V Amerike si zvykala už ako tínedžerka. Teraz tam hrá medzi profesionálkami

Volejbalovú loptu dostala už bývalá kapitánska slovenskej reprezentácie Karin Palgutová do vienka. U nich doma kolovalo i reprezentačné tričko. Otec Miroslav dlhé roky pôsobil v rôznych pozíciach pri juniorskom i seniorskom národnom tíme, ktorý aj trénoval.

O rok starší brat Filip v ňom ako nahrávač odohral 122 zápasov. Ona o tri menej.

„Pamätám si, že keď otec trénoval v PKO, tak nás tam brával. Ako deti sme s bratom behali po hale,“ vybavuje si prvé volejbalové spomienky 32-ročná Bratislavčanka. Pod vysokou sieťou robila prvé kroky na Základnej škole Dubová, kde ju v jednej z mládežníckych buniek VKP viedla Darja Sirotná, jej suseda.

„Chodila som tam aj do školy, s volejbalom sme tam začínali i s bratom Filipom, keď som mala deväť rokov. Pridalo sa k nám veľa detí z ulice, ktoré chceli chodiť na volejbal. Boli to pekné časy.“

Double s Doprastavom

Neskôr prešla na Bilíkovu. Pôsobila tam od starších žiačok až po juniorky. Klub bol farmou extraligového Doprastavu. Jej premiéra v najvyššej súťaži na seba nenechala dlho čakať. Odkrútila si ju v roku 2009 ako šestnásťročná.

„Na prvý zápas si dobre nepamätám. Spomínam si, že spočiatku som nehrávala, skôr som iba chodila na servis. Začiatky boli všelijaké. Postupom času som sa rok po roku vypracovala. Trénovala som so ženami, chodievala som však ešte hrávať za juniorky,“ prízvukuje.

Jej pôsobenie v bratislavskom Doprastave vyvrcholilo ziskom double v sezóne 2011/12. Dosiahla ho pod vedením trénerky Evy Kosekovej.

„Bol to môj prvý veľký úspech v seniorskej kategórii. Vyhrali sme Slovenský pohár aj majstrovský titul. To si človek zapamätá navždy,“ dodáva.

Smeč alebo účko

Už pri jej začiatkoch bola horúca otázka, či jej herné smerovanie bude na smeči alebo na poste univerzálnej hráčky. Jasnú odpoveď nepozná doteraz.

„Keď som bola mladšia, vadilo mi, že ma na tomto poste striedali. Čím som však bola staršia, tak som akceptovala, že viem zahrať na oboch pozíciach, čo je tiež nejaká výhoda. Snažila som sa na to pozerať pozitívne. Prijala som to tak, ako to bolo. Mala som názor, že kde viem pomôcť, tam pôjdem,“ približuje.

Ako staršia to už brala s väčším nadhľadom. „Ťahá sa to so mnou doteraz, pretože minulú klubovú sezónu som v Houstone taktiež dohrala na účku. Zranila sa nám druhá univerzálka a tréner chcel robiť dvojstriedania. Na smeči mám však viac skúseností. Raz ma to baví na smeči a raz na účku,“ zahaľuje odpoveď úsmevom.

Odchod do USA

Po maturite sa Karin rozhodla ísť študovať a hrať volejbal do USA. V tom čase to bolo ešte odvážne rozhodnutie. Nie taká častá udalosť ako dnes.

„Pamätám si, že s tým prišiel otec. Vedela som, že pre baby na Slovensku bolo veľmi ťažké zladiť štúdium a profesionálny volejbal. Snažili sme sa nájsť nejaké riešenia, pretože som chcela aj študovať.

V USA majú systém štúdia a zároveň i hrania volejbalu dobrý. Človek nikdy nevie, čo sa športovcovi môže prihodiť a je nahraný,“ vysvetľuje.

Keď jej to otec prvý raz povedal, tak z toho bola veľmi nadšená. „Hneď ma to zaujalo. Čím som však k tomu bola bližšie, tak som sa viac bála. Bolo to prvý raz, čo som odchádzala z domu, dovtedy som bývala v Bratislave. Zrazu som mala ísť na druhú stranu sveta. Pred odchodom mi nebolo všetko jedno,“ dodáva.

Niektoré dievčatá počas pobytu menia školu alebo hľadajú kvalitnejší volejbalový tím, ale Karin vydržala na jednom mieste štyri roky.

„Na mojej univerzite nebol volejbal na najvyššej úrovni, aká existuje. Mne tam však veľmi vyhovovalo prostredie, ľudia, život a všetko okolo. Kvôli volejbalu som síce niekedy aj premýšľala o zmene. Boli aj lepšie univerzity a určite som mala i na vyšší level, ale mala som pocit, že mi je tam dobre.

Už tým, že som odišla do Ameriky, som vyšla zo svojej komfortnej zóny. Nechcela som vymýšľať a znova si zvykať na nové veci,“ vraví.

Je na seba hrdá

Štyri roky prežila v Queense, najrozmanitejšej i najväčšej časti New Yorku. „Tam bolo všetko prepojené a dostupné metrom, za pol hodiny som bola na Manhattane. Na študentský život bol New York super. Vždy tam bolo čo robiť, nenudili ste sa,“ približuje.

Veľkým bonusom je aj zdokonalenie sa v jazyku. „Kultúra je tam iná, ľudia sú iní. Veci, ktoré nám prídu normálne, sú pre nich divné a naopak. Už len to, že človek spozná nejakú novú kultúru a vidí niečo iné, je lekcia do života.

Musela som sa naučiť angličtinu. Myslela som si, že ju viem. Veľmi rýchlo som však prišla na to, že neviem.

Keď sa človek na to pozrie spätne, tak si uvedomí, že urobil veľký krok do neznáma. Keď sa po desiatich rokoch pozriem, že čím všetkým som si musela prejsť a zvládla som to, tak som na seba hrdá,“ pokračuje.

Keď si dnes nejaká tínedžerka, ktorá premýšľa nad kombináciou štúdia a volejbalu za veľkou mlákou, k nej príde po radu a názor, väčšinou im dá pozitívnu odozvu. „Neľutujem, že som do Ameriky odišla. Mne to dalo do života veľa. Keď majú ideu tam ísť, tak som ich vždy podporila,“ zdôrazňuje.

Do USA sa vlani vrátila už ako profesionálna volejbalistka. Šípila, do čoho ide. Veľmi jej pomohlo, že tam už nejaký čas prežila a nad niektorými vecami sa už nepozastavovala.

Druhá sezóna v Houstone

V lige LOVB ju v tíme Houstonu teraz čaká druhá sezóna. Do USA cestuje koncom októbra. Liga sa začne v januári. Čo jej dala tá prvá?

„Pri vlaňajšom návrate som si pripomenula nejaké veci, niektoré sú tam iné ako u nás, to sa mi oživilo. Už som trocha vedela, do čoho idem – najmä čo sa týka kultúrnych rozdielov.

Moje európske spoluhráčky, ktoré boli prvý raz v Amerike, boli z toho mimo. Vravím im, tu je to normálne. Veľmi mi pomohlo, že som v Amerike bola a nad niektorými vecami sa už nepozastavujem.

Čo sa týka volejbalu, liga je tam iná. V porovnaní s Európou je menej kompetitívna. Je to zatiaľ celé v začiatkoch, umelo vytvorené. Neexistuje tam, že tím má nejakého prezidenta, sponzorov. Nie je tam na hráčky taký veľký tlak.“

S tímom vyhrala ligový pohár, na Final Six Houston ako druhý tím po základnej časti postúpil priamo do semifinále.

„V ňom sme nad Omahou viedli 2:0, ale prehrali sme 2:3. LOVB nakoniec vyhral Austin, vo finále sa stretli posledné dva tímy v tabuľke po základnej časti.

Na lige je dobré, že ľudia z vedenia s nami veľa komunikujú, snažia sa podmienky stále zlepšovať. Keď to porovnám, tak prvý rok sme nemali vlastnú halu, museli sme ju ´šerovať´ s miestnym klubom.

Teraz nám postavili novú vlastnú halu, v ktorej budeme môcť trénovať toľko, koľko chceme. Budeme tam prioritní. Máme novú trénerku Srbku Sanju Tomaševičovú, nových asistentov. Vlani sme mali iba jednu asistentku. Zapracovali na malých detailoch, snažia sa ligu zdokonalovať," hovorí.

V minulej sezóne ju viedol taliansky tréner Massimo Barbolini, ktorý je asistentom Julia Velasca pri zlatom ovenčenej reprezentácii Talianska. Odišiel do tureckého Galatasarayu Istanbul, v kádri sa vymenili iba tri hráčky.

S kadetkami o medailu

Karin reprezentovala Slovensko na všetkých podujatiach, na ktorých sa jej generácia hráčok prebojovala. Štartovala na ME a MS vo všetkých vekových kategóriach. Medzi juniorkami aj seniorkami bola kapitánkou.

Okrem iných volejbalových zbraní ju vždy zdobila univerzálnosť. V posledných desiatich rokoch sa vyprofilovala na výraznú osobnosť nášho ženského volejbalu.

Na ME 2009 kadetiek v holandskom Rotterdame skončila vynímočná generácia hráčok ročníkov narodenia 1992 a 1993 štvrtá. V semifinále naše viedli nad Srbskom 2:1, ale prehrali 2:3.

„Pamätám si na to veľmi dobre, aj ako sme sa cítili. Pred zápasom sme šli so Srbkami v jednom autobuse. My sme tam iba sedeli a sledovali, ako ony vrieskajú a spievajú. Bolo z nich cítiť tú dominanciu.

Na ihrisku sme zistili, že by sme aj mohli, tak sme začali tomu veriť. Po prehre 2:3 však prišlo sklamanie, že sme boli tak blízko,“ oprašuje spomienky.

V juniorskej reprezentácii pod vedením trénera Mareka Rojka pridala na ME 2010 v Srbsku šiestu a na MS 2011 do 20 rokov v Peru siedmu priečku. Slovenky sa na svetovom šampionáte umiestnili ako druhý najlepší tím z Európy. Už vtedy medzi jej vrstovníčkami excelovali Talianky.

Nové začiatky

V ženskej reprezentácii začínala v máji 2016. Slovenské volejbalistky hneď pri svojej premiére v Európskej lige získali striebro. Po nedávnom svetovom šampionáte v Thajsku ukončila bohatú reprezentačnú kariéru, so 119 štartami jej v historickom rebríčku patrí tretia priečka.

O tom, či bude nadchádzajúca klubová sezóna v Houstone posledná v jej bohatej hráčskej kariére alebo si ešte zahrá v Európe – napríklad vo Francúzsku, odkiaľ pochádza jej manžel Vincent – dopredu špekuľovať nechce.

Existujú však reálne vízie, že by mohla pri slovenskom tíme pokračovať ako manažérka ženskej reprezentácie. „Hovorili sme o tom s prezidentom SVF Marekom Rojkom. Iniciatíva prišla odo mňa. Vedela som, že táto pozícia bude otvorená.

Bola som pripravená na to, že sa s reprezentáciou ako hráčka budem lúčiť, čo mi prišlo ľúto. A zároveň mi to prišlo dobrý spôsob ako zostať, aj keď už v inej pozícii. Je to otvorené v štádiu riešenia,“ naznačila svoje nové začiatky.