David Depetris po poslednom zápase kariéry so svojimi najbližšími. (zdroj: Archív Davida Depetrisa)
„Čas letí. Až tak, že som si ani nevšimol a ukončil som kariéru,“ povedal so smiechom na úvod nášho rozhovoru David Depetris, argentínsky rodák a bývalý útočník slovenskej futbalovej reprezentácie.
Posledný zápas odohral najlepší strelec Niké ligy zo sezóny 2012/13 predminulý piatok za druholigovú Považskú Bystricu.
Fakt, že si už na seba nikdy neobuje profesionálne kopačky, zatiaľ príliš nevníma. „Mám teraz voľno rovnako ako po skončení každej predchádzajúcej sezóny. Uvidíme za pár týždňov, čo si o tom budem myslieť,“ skonštatoval 36-ročný útočník.
Plagát na rozlúčku
S otázkou, či nehľadajú hráča schopného strieľať góly, sa už určite žiadnemu klubu neozve. „Nevylučujem, že mi bude futbal chýbať, ale už bolo treba vystúpiť z kolotoča a začať oddychovať.“
Podpichli sme ho, že sú aj starší od neho, čo to ešte nezabalili. Na Slovensku napríklad Igor Žofčák, v zahraničí aj Cristiano Ronaldo. „Asi nemám také možnosti na regeneráciu ako Ronaldo… Už nejaký čas som uvažoval o konci. Mal som aj zranenia, hrával som menej.
Motivácia postupne klesala. Dosť ma vyčerpalo tiež to, keď som bol tri a pol roka mimo domova, bez rodiny. Potreboval som sa rozhodnúť a myslím si, že takto je to správne. Denný futbalový režim mi zrejme bude chýbať, ale je to definitívne.“
S veľkým kamarátom a krajanom Aldom Baezom, s ktorým spolu prišli na Slovensko v decembri 2007. Obaja si tu našli manželky a založili rodiny. (zdroj: Archív Davida Depetrisa)
Lúčil sa na trávniku Šamorína, kde pôsobí jeho krajan a dlhoročný kamarát Aldo Baez. „Spolu sme prišli na Slovensko a je symbolické, že som skončil práve v zápase proti tímu, kde pôsobí dlhé roky. Škoda, že nemohol hrať,“ uviedol David Depetris a pokračoval:
„Rozlúčka bola spontánna, nič nebolo pripravené. Vo štvrtok po tréningu som prišiel domov a povedal som manželke, že v piatok odohrám posledný zápas v kariére.
Rodina vedela, že som o tom uvažoval aj skôr, že mi to bežalo v hlave. Vo štvrtok som to oznámil aj trénerom a večer potom doma. Syn so spolužiakmi mi ráno v škole pripravili plagát, ktorým ma veľmi potešili.
Otec ani bratia nemohli prísť, keďže to bolo narýchlo, ale bol som rád, že tam mohli byť deti, Erika a svokor.“
Po zápase mal so spoluhráčmi tradičné posezónne posedenie, neskôr bola menšia párty v rodinnom kruhu.
„V lete bude určite viac času aj príležitostí na väčšiu rozlúčku. Chlapcom som do kabíny doniesol nejaké fľaše. Zlaté hodinky, ako Kuco v reprezentácii, som nerozdával,“ zasmial sa vždy výborne naladený Depetris.
Vysnívaný Racing Club
Koniec kariéry je dôvod na bilancovanie. David má toho za sebou pomerne dosť. Na Slovensko prichádzal v decembri 2007, spolu so spomenutým Aldom Baezom, do druholigového Trenčína.
Juhoamerickí chlapci museli najskôr prekonať prechod z tepla do treskúcej zimy, ale z Depetrisa sa prakticky okamžite vykľul rodený kanonier. A táto nesmierne cenná vizitka sa s ním tiahla až do konca kariéry.
„Keď sa obzriem späť, mám pocit, že to bolo len pár rokov, či dokonca mesiacov. Bola to nesmierne zaujímavá jazda. Zažil som veľa momentov, na ktoré mám pekné spomienky. Boli aj horšie časy, ale celkovo som si splnil dosť z toho, o čom som odmalička sníval.
Neviem, či môžem byť úplne spokojný, ale určite som veľmi vďačný za celú kariéru. Za všetkých, ktorých som spoznal. A nehovorím len o kluboch či futbalistoch, ale napríklad aj o novinároch…“
Pochvala letí aj z opačnej strany, teda od nás, keďže s Davidom bola vždy radosť komunikovať a spolupracovať.
Najviac gólov nastrieľal za Trenčín, kde pôsobil v dvoch obdobiach. (zdroj: TASR/Peter Kapusta)
„Spoznal som viaceré krajiny a kultúry. Rodinu som si založil na Slovensku, pričom dovtedy som si nevedel predstaviť, že by som žil niekde inde ako v Argentíne. Celá moja kariéra i život sa vyvíjali v čase. Niektoré kroky sa dali naplánovať, iné až tak nie.“
Viaceré sny, o ktorých sníval už ako malý, sa mu podarilo naplniť. „Od štyroch či piatich rokov som s dedkom aj s otcom sledoval futbal. Prvé záblesky v pamäti mám z majstrovstiev sveta 1994.
Spolužiak ma potom pozval na tréning a tam sa začalo snívanie o tom, že raz budem veľký hráč. Začal som fandiť klubu, ktorý milujem doteraz, a to je Racing Club. Mal som extrémnu radosť, keď Racing skóroval a plakal som, keď sa mu nedarilo,“ spomína.
Ja som gól dal, Lautaro nie
Postupne zistil, že je lepší ako mnohí spoluhráči. Aj túžba neustále vyhrávať mu pomohla dostať sa do vyššej kategórie.
„Nebola to ľahká cesta. V Argentíne je veľmi náročné dostať sa do seniorskej kategórie. Musel som pre to veľa urobiť, ale podarilo sa. Prvý sen, teda hrať ligu, sa mi splnil v Atleticu Rafaela. Bola to síce len druhá najvyššia súťaže, ale bola to profesionálna liga, ktorá má veľkú úroveň.“
Nasledoval odchod do Európy. Do neznáma, na Slovensko. „Tu sme aj pri tom, čo sa mi nepodarilo. Samozrejme, že som chcel hrať niekedy v živote za Racing Club! To by bolo pre mňa najviac. Dokonca aj keď to porovnám s reprezentáciou. Samozrejme, s argentínskou, pretože o Slovensku som vtedy ani nechyroval,“ pokračoval v rozprávaní.
Na štadióne Racing Clubu, svojho milovaného tímu. (zdroj: Archív Davida Depetrisa)
S Racingom však predsa len súvisí ďalší pamätný okamih v jeho živote.
„Podarilo sa mi hrať proti Racingu, na jeho štadióne a dokonca som dal gól. Nebolo to niečo, o čom som sníval, ale skórovať na tom mieste bolo neskutočné,“ vybuchol aj po rokoch nadšením a pridal ďalšie detaily:
„V tom zápase hral za Racing Lisandro Lopez, ako aj dvojica Lautaro Martinez - Marcos Acuňa, čo sú dnes úradujúci majstri sveta. Ja som gól dal, Lautaro nie, takže som bol lepší. Keď som vtedy vstúpil na ihrisko, bolo to pre mňa niečo neuveriteľné. Samozrejme, dať gól za Racing by bol zrejme ešte úplne odlišný pocit.“
Doma má polovičných Mexičanov
Okrem Slovenska, kde hrával v dvoch obdobiach za Trenčín aj Trnavu a v jednom za Banskú Bystricu, Podbrezovú a spomenutú Považskú Bystricu, ho futbalový život zavial do Holandska, Turecka, Česka, Mexika, späť do Argentíny a krátko aj do Talianska.
„Všade som vždy hľadal pozitíva. V Holandsku som bol kratučko, krajina však bola top. Mexiko sa nám veľmi páčilo a boli sme smutní, že musíme odísť.
Malo to svoje čaro, najmä z pohľadu futbalu. S Erikou sme tam počali Valentina a zrejme tam otehotnela aj druhýkrát, keď sme tam potom išli na dovolenku. Chalani tú teda poloviční Mexičania. Asi tam bola dobrá energia…
Možno trochu komplikovanejšie to bolo v Turecku. Aj v klube som zažil dve rozdielne situácie.
Najskôr sa mi darilo, dával som góly, postúpili sme. Potom sa zmenil tréner a zmenila sa aj celá situácia. Bolo to pre mňa ťažké, najmä v čase, keď som mesiac bežal v hoteli na páse…“
V drese slovenskej reprezentácie sme naturalizovaného Argentínčana videli v dvoch dueloch, ďalšie príležitosti už nedostal. (zdroj: TASR/Michal Svítok)
Samostatná kapitola je rok 2013, keď získal slovenské občianstvo a na dva duely nastúpil za naše A-mužstvo. Ďalšie zápasy už nepridal…
„Tiež to bol jeden z veľkých splnených snov. Chcel som to od momentu, ako som prišiel na Slovensko. Určite som si myslel, že odohrám viac, ale dnes to už nezmeníme. Vtedy som toľko nenastupoval v klube, bolo ťažšie ma vybrať. Občas prišlo aj zranenie. Som však extrémne rád, že som mal tú šancu, aj keď na menej minút,“ uviedol David Depetris.
Samozrejme, zaujímalo nás, ako to má uložené v hlave v súvislosti s budúcnosťou. „Keby som šiel po trénerskej dráhe, myslím si, že mám čo ponúknuť. Vidím sa viac u starších hráčov, respektíve u mužov. Samozrejme, bol by to dlhý proces, nebudem tréner zo dňa na deň.“
Možno sa však vyberie aj iným smerom. „Roky si všímam, že absentuje spolupráca medzi slovenskými klubmi a Argentínou. A to je škoda. Mohol by som byť spojka, ten, kto otvorí slovenským klubom dvere do Argentíny. A opačne.
Potenciál v Argentíne rozhodne je a hráčov, ktorí sem prišli za minulé roky, nie je veľa. Pritom všetci ukázali kvalitu a lige pomohli. Vidím v tomto zmysel a je to pravdepodobne cesta, ktorou by som sa mohol uberať.“
TRÉNING A INŠTINKT
Na slovenskom hráčskom trhu je naďalej nedostatok kvalitných zakončovateľov. Ak by sa David Depetris vybral trénerskou cestou, jeho skúsenosti by mohli byť veľmi cenné.
„Má to dve roviny. Cez tréningový proces, špeciálne cvičenia na techniku zakončenia a neustále opakovanie sa hráči vedia zlepšiť a môžu byť z nich lepší útočníci. Myslím si, že by som v tom vedel pomôcť,“ vyjadril sa.
Jedným dychom dodal: „Druhá vec je inštinkt, výber miesta... Môžem ponúknuť tipy, ale potom je to veľa o intuícií, čítaní hry a cite, ktorý jednotlivec má alebo nemá.
Ja som to mal a pre druhých môže byť ťažké sa to naučiť. Rovnakú situáciu som často riešil inak, lebo som to tak cítil. Toto je ťažké naučiť, ale ostatné veci sa určite zlepšiť dajú.“
