Takto hral Igor Vraniak (s loptou) basketbal za Svit v najvyššej čs. súťaži, tu je v zápase proti NHKG Ostrava. (zdroj: Archív (iv))
Navždy posledný veľký spoločný úspech československých basketbalistov sa viaže k roku 1985. Vtedy sa tím pod vedením Pavla Peteru vskutku nečakane stal v Nemeckej spolkovej republike vicemajstrom Európy.
Strieborné medaily zo šampionátu, ktorý vyvrcholil v Stuttgarte, majú piati Slováci: Stanislav Kropilák, Peter Rajniak (obaja, žiaľ, už opustili tento svet), Oto Matický, Juraj Žuffa a Igor Vraniak.
Vie sa o ňom najmenej
O poslednom z nich sa vie azda najmenej, hoci meno Vraniak je, a najmä bolo pod našimi košmi desaťročia veľký pojem.
Výrazne ho preslávil najmä zvolenský rodák Rudolf Vraniak (nar. 1931), ktorý síce s basketbalom začal v Spartaku VSS Košice, ale už od sezóny 1957/58 hral v Iskre Svit a stal sa jeho hviezdou na štrnásť rokov.
Odtiaľ, čo voľakedy nebolo jednoduché, sa dostal do čs. reprezentácie (odohral v nej 24 zápasov) a predovšetkým doviedol ako kapitán družstva podtatranský tím v roku 1961 k titulu majstra Československa.
Bol historicky prvý pre slovenské družstvo, keďže dovtedy vždy panovali v tomto športe tímy spoza rieky Moravy. Svitu k tomuto úspechu pomohli predovšetkým bratia Boris a Dušan Lukášikovci, ktorí sú ešte stále najúspešnejší mužskí basketbalisti zo Slovenska pod piatimi košmi. Na OH v Ríme 1960 boli platní hráči kolektívu, ktorý tam obsadil 5. miesto.
Otec naňho nenaliehal
Igor Vraniak, ktorý sa narodil 12. marca 1959 v Košiciach, je najstaršie „dieťa“ spomenutého Rudolfa Vraniaka a jeho manželky Kataríny, pochádzajúcej z Košíc. Na prvý pohľad by sa zdalo, že pod koše ho priviedol otec.
„Ani nie. Presnejšie nijako nenaliehal, aby som ho začal hrať. Lenže vo Svite, kde som vyrastal a stále žijem, to bol populárny šport.
Hral sa i v školách, aj v tej základnej, ktorú som navštevoval. Náš telocvikár Emil Jakocz sa mu venoval mimo vyučovacích hodín a ja som ocitol medzi jeho zverencami, takisto ako nejeden zo spolužiakov. Mal som tuším desať rokov.
Neskôr bol mojím trénerom aj otec, ale bez ohľadu na všetko sa mi ten šport zapáčil,“ objasňuje nám Igor Vraniak svoje začiatky pod košmi.
Zo Svitu i reprezentácie si ho pamätáme ako krídelníka s 200 centimetrami, avšak vysokých chlapcov zvykli posielať hrať pod kôš. On však spočiatku výškou medzi rovesníkmi nevynikal.
„Až medzi šestnástym a osemnástym rokom som prudko narástol až o dvadsať centimetrov, čo mi prinieslo aj menšie zdravotné problémy. Rýchlo však ustúpili, a tak som sa popri škole mohol stále naplno venovať basketbalu,“ hovorí o dôležitej náplni svojho života.
Tu je dôkaz, že mal na sebe aj dres v čs. juniorskej reprezentácii. Igor Vraniak je v dolnom rade s číslom šesť. (zdroj: Foto archív (iv))
Na žiadnom juniorskom šampionáte nehral
Patril medzi talentovaných chlapcov, veď už ako 17-ročný sa dostal do juniorského výberu Slovenska. A čoskoro aj do československého, v oboch kolektívoch odohral nejeden zápas, ale na žiadny juniorský šampionát sa nedostal.
Po maturite odišiel študovať do Bratislavy, kde hral za Sláviu SVŠT. Po jednej sezóne ho nasledoval aj o rok mladší brat Rudolf. V rokoch 1978 až 1983 ho v meste pri Dunaji viedol jednu sezónu ako tréner Ján Šimkovič, tri ďalšie Ľubomír Ďuračka.
V tom období ho však v historických análoch ako reprezentanta Československa nenachádzame.
Známy košický basketbalový odborník a štatistik Juraj Gacík ho v podrobnom prehľade zápasov mužov Československa uvádza v najcennejšom drese až v augustových prípravných stretnutiach v roku 1984.
Vtedy, pri svojom debute, mal už rodák z Košíc dvadsaťpäť rokov.
Z uniformy o štyri dni skôr
„Ročnú základnú vojenskú službu, na ktorej som bol na prelome rokov 1983 a 1984 v Dukle Olomouc, som mal skončiť 31. mája, ale práve vďaka basketbalu som odišiel z uniformy o štyri dni skôr. Na moje prvé sústredenie do Rozvadova so seniorskou reprezentáciou,“ spomína časovú perličku spred mnohých rokov Igor Vraniak.
Je očividné, keďže sa práve vtedy dostal do reprezentácie, že mu vojenčina basketbalovo pomohla.
„Určite áno,“ konštatuje na túto tému.
„Kým predtým v Bratislave som svoj čas a energiu musel rozdeliť medzi školu a basketbal, v Olomouci to bolo úplne iné. Pre moju športovú kariéru to bol veľmi osožný rok. Mal som denne iba dve dôležité povinnosti, ranný a večerný tréning,“ dodáva o zlomovom období v basketbalovej kariére.
Nevdojak sa vynára aj myšlienka, že z Olomouca v Česku bolo do reprezentácie bližšie než z Bratislavy na Slovensku, čo sa v tých rokoch ozaj mohlo stať.
„Isteže, slovenskí chlapci museli ozaj vynikať, ak sa chceli dostať do reprezentácie. Takisto bolo podstatné, ak bol niekto viac na očiach. V mojom prípade zohral nemalú úlohu Petr Adamus, ktorý bol síce ústredný metodik, ale inak pracoval v Dukle. Určite ma on odporučil do výberu,“ načrtáva svoju cestu do dresu so štátnym znakom Igor, ktorý sa už v tom čase mohol pýšiť titulom chemický inžinier.
Československo reprezentoval Igor Vraniak (na snímke vľavo) ako hráč Chemosvitu Svit. (zdroj: Foto archív (iv))
Tri intenzívne roky v reprezentácii
Kým sa však stal uznávaným odborníkom a manažérom v tejto vyštudovanej oblasti - najmä v Chemosvite Svit (16 rokov), susednom Tatrasvite, v Leviciach, Humennom i Kežmarku, prežil intenzívne tri úspešné roky v reprezentácii.
Keďže Československo skončilo na ME 1983 vo Francúzsku na priam potupnom 10. mieste, muselo o ďalšiu účasť na kontinentálnom šampionáte bojovať v kvalifikácii.
Malo to vtedy názov ME „B“, v septembri 1984 sa hralo vo švédskom Linköpingu, kde sa Igor Vraniak (zo Svitu bol ešte vo výbere aj Jaroslav Skála) uchytil v základnom kádri. Prvenstvo v tejto kvalifikácii v konkurencii ďalších deviatich tímov bolo povzbudivé, ale sotva niekto predpokladal, čo sa môže udiať na júnových ME 1985 v západnom Nemecku.
Napriek tomu, že pred týmto šampionátom odohrala naša reprezentácia niekoľko sľubných prípravných zápasov, z ktorých sa vyníma napríklad májové víťazstvo 94:71 nad Gréckom na Veľkej cene Bratislavy.
V skupine rozpačito, potom šokujúco dobre
Zápasy v B-skupine na júnových ME v Leverkusene boli rozpačité. Tesná prehra 80:82 s Talianskom, jednobodové víťazstvo 93:92 nad Izraelom a ďalšie dve prehry – s NSR 83:101 a Bulharskom 68:84.
Šancu na postup do štvrťfinále zverenci Pavla Peteru však v poslednej chvíli využili, zdolali Holandsko 104:66 a s odretými ušami sa dostali do najlepšej osmičky ME. Zo 4. miesta pri rovnosti bodov s Izraelom.
A potom v Stuttgarte urobili dva neočakávane úspešné, až šokujúce kroky. Najprv pokorili víťaza A-skupiny Juhosláviu 102:91 a o dva dni neskôr v boji o účasť v semifinále vždy nebezpečné Španielsko 98:95.
Už vtedy bolo jasné, že naši majú striebro, ktoré aj poriadne oslávili. Ani veľmi neprekvapilo, že vo finále podľahli až 89:120 tímu Sovietskeho zväzu.
Zo striebra sa však všetci právom veľmi radovali.
Nebol dôvod meniť zostavu
Z tých čias neexistujú také presné štatistiky, ako sú dnes bežne k dispozícii najmä vďaka počítačom. Vedeli sme však zistiť, že Igor Vraniak sa objavil na ihrisku v zápasoch proti Izraelu, Nemecku, Bulharsku a napokon aj vo finále proti ZSSR.
Celkove nehral veľa, čo bol osud aj niekoľkých ďalších hráčov, keďže najmä pätica „starcov“ Kamil Brabenec (vtedy 34-ročný), Peter Rajniak (32), Jaroslav Skála (31), čerstvý tridsiatnik Stanislav Kropilák (30) a Vlastimil Havlík (28) sa ukazovala v čoraz lepšej forme.
„Na trénera Peteru som nemal ťažké srdce za to, že som hral málo. Najmä v Stuttgarte sa oporám ozaj darilo. Horšie by bolo, keby nás niektorých nechal sedieť na lavičke a družstvo hralo zle. Nebol dôvod meniť zostavu,“ ozrejmil nám svoj pohľad aj na svoj najväčší basketbalový úspech Igor Vraniak.
Nedá sa však povedať, že by družstvu výrazne nepomohol. „Proti Izraelu som v Leverkusene hral asi dvadsať minút. Mal som za úlohu, čo najviac ubrániť ich hviezdneho strelca Dorona Jamchyho.
Aj sa mi to dosť dobre podarilo. Práve víťazstvo v tomto zápase nám do konca bojov v skupine udržalo šancu dostať sa do štvrťfinále, čo sme spečatili jasným víťazstvom nad Holandskom.“
Na nedávnych Goralských slávnostiach v Ždiari mal bývalý basketbalista na sebe takýto krásny goralský kroj, v ňom je aj jeho manželka Mária. (zdroj: Foto archív (iv))
Medzi skvelých ľudí zaraďuje i protihráčov
Ešte aj v ďalšom roku odohral Igor Vraniak za čs. reprezentáciu niekoľko zápasov, ich počet sa celkove dostal na číslo 66, ale potom ho už do výberu nezavolali.
„Šport mi dal do života veľa. Videl som mnoho krajín, vďaka nemu som spoznal nemálo skvelých ľudí, medzi ktorým zaraďujem nielen spoluhráčov, ale aj protihráčov. Mali sme voči sebe vzájomnú úctu,“ hovorí bývalý basketbalista, ktorý svoj šport pozorne sledoval i sleduje aj naďalej, ale neostal v ňom pracovať.
Až do svojich 63 rokov, keď sa stal dôchodcom, využíval svoju profesiu chemického inžiniera.
Kto je Igor Vraniak
Narodil sa 12. marca 1959 v Košiciach. Vyrastal a aj teraz žije vo Svite, známom basketbalovom mestečku pod Tatrami.
Počas vysokoškolského štúdia v Bratislave hral v rokoch 1978 až 1983 za Sláviu SVŠT, potom bol v sezóne 1983/1984 na vojenčine v Dukle Olomouc a vrátil sa do Svitu.
Športovú kariéru skončil v roku 1990 v Krompachoch.
V historickej tabuľke najúspešnejších strelcov čs. ligy mu patrí 83. pozícia s 2907 bodmi.
V reprezentácii odohral 66 zápasov, má striebro z ME 1985.
Úspešný basketbalista bol aj jeho otec Rudolf Vraniak (nar. 1931), takisto si nejednu sezónu v najvyššej čs. súťaži zahral Igorov brat, takisto Rudolf (nar. 1960); sestra Katarína (nar. 1964) je mama známeho ligového basketbalistu Vincenta Polakoviča. Basketbal hrali aj obaja Igorovi synovia Igor (nar. 1985) a Peter (nar. 1986).
