona túžil vybudovať silný basketbalový mančaft. A Gavel mal byť jedným z jeho pilierov.

Gavel bol v Nemecku ako doma a keď tam požiadal o pas, netušil, že príde o slovenské občianstvo. Na reprezentačnej úrovni tak napísal poslednú kapitolu v roku 2015, keď sa v drese Nemecka predstavil na európskom šampionáte po boku legendárneho Dirka Nowitzkého.

Hráčsku kariéru uzavrel Anton Gavel titulom v Bayerne po skončení ročníka 2017/18. Zažil počas nej mnoho. Viac, než si ako chlapec dovolil snívať: „Tituly, ktoré sa nám ako tímu podarilo vybojovať, sú čímsi, na čo sa nezabúda. Samozrejme, rád budem spomínať na stretnutia v Eurolige, na vystúpenia v drese slovenskej reprezentácie, na účasť na Eurobaskete v drese tej nemeckej.

Tých momentov je ozaj viacero. Ale ešte väčšie momenty sú tie, ktoré človek prežije mimo paluboviek, ako je narodenie syna a dcéry. Zo športových momentov sú najsilnejšími spomienkami obvykle tie, keď človek dosiahol nejaký úspech.“

Od basketbalu však Anton Gavel dlho neoddychoval. V roku 2019 začal pôsobiť ako tréner tímu Orange Academy, čo je „farma“ bundesligového klubu Ratiopharm Ulm. A práve na tejto adrese dostal pred štartom ročníka 2022/23 ponuku viesť A-tím.

Po skončení hráčskej kariéry sa Gavel vydal na trénerskú dráhu. Hneď vo svojej prvej sezóne ovládol Bundesligu. Vlani sa s Bambergom predstavil aj v Bratislave. (zdroj: TASR - Martin Baumann)

Výsledok? So zostavou, ktorá rozhodne nepatrila medzi favoritov, získal hneď vo svojej prvej sezóne na najvyššej úrovni bundesligový titul! Triumf, ktorý vyvolal svetový ohlas.

Od vlaňajška pôsobí kouč Gavel opäť v Bambergu. Keď sa ho však pýtame, či sa v trénerskom remesle našiel, zamýšľa sa: „Neviem, ešte stále je priskoro. Som v tom len pár rokov. Na najvyššej úrovni pracujem len tri roky. Stále sa musím veľa učiť. Prvá sezóna vyšla neskutočne, zapísali sme sa do análov nemeckého basketbalu. Ale inak ešte len uvidím, či práve trénerstvo ma bude napĺňať aj ďalej. Samozrejme, basketbal ma určite bude napĺňať.“