Šport bol to najlepšie, čo nám doba ponúkla, spomína na začiatky Andrej Kravárik

Slávne priezvisko ho predurčovalo k tomu, aby bol z neho futbalista. Tak, ako jeho otec Jaroslav Kravárik, bývalý reprezentant Československa a majster republiky so Spartakom Trnava.

Do šestnástich rokov k tomu aj smeroval. Z piešťanského rodáka však nakoniec vyrástol úspešný a svetoznámy volejbalista.

„Futbal som hral od ôsmich rokov. Venoval sa mu aj môj brat, nechcel som zostať pozadu. Svoje miesto som si našiel v bráne. Tam sa toľko nebehá, rozmýšľal som trošku ekonomicky.

Zlom prišiel, keď som vypadol zo základnej zostavy. Pár zápasov som ešte vypomohol v útoku. V živej pamäti mám, ako som nahral na dva góly, ale to už ma viac bavil volejbal.

Dostal som sa k nemu na strednej škole. Náš telocvikár bol bývalý nahrávač,“ spomína Andrej Kravárik.

Vodné pólo mu zakázali

Pravda, ešte ako siedmak na základnej škole to skúšal i v hokejovej bránke. „Na turnaji medzi školami mi nasadili betóny, ktoré mi boli iba tesne nad kolená.

Aj keď sme vo finále prehrali 1:2, hokej ma chytil a rok som chodil popri futbale iba na tréningy. Dva športy naraz sa však popri učeniu nedali stíhať, tak som sa na to vykašľal,“ pokračuje.

Bol tenký a vysoký. Postavil sa i do hádzanárskej brány, no keď mu lopta presvišťala okolo hlavy, hneď vedel, že mu v nej ruže neporastú.

Chichoce sa, že vodné pólo mu pre jeho výšku zakázali. Keď na tréningu všetci skočili do vody, zatiaľ čo ostatní odplávali, on s jeho vyše dvojmetrovou (oficiálne 204 cm) „bocianovskou“ postavou zostal stáť v hĺbke 180 cm nohami prikovaný na dne bazéna.

Talent na šport však mal. Aj na stolný tenis. K nemu sa vrátil na staré kolená v Solúne. Po skončení hráčskej kariéry tam zostal žiť a zásluhou toho, že usporiadateľskú krajinu reprezentoval na olympiáde v Aténach 2004, získal prácu v štátnej správe.

Pred pár týždňami sa vo štvorhre na veteránskych majstrovstvách Grécka dokonca takmer predral do semifinále, čo považuje za velikánsky úspech. Smeje sa, že výučný list má v odbore čašník-servírka 0444.

Ešte ako študent chodil obsluhovať v Piešťanoch do kúpeľov. Praxoval aj so stolným tenistom, ktorý hrával v mestskej lige. V suteréne jedného z hotelov boli okrem skladu aj dva stoly i dosť priestoru a tak mohli po praxi drviť pingpong do sýtosti.

Od tenisu k volejbalu

Zdôrazňuje, že šport bol vtedy medzi deťmi veľmi obľúbený, viac ich lákal ako dnešnú generáciu.

„Na jednej strane sme vnímali početné úspechy našich česko-slovenských športovcov, na druhej v televízii boli v ponuke dva kanály, nebolo čo pozerať.

Škola bola pre nás až druhoradá, v prvom rade sme sa chceli vyblázniť. Športové aktivity boli asi to najlepšie, čo nám mohla doba ponúknuť. Aj preto sme mali veľa talentov, navyše fungovali športové centrá mládeže.

Závidel nám to možno aj celý svet. Dostať sa k vrcholovému športu bolo oveľa jednoduchšie,“ prízvukuje. Dnes je to inak. „Nové technológie, sociálne siete či mobily sú na oštaru. Pociťujeme to aj v Grécku.

Športuje menej detí, čo je veľká škoda. Rodičia v prvom rade pozerajú, aby ich ratolesti doštudovali a mali papier. Šport pre nich nie je prvoradý,“ dodáva.

Jeho tínedžerské roky znamenali aj veľa tenisu. „Mal som kamaráta z Rakúska, čo bola vtedy rarita. Jeho babka bývala o poschodie vyššie a keď v lete prišiel na prázdniny, tak sme dva mesiace v kuse mastili tenis,“ hovorí.

Na kúpalisku Eva boli vtedy k dispozícii dva kurty. Do Piešťan chodievali na rehabilitačné sústredenia i volejbalisti ČH Bratislava.

Keď ho videl hrať tenis legendárny Pavčo Schenk, ktorého predtým nepoznal, Andrejove parametre, dlhé ruky a nohy ho hneď oslovili.

S jeho rodičmi sa dohodol, že pôjde do „červenky“, kde ho viedol tréner Ivan Husár. Od šestnástich rokov tak dochádzal do hlavného mesta, ale strednú školu si dokončil v Piešťanoch.

Zorziho obkukával na videu

„Do volejbalu som sa zažral. A či som mal vzor? Bola iná doba, silné zahraničné ligy sme nemali možnosť sledovať v televízii či cez internet. Trénerov sme nabádali, aby nám zohnali videokazety.

Na nich sme videli hrať Rusov, Brazílčanov, Talianov. Bol to pre náš zážitok, nádhera. Na nich som si zamiloval a obkukával môj prvý vzor talianskeho univerzála Andreu Zorziho, jeho techniku, kroky a správanie.

Dnes sú iné možnosti. Môžete si naštudovať, čo len chcete. Keby sme my vtedy mali také možnosti...,“ hovorí.

Mal šťastie, že dostal do vienka veľký talent na šport, aj keď cyklistika či plávanie ho nebavili. Priťahovalo ho naháňať loptu. Vypracoval sa na jedného z najlepších slovenských volejbalistov v histórii.

V ére samostatnosti si ako jediný z našich zahral na olympiáde i na majstrovstvách sveta, aj keď v gréckom drese. „Volejbal mi sadol absolútne vo všetkom.

Za osem mesiacov som sa dostal do juniorského výberu Československa a s ním v roku 1991 na svetový šampionát hráčov do dvadsať rokov v Egypte,“ pokračuje.

V gréckom drese si zahral aj na OH 2004 v Aténach. (zdroj: TASR)

Ako 22-ročný ešte stihol nastúpiť za posledné spoločné federálne mužstvo na ME vo Fínsku 1993. Viedol ho tréner Peter Kalný, spoluhráčom mu bol aj Štefan Chrtiansky.

Volejbalu bolo dosť, ale krízu nezažil. „Mal som obrovskú motiváciu. Každá prehra ma motivovala dostať sa znova na víťaznú šnúru. Vyhrať, čo sa dá a dostať sa do zahraničia. Byť najlepším hráčom. Nikdy počas mojej kariéry ma to neomrzelo,“ zdôrazňuje.

Druhý domov Grécko

Sen sa mu splnil ako 23-ročnému, keď prestúpil do PAOK-u Solún. Vtedy ešte netušil, že Grécko sa stane jeho druhým domovom.

Predchádzala tomu situácia, keď jeho neskoršieho gréckeho manažéra, ktorý sa venoval futbalu, dotiahol slávny Anton Ondruš v Bratislave na volejbal.

„Hneď si ma všimol. Vtedy som hrával s čelenkou, aj to zohralo veľkú rolu. Za pár týždňov som prestúpil do Grécka. Som rád, že som si vybral túto krajinu,“ konštatuje.

Ako ikona Iraklisu Solún, s ktorým si zahral trikrát vo finále Ligy majstrov, ale v súbojoch s francúzskym Toursom či talianskymi klubmi Trevisom a Trentinom zlato nevydoloval, ukončil hráčsku kariéru ako štyridsaťročný v máji 2012.

Presedlal na trénerskú stoličku. Na ME 2013 a 2015 bol asistentom pri našej mužskej reprezentácii, ktorú na európskych šampionátoch v rokoch 2017 a 2019 viedol ako hlavný tréner.

Na klubovej úrovni naposledy trénoval Iraklis Solún v druhej lige v roku 2023. Dnes sa aktívne venuje skôr stolnému tenisu, i keď vrcholový šport zanechal následky na jeho zdravotnom stave.

Pred dvoma rokmi mu vymenili bedrový kĺb a ozval sa už aj druhý. Ako divák v minulej sezóne chodieval v Solúne na zápasy volejbalistov PAOK-u, za ktorý hrá snúbenec jeho dcéry Michaely reprezentačný univerzál Dimitris Mouchlias. Rada od nádejného svokra sa vždy zíde.

Kto je Andrej Kravárik

Narodil sa 28. júla 1971 v Piešťanoch. Po zisku dvoch majstrovských titulov s VKP Bratislava v roku 1994 odštartoval svoju grécku kariéru.

Pôsobil v PAOK-u Solún, Ethnikose Alexandropolis, Arise Solún i Iraklise Solún, s ktorým bol päťkrát majster Grécka, šesťkrát vyhral Grécky pohár a štyrikrát Superpohár (raz aj s Arisom), päťkrát sa s ním prebojoval do Final Four Ligy majstrov (trikrát striebro a raz bronz).

V sezóne 1998/99 si odskočil do talianskej Serie A1 do Montichiari. V drese troch krajín štartoval na piatich ME – s Česko-Slovenskom 1993, so Slovenskom 1997 a 2001, s Gréckom 2005 a 2007.

Grécko reprezentoval aj na OH 2004 v Aténach a MS 2006. Trojnásobný najlepší volejbalista Slovenska (1994, 2000 a 2001). Bol asistentom i trénerom slovenskej mužskej reprezentácie.

Na klubovej úrovni viedol Iraklis Solún, Aris Solún, Nestor, Polichnis, Kalamarias, naposledy Iraklis v druhej lige 2022/23. Ženatý, s manželkou Mariannou majú 28-ročnú dcéru Michaelu.