MICHAL MARTIKÁN je päťnásobný olympijský medailista na divokej vode, doma má po dve zlaté i strieborné a jednu bronzovú medailu. Kanoista má po štyroch nominačných jazdách šieste miesto, prvé, piate a opäť prvé, takže je stále reálne v hre o miesto v reprezentácii.
Michal, kde ste sa pripravovali na nominačné preteky?
„Hlavnú časť jarnej prípravy som strávil v Číne, kde som bol na vyše dvojmesačnom sústredení. Bolo tam výborne, mal som tam skvelé podmienky na prípravu. Je pravda, že niektoré dni tam bolo tridsať stupňov Celzia, kým niekedy zase pätnásť, ale na vode som strávil toľko času, koľko som len chcel. Domáci mi vychádzali maximálne v ústrety.“
Kde konkrétne ste boli?
„V provincii Fudžijan. Bol som tam už viackrát, takže to mám odskúšané. Veľmi dobrá voda na jarné rozjazdenie sa a k tomu všetko, čo športovec potrebuje na prípravu. Máte tam k dispozícii atletický štadión, tenisové kurty, je tam hala na trénovanie a posilňovanie vo vnútri, dá sa tam nádherne bicyklovať. Skrátka je tam naozaj všetko.“
Boli ste aj na nejakých pretekoch?
„Áno, jedny som stihol. Jeden dotyk bránky ma obral o víťazstvo, ale to nebolo podstatné. Išiel som ich z maximálneho tvrdého tréningu, navyše to bolo na ľahkej trati, takže každá malá chyba sa už doháňala ťažko.“
Zdá sa, že vás Číňania majú veľmi radi. Ako sa s nimi dohovoríte?
„Po anglicky, ale je pravda, že za tie roky, ktoré chodím do tejto krajiny na prípravu, som už pochytil aj nejaké čínske slovíčka. Samotné hovorenie po čínsky nie je až také ťažké, ako sa na prvý pohľad zdá, len si treba dávať pozor na výslovnosť, pretože jedno slovo môže mať aj štyri významy. Napríklad slovenčina je oveľa náročnejšia, pretože má až sedem pádov pri skloňovaní. Samozrejme, že oveľa ťažšie je už samotné písanie, ale pomaličky sa snažím už aj o to.“
Viete sa po čínsky podpísať?
„Pokúsil som sa o to, ale môžem vám prezradiť, že pre Číňanov som Lo Ma. Tak ma volajú.“
Čo to znamená v ich jazyku?
„Starý kôň, čo je v mojom veku asi celkom príznačné…“
Hovorí sa, že starý, ale jarý. Vy sa však ešte zďaleka nechystáte do športového dôchodku.
„Zatiaľ naň nemyslím. Dokonca mi počas prípravy na nominačné preteky vydržalo aj rameno či zápästie, ktoré ma trápili v predchádzajúcich rokoch. Vyhýbali sa mi aj ochorenia, takže som si odtrénoval všetko, čo som si naplánoval.“
Mám obavy o našu budúcnosť, pre mňa najkrásnejšieho športu na svete.“
Nie je táto krajina predsa len ďaleko?
„Z Viedne do Pekingu to trvá deväť hodín a potom ešte tri hodiny vnútroštátnou linkou. Samozrejme, že to nie je najbližšie. So všetkým čakaním na letiskách a následných presunoch to celá trvá dvadsaťštyri hodín, ale stojí to za to. Nemôžem sa na nič sťažovať.“
O vás je známe, že máte veľmi blízko k hokeju. Stihli ste aj počas tejto prípravy stráviť nejaký čas ľade?
„Keďže som bol od konca januára až do začiatku apríla, čiže vyše dva mesiace, v Číne, bolo to menej ako v minulosti. Po návrate domov som však stihol aspoň veteránske majstrovstvá Slovenska, na ktorých sa nám tentoraz medaila neušla. Je to stále náročnejšie, pretože v tímoch hrá čoraz viac chalanov, ktorí nemajú ešte ani štyridsať, kým predtým bolo medzi nami aj viacero hráčov nad päťdesiat rokov. Pravidlá sa však nemenia, stále musíme hrať bezkontaktne a nesmieme strieľať príklepom. Pre mňa je to vždy príjemné spestrenie prípravy na novú sezónu.“
Aký bol váš návrat na Slovensko?
„Krutý, pretože akurát začalo snežiť, ale to trvalo len pár dní. Tie som využil na trénovanie v posilňovni a potom sa už počasie umúdrilo a mohol som v Mikuláši trénovať aj na kanáli.“
Vody je v ňom dostatok?
„Ako bolo teplo, tak sa v Tatrách roztopil sneh, takže vo Váhu je teraz vody dosť.“
Čiže nominačné preteky na budúci víkend na Liptove nie sú ohrozené?
„Nie. Samozrejme, že je vždy je lepšie, keď je prietok vody čo najväčší, ale ukazuje sa, že nemali by byť žiadne problémy.“
Vy ste vodnoslalomársky starý harcovník. Miesto v reprezentácii ste si prvý raz vybojovali už v roku 1993, ale na svetovom šampionáte v Taliansku ste ešte nemohli štartovať, pretože ste mali len štrnásť rokov, takže vám jeden chýbal…
„Na tieto majstrovstvá sveta nikdy nezabudnem, pretože som tam bol aspoň ako divák a pri jazde na kolieskových korčuliach som tvrdo spadol a naštrbil si zub. Práve teraz mám s ním problém, takže budem musieť ísť k zubárovi.“
Za tie roky ste si zažili množstvo zmien nielen s loďou, ale najmä v pravidlách. Čo hovoríte na to, že v tejto sezóne vedenie sekcie divokých vôd ICF skúša len jednu kvalifikačnú jazdu, z ktorej sa postúpi priamo do dvanásťčlenného finále?
„Ja nerozumiem, čo tým sleduje. Áno, asi chce skrátiť počet dní, koľko trvajú preteky Svetového pohára, ale pre výraznú väčšinu pretekárov sa podujatie skončí už po jednej jazde. Podľa mňa sa tým bude postupne znižovať počet krajín, ktoré prídu na preteky, čo je proti samotnému vodnému slalomu.“
Má toto pravidlo budúcnosť?
„Vedenie ICF už tak rozhodlo, tak asi áno, ale podľa mňa najobjektívnejšie výsledky boli, keď sa sčítavali jazdy, alebo aspoň ako na OH 1996 v Atlante, kde rozhodoval lepší výkon z dvoch jázd. Uvidíme, ako sa táto zmena ujme v tejto sezóne, ale mne nezostáva nič iné, len sa s ňou vyrovnať. Tak, ako som sa za tie roky vyrovnal s množstvom iných zmien.“
Čím to je, že vás mladí kanoisti stále nedokážu natrvalo vytlačiť z reprezentačného tímu?
„Na to je jednoduchá odpoveď, málo trénujú. Podľa súčasných vodnoslalomárskych trénerov teraz stačí, keď sú ich zverenci na vode hodinu a pol a trénujú veľmi intenzívne. Lenže náš šport je veľmi technický a technika a ani cit pre vodu sa za takýto krátky čas nedá natrénovať. Ja som bol v Čine na vode štyri hodiny denne a pri mne sa za ten čas prestriedali skupiny s viacerými pretekármi. Vodný slalom sa nedá oklamať, kto sa chce naučiť dobre jazdiť, musíme pre to obetovať veľmi veľa. A práve toto podľa mňa najviac chýba mladým a preto mám aj obavy o našu budúcnosť pre mňa najkrásnejšieho športu na svete.“
Dokedy sa mu budete naplno venovať?
„Kým ma bude baviť a najmä, kým mi vydrží zdravie.“