Narodila sa v Mexiku, vyrastala v Británii, trénovala v USA. Pre Uruguaj získala prvú medailu v histórii

Keď preťala cieľovú čiaru, nemyslela na medailu. Nebola si ani istá, či preteky vôbec dokončila. Až keď ju jeden z rozhodcov ubezpečil, že je naozaj koniec a ona má bronz, uvoľnila ventil svojej radosti.

Julia Paternainová dobehla tretia v čase 2:27:23 a pre Uruguaj získala prvú medailu na seniorských atletických majstrovstvách sveta v histórii. V ženskom maratóne.

Šťastná maratónkyňa zapózovala v cieli s prvou uruguajskou medailu zo seniorských atletických MS v histórii. (zdroj: TASR/AP)

„Bola som vydesená, že to ešte nie je cieľ,“ usmiata opísala v bleskovom interview napätie v cieli.

„Stále som si myslela, že ma možno čaká ešte štyristo metrov. Nemohla som tomu uveriť. Jeden z rozhodcov mi musel povedať, že som skončila.“

Len druhý maratón v živote

Za svojím maximom zaostala v tokijskom dusne o 14 sekúnd, pričom nad jej sily boli iba dve hlavné hviezdy: Keňanka Peres Jepchirchirová, olympijská víťazka z Tokia 2021, a Etiópčanka Tigst Assefová, svetová rekordérka a strieborná medailista z olympijských hier 2024 v Paríži.

A to všetko len vo svojom druhom maratóne v živote a v pozícii 288. maratónkyne vo svetovom renkingu. Neskutočné!

Jej príbeh však nie je len o medaile.

Moja krv je uruguajská

Paternainová, v rozsiahlom portréte upozornila stránka Svetovej atletiky worldathletics.org, je atlétka, ktorej život sa tiahne naprieč kontinentami, prízvukmi a štátnymi príslušnosťami.

„Mám tri pasy a zelenú kartu,“ prezradila. „Narodila som sa v Mexiku, celá moja rodina pochádza z Uruguaja a od dvoch rokov som vyrastala v Anglicku. Už predtým som behala za Veľkú Britániu, na majstrovstvách Európy do 23 rokov, a teraz reprezentujem Uruguaj.“

V Tokiu absolvovala len druhý maratón v živote. (zdroj: TASR/AP)

Štátnu príslušnosť zmenila v tomto roku z osobných dôvodov.

„Mi sangre es uruguaya, moja krv je uruguajská,“ vysvetlila na tlačovke.

V Uruguaji sa narodili jej rodičia, mnohí členovia rodiny tam stále žijú, aj ona tam vyrastala. Prázdniny a dovolenky trávila v Montevideu.

V krajine s čosi vyše tromi miliónmi obyvateľov je, samozrejme, hlavný šport futbal. Na svetovej atletickej mape by ste ju hľadali márne – až do šampionátu v Tokiu.

Nebola dieťa predurčené na veľké medaily

Atletická cesta Paternainovej až na medailové výslnie v Tokiu bola kľukatá.

Tínedžerské roky strávila v Anglicku, za strednú školu v Cambridge súťažila v cezpoľných behoch aj na dráhe, získala dva školské tituly z behu na 3000 metrov.

Bola talentovaná, ale nie zázračné dieťa predurčené na veľké medaily.

Odišla do Spojených štátov, chcela študovať na univerzite a súťažiť v NCAA, Osud ju zavial do Arkansasu. Keď jej atletický život narušil covid a časté zmeny trénerov, v jednom momente sa rozhodla dať si od súťažného behania úplnú pauzu.

„Snažila som sa pochopiť, aký vyzerá život po ukončení štúdia,“ opísala túto etapu.

Zlom v jej kariére nastal počas návštevy kamarátky vo Flagstaffe v Arizone. Nadchla ju tamojšia bežecká komunita, bežecké trasy, nadmorská výška, navyše stretla trénera Jacka Polereckého a jeho manželkou Dani.

„Beh som si znova začala užívať,“ prezradila worldathletics.org. „Zabehla som desať míľ, potom polmaratón, a tak som si pomyslela: Dobre, možno by som chcela skúsiť maratón.“

Súvisiaci článok

Pre mňa neexistuje žiadny limit, vyhlásil Duplantis po úžasnom rekorde v Tokiu

Čítajte viac

Maximálne myslela na prvú osmičku

Debut absolvovala v tomto roku v marci, čas 2:27:09 ju ohromil. Utvorila uruguajský rekord a kvalifikovala sa do Tokia.

„Večer pred pretekmi som sa rozprávala s trénerom,“ prezradila po zisku cenného kovu. „Mali sme tri ciele. Cieľ C bolo len dobehnúť, pretože bolo veľmi horúco a vlhko. Cieľ B bolo možno umiestenie v prvej tridsiatke. Cieľ A skončiť v prvej osmičke. To bolo všetko.“

Medaila? „V žiadnom prípade.“

Možno práve preto ju získala. Počas pretekov necítila žiadny tlak, nezaťažovali ju očakávania ani myšlienky, na akom mieste figuruje.

Julia Paternainová snívala na MS nanajvýš o prvej osmičke. (zdroj: TASR/AP)

„Ak by som to vedela, že som priebežne tretia, možno by som sa obávala, že mám medailu, o ktorú môžem prísť.

Našťastie, som to netušila, a tak som jednoducho bežala vlastný beh s predstavou, na akom mieste skončím, tak tam skončím.“

Tajne dúfala, že by to mohlo byť piata-šiesta priečka, ani vo sne jej nenapadlo, že bude tretia. Až keď preťala cieľovú čiaru, zasiahla ju naplno medailová realita.

„Bola som v ohromnom šoku. Preto na televíznych záberoch vyzerám tak veľmi zmätene,“ uškŕňala sa pred médiami.

Najbližší plán? Vytrhnúť tri zuby

Pred pretekmi jej vraj mama Graciela poradila, aby sa sústredila na cieľovú čiaru a aby si spomenula na citát kapitána národného futbalového tímu Obdulia Varelu pred tým, ako pred 75 rokmi vstúpili Uruguajčania na trávnik na Maracane v pamätnom víťaznom finále (2:1) proti Brazílii: „Tí vonku sú z dreva, čo značí, že žiadny hluk, ohňostroj a rev 200 000 ľudí by nás nemali ovplyvňovať na ihrisku.“

Paternainovej dlhodobý cieľ sú vraj olympijské hry 2028 v Los Angeles. O úplne najbližšej atletickej budúcnosti však nemá presnú predstavu.

Na otázku na tlačovej konferencii, čo bude ďalej, len mykla plecami: „Úprimne, neviem. Cieľ bol dostať sa na MS. Keby ste sa ma pred rokom spýtali, či niekedy pobežím maratón, povedala by som nie.

Takže to momentálne beriem mesiac po mesiaci. V najbližších dňoch si navyše musím dať vytrhnúť tri zuby.“