Posledná kapitola nebola len akási spomienková akcia, ale zmysluplné zavŕšenie trilógie (komentár)

Ak to bol naozaj posledný tanec Attilu Végha s Karlosom Vémolom – čo zrejme bol, uzavrel sa ním jeden príbeh, ktorý pomohol nielen zviditeľniť oboch aktérov, ale aj nevídaným spôsobom spopularizovať MMA v oboch krajinách bývalej federácie. A to až tak, že sa stalo mainstreamom.

Od ich prvého stretu, chytľavo nazvaného „Zápas storočia“, na jeseň 2019, sa mnohé zmenilo. Mnohé... Zmenilo sa takmer všetko.

Oktagon, ktorý súbojom Végh - Vémola vypredal pražskú O2 Arénu, odvtedy prekonal temné covidové obdobie, prerástol česko-slovenské pomery, úspešne expandoval do Nemecka, pozrel sa (zatiaľ nie tak úspešne) na Britské ostrovy a zaradil sa medzi päť najvýznamnejších organizácií sveta MMA.

Postupná premena hlavných aktérov

Zmenili sa aj dvaja hlavní aktéri. Z Attilu-športovca sa stal Attila-podnikateľ, ale tiež Attila-celebrita baviaca široké publikum z televíznych obrazoviek, displejov smart zariadení, či promujúci všakovaké produkty a služby. Aj keď z jeho popularity odvtedy čosi ukrojilo prepožičanie jeho mena a tváre na politický marketing, stále je prototyp „ľudového“ hrdinu.

Karlos, dovtedy veľkohubý a velikášsky, si musel vypiť povestný kalich horkosti a trvalo takmer päť rokov, kým sa dočkal vykúpenia v podobe víťazstva vo vlaňajšej „Odvete storočia.“

Čas nejde vrátiť ani zastaviť. Cez leto obaja oslávia štyridsiatku a ich športové kariéry sú na úplnom konci, alebo čertovsky blízko ku koncu.

Zmysluplné zavŕšenie trilógie

Na rozdiel od roku 2019 to už nebol súboj dvoch najlepších poloťažkých váh Čiech a Slovenska. Skutočnou jednotkou sa medzičasom stal Jiří Procházka: po titule šampióna v ázijskej organizácii Rizin postupne dobyl aj americkú UFC, ktorá je vo svete bojových športov nesporný líder.

V roku 2022 získal opasok šampióna aj tam a hoci následne oň prišiel, neustále patrí do najužšej svetovej špičky. Mimochodom, v Edene nechýbal v publiku, ba do klietky priniesol tzv. Infinity opasok pre víťaza duelu označovaného aj skratkou „VV3“.

A predsa hlavný zápas večera na turnaji Oktagon 72 nebola len akási spomienková akcia, ale zmysluplné zavŕšenie trilógie. Skutočný vrchol veľkolepo poňatého turnaja pred vyše 20-tisícovou kulisou. A vrchol jednej rivality, ktorá však nikdy neprerástla do vzájomnej nevraživosti.

Ide o zrejme poslednú kapitolu takého unikátneho príbehu s toľkými dejovými linkami, že je ťažko predstaviteľné, ako by naň bolo možné v blízkej budúcnosti nadviazať, alebo ho rovno prekonať.

Z tejto perspektívy je vlastne druhoradé, kto zvíťazil a kto prehral.