Svoje 70. narodeniny by určite poriadne oslávil, Stano Kropilák mal rád ľudí i zábavu s nimi

V utorok 10. júna by mal legendárny basketbalista Stanislav Kropilák 70 rokov. Historicky najlepší Slovák pod večne deravými košmi by určite toto svoje životné jubileum poriadne oslávil, keďže žiadna zábava nebola preňho cudzia. Sám bol takmer vždy jej hlavný protagonista.

Predal svoj olympijský oblek

Vydania knihy o sebe s názvom „Hral (som) aj žil naplno“ sa, žiaľ, nedožil, ale počas prípravy tejto publikácie nemálo o sebe prezradil.

Z huncútstiev a nevšedných zážitkov vyniká napríklad jedna z olympijskej Moskvy 1980, čo bol po Montréale 1976 už jeho druhý štart pod piatimi kruhmi.

„Predajte mi váš olympijský oblek. Je veľmi pekný, darovala by som ho svojmu synovi. Moja prvá odpoveď bola, že nemôžem.

Ale po niekoľkých dňoch naliehania som tamojšej ,dežurnej’ podľahol. Zaplatila zaň toľko rubľov, že sme mali za ne päť fliaš dobrej ruskej vodky,“ spomínal s veľkým smiechom.

A ešte väčšmi sa zabával na tom, keď mu chcela kupujúca oblek vrátiť, keďže jej synovi bol priveľký, najmä rukávy mu boli dlhé.

Spätný obchod sa neuskutočnil, náš olympionik túto rovnošatu oželel, vraj bez väčších výčitiek svedomia.

„Kily“ by už aj tak nemal zaň ako zaplatiť, z utŕžených rubľov už ostali iba prázdne fľašky.

Tri úspechy si cenil najviac

V jeho najslávnejšej ére, keď obliekal dres Interu Bratislava, hľadisko ikonickej športovej haly na Pasienkoch priam praskalo vo švíkoch.

Na významnejších zápasoch sa tam tiesnilo aj vyše štyritisíc divákov, fanúšikmi boli posiate aj schody medzi sedadlami, ktoré mali vtedy iba podobu dlhých lavičiek.

Na základe tejto snímky jeho vzornej streľby vyhotovili Trofej Stanislava Kropiláka, ktorú získava od roku 2025 slovenský majster, víťaz SBL. (zdroj: Ján Súkup)

Pri svojej šesťdesiatke dostal otázku: Ktoré úspechy vo vašej športovej kariére si najviac ceníte?

„Je ich viacero. Najprv to bol prvý titul majstra Československa s Interom v roku 1979, ktorý mi priniesol obrovskú radosť.

Po titule Iskry Svit v roku 1961 to bol totiž po mnohých rokoch druhý primát, ktorý putoval pod mužskými košmi na Slovensko.

Dôležitým vrcholom mojej kariéry bolo striebro na majstrovstvách Európy 1985 v Stuttgarte, ktoré sme pod vedením Pavla Peteru vybojovali ako ,starci’ v základnej zostave s Petrom Rajniakom, Kamilom Brabencom, Jardom Skálom a Vlastom Havlíkom.

Tretím najcennejším úspechom pod košmi bolo pre mňa pätnásť štartov vo výbere Európy, kde som sa v rovnakom drese stretol s mimoriadnymi velikánmi tohto športu,“ odpovedal vtedy pre denník Šport.

Najprv plavec, až potom basketbalista

Oficiálne najlepší slovenský basketbalista 20. storočia, podľa ankety SBA z roku 2000, sa narodil v Kremnici, ale vyrastal v Bratislave. Rodičia, najmä otec Eugen, ho viedli k športu a všestrannosti v ňom.

Zdravotné problémy, konkrétne rachitický hrudník, ho nasmerovali najprv ako plavca do súťažného bazéna (od roku 1966), o päť rokov neskôr sa v Slávii SVŠT naplno vrhol do basketbalu.

V roku 1975 sa stal hráčom Interu Bratislava, s ktorým získal štyri čs. tituly (1979, 1980, 1983 a 1985) a medzitým ďalší na vojenčine v RH Pardubice (1984).

Po zisku striebra na ME 1985 odišiel „Kily“ (túto prezývku si osvojil ako neoficiálne meno) do zahraničia, bol hviezdou pod košmi aj v Belgicku či Luxembursku.

Na Slovensko sa vrátil v roku 1996, jednu sezónu sa ešte pokúšal hrať, ale podlomené zdravie mu viac už nedovolilo. Stal sa z neho tréner i funkcionár a od začiatku tohto storočia bol prezident BK Inter.

Až do svojho nečakaného úmrtia 14. októbra 2022, čo šokovalo nielen basketbalovú komunitu.

Jeho tvár často zdobil príťažlivý úsmev. Takto sa tešil, keď ho uviedli do Siene slávy slovenského basketbalu. (zdroj: Šport/Jano Koller)

Bol blokár, ale mladého Jordana takto nezastavil

Najmä na sklonku svojej športovej kariéry, v krajinách Beneluxu, vynikal pod košmi v blokovaní. Vyžíval sa v tom, ak mohol súperovi nasadiť „čapicu“, čo je v basketbale slangové pomenovanie úspešného bloku.

Nemálo rokov sa s Kropilákom niesol chýr, že takúto „čapicu“ nasadil slávnemu Michaelovi Jordanovi v roku 1982 ako hráč výberu Európy v zápase proti mladému americkému výberu v Ženeve.

Z tohto „omylu“ ho v roku 2021 vyviedol mladý basketbalový autor Lukáš Kuba, ktorý si pozrel videozáznam zo spomenutého zápasu.

„Jediný Kropilákov blok v tomto zápase prišiel proti číslu 6 Earlovi Jonesovi. Asi ani to nebol poriadny blok, keďže kvalita obrazu nebola najvyššia, ale vidieť tam, že Kropilák vyskočil a zabránil protihráčovi v streľbe,“ napísal tento autor na webe a informoval o tom osobne Stana Kropiláka.

„Vychádzal som len z názorov spoluhráčov. Nemám žiadny dôvod, ani argument na polemiku. A už vôbec nie na hádky o inkriminovanej situácii, ktorá sa v mojej mysli uložila inak...

Škoda, že to nebol Michael Jordan. Tá historka znela veľmi pekne,“ zmieril sa po rokoch s vysvetlením Stano Kropilák.

V Sieni slávy FIBA od 18. júna 2021

V menších i väčších halách často znel potlesk na jeho adresu. Mal také chvíle rád, vyžíval sa v nich. Sám rozdával fanúšikom radosť ako virtuóz hry zvanej basketbal.

Potešili ho však aj ocenenia mimo ihriska, najmä uvedenie so Siene slávy Medzinárodnej basketbalovej federácie (FIBA).

Považoval to za vrchol svojej športovej kariéry, keďže sa zaradil oficiálne medzi najväčšie osobnosti hry, ktorú veľmi miloval.

„Niekoľko týždňov som dúfal, že ma do Siene slávy FIBA prijmú v nejakom veľkom meste, či na veľkom podujatí. Podobne, ako si to užila Natália Hejková v predvečer začiatku majstrovstiev sveta mužov v Pekingu 2019.

Ju do Siene slávy FIBA uviedli medzi trénermi ako vôbec prvú osobu spod slovenských košov.

Ja som o takýto zážitok prišiel, ale necítim sa menejcenne,“ povedal po virtuálnej slávnosti - v čase pandémie koronavírusu – 18. júna 2021, keď sa oficiálne stal členom Siene slávy FIBA, ako jeden z najväčších velikánov svetového, európskeho a najmä slovenského basketbalu.

V rokoch 2005 a 2006 bol Stanislav Kropilák (vľavo) poslanec parlamentu Slovenskej republiky. (zdroj: TASR)