Na snímke slovenský hokejový reprezentant Dominik Graňák počas fotenia v rámci 82. majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji 4. mája 2018 v Kodani. FOTO TASR - Martin Baumann
Bývalý bek Dominik Graňák, ktorý v reprezentácii odohral 194 zápasov hovorí, čo znamená makať pre národný tím naplno – s tichou dôslednosťou, rešpektom a láskou k hokeju.
V slovenskej reprezentácii ste odohrali 194 zápasov. Ako si spomínate na ten svoj prvý v reprezentácii?
Hneď z fleku si na to presne nespomínam. Pamätám si však, že išlo o špecifický turnaj, ktorý bol svojím spôsobom známy, hoci nie práve v tom najlepšom svetle. Bola to súťaž určená pre výber do 23 rokov, alebo niečo na ten štýl a konala sa v Maďarsku. Mám pocit, že náš prvý zápas bol proti Ukrajine, a že sme ho celkom výrazne vyhrali. Okrem nás a Ukrajiny sa turnaja zúčastnilo Holandsko a samozrejme domáce Maďarsko. Práve ten duel s Ukrajinou bol, ak si dobre spomínam, môj prvý zápas v reprezentačnom drese. Bolo to v sezóne 2003/2004.
Ako hodnotíte svoju pätnásťročnú reprezentačnú kariéru?
Za svoju reprezentačnú kariéru sa rozhodne nehanbím, no s rešpektom uznávam, že som sa počas nej stretol s oveľa úspešnejšími a výraznejšími hráčmi ako som bol ja. Mojou výhodou bolo, že som celú kariéru odohral v Európe, vyhýbali sa mi vážne zranenia a vďaka tomu som mohol nastúpiť na množstvo zápasov. Vždy, keď som sa zúčastnil prípravy na majstrovstvá sveta, podarilo sa mi dostať do finálnej nominácie, čo spätne vnímam ako osobný úspech – najmä preto, že som nepatril medzi hviezdy tímu.
Počas kariéry som zažil silnejšie aj slabšie obdobia. Niektoré turnaje sa mi vydarili viac, iné menej, čo je prirodzené. Najradšej spomínam na svoj prvý šampionát v Ostrave, kde som ešte ani nie ako 21-ročný dostal dôveru trénera Hossu a skvelú podporu od vtedajších hviezd tímu. Bola to pre mňa veľká skúsenosť a výnimočný vstup do seniorskej reprezentácie.
Ktorý moment v národnom drese bol pre vás najosobnejší – taký, že ste slzy skryli pod prilbou?
Na svoj prvý šampionát spomínam s veľkými emóciami – bol to pre mňa silný a veľmi pozitívny zážitok. Na druhej strane, majstrovstvá sveta 2011 na Slovensku, kde sa od nás veľa očakávalo, boli veľkým sklamaním, pretože tím mal kvalitu, no turnaj nám vôbec nevyšiel. Zaujímavé bolo aj obdobie v roku 2012, keď sme nemali veľké ambície, no napokon sme dosiahli výborný výsledok. Osobne si veľmi cením aj účasť na olympiáde v Pjongčangu, hoci to nebol najkvalitnejší turnaj. Po tom, čo som sa tesne pred Soči 2014 zranil, bolo pre mňa veľkou vecou, že som sa mohol zúčastniť aspoň jednej olympiády. Navyše, v tom čase viedol tím Craig Ramsay, ktorý ma svojím prístupom veľmi oslovil.
Odohrali ste veľké množstvo zápasov v reprezentačnom drese. V čom podľa vás spočíva skutočný zmysel reprezentácie?
Aj keď ide konkrétne o hokejovú reprezentáciu, samotný pojem „reprezentácia“ v sebe nesie oveľa širší význam. Nemyslím si, že by malo platiť, že účel svätí prostriedky a že za každú cenu treba ísť len za športovým úspechom bez ohľadu na iné aspekty. Hokejový reprezentant by mal mať aj určitú úroveň – nielen hernú, ale aj osobnostnú – a byť si vedomý svojej úlohy.
Nereprezentuje totiž seba a krajinu iba na ľade, ale aj mimo neho počas celého turnaja. Pre bežného diváka, ktorý sleduje zápasy len v televízii, môže byť toto menej zrejmé, no spôsob, akým sa tím prezentuje navonok, vytvára obraz o celej krajine. Každý jeden hráč tak istým spôsobom nesie vizitku Slovenska, nech už sa hrá kdekoľvek na svete. Preto je dôležité, aby reprezentácia stelesňovala nielen výkon, ale aj hodnoty, ktoré si ako národ vážime.
Počas rokov v reprezentácii ste sa stali jedným z najskúsenejších hráčov a patrili ste k lídrom. Bolo to pre vás prirodzené, alebo ste sa museli tomu naučiť?
Líderskú rolu som si musel odžiť. Nebol som ten, čo kričí v kabíne alebo radí, keď o to nikto nestojí, ale snažil som sa byť zodpovedný k spoluhráčom a pristupovať profesionálne ku svojim povinnostiam. Ako introvert som nevyhľadával pozornosť, no v tíme som si vždy našiel svoje miesto.
Neskôr, keď som sa sám stal starším hráčom, bavilo ma hrať s mladšími – ich energia, nadšenie a ľahkosť, s akou brali veci, boli osviežujúce.“
V reprezentácii ste zažili obdobie, keď sa stretávali hráči zo „starej školy“ s mladšou generáciou. Aké to bolo, keď sa skúsenosti prelínali s novou energiou a nastával prirodzený generačný prechod?
Nikdy som nemal problém s generačnou výmenou v tíme. Mal som obrovské šťastie na starších spoluhráčov – nikdy sme si navzájom neprekážali, naopak, veľmi mi pomohli. Spomínam si na svoj prvý šampionát, keď som hral v obrane s Ivanom Majeským, vtedy skúseným hráčom NHL. Bol neskutočne skromný a veľa vecí zobral na seba, čím mi uľahčil vstup medzi elitu.
Neskôr, keď som sa sám stal starším hráčom, bavilo ma hrať s mladšími – ich energia, nadšenie a ľahkosť, s akou brali veci, boli osviežujúce. Mladí hráči často ešte nie sú zaťažení očakávaniami a komplikáciami, sú uvoľnenejší a plní chuti do hry. Vždy som to vnímal ako prínos – ako na reprezentačnej, tak aj na klubovej úrovni.
Nikdy som si nemyslel, že by som mal hrať len na základe minulosti alebo počtu zápasov. Ak bol niekto mladší a lepší, mal dostať príležitosť. Samozrejme, nemá to byť len o veku – ide o kvalitu a celkový prístup. Spojenie skúseností s mladosťou môže byť veľmi silné a prospešné pre každého, kto je ochotný sa učiť a spolupracovať.
Poďme sa preniesť späť na Majstrovstvá sveta 2012. Ako by ste opísali atmosféru v kabíne po zisku striebra?
Bol to skvelý zážitok, aj keď pre mňa ovplyvnený zranením. Zranil som sa proti Švajčiarom, čo bol predposledný zápas pred štvrťfinále a už som nemohol hrať. Po operácii, ktorú som absolvoval na Slovensku, som sa vrátil späť, aby som mohol podporiť tím. Aj keď som nebol na ľade, atmosféra bola výborná a tím fungoval skvele. Chalani postúpili cez Kanadu, Čechov. Bolo to úžasné.
Šampionát vo Fínsku bol úplne iný než ten na Slovensku. Kým doma boli vysoké očakávania, vo Fínsku to pre nás bolo skôr komorné a trochu v ústraní, čo nám pomohlo. Lídri ako Mišo Handzuš, Zdeno Chára, Tomáš Kopecký a Andrej Sekera nás výrazne posilnili. V kabíne sme boli na jednej vlne, bez rozdielov, čo bolo veľmi dôležité. Pán tréner Vůjtek mal pokojný a skúsený prístup, ktorý nám pomohol zvládnuť náročné zápasy.
V reprezentácii ste zažili šiestich trénerov. Pod ktorým sa vám hralo najlepšie?
Pán tréner Hossa bol mojím prvým trénerom v seniorskej reprezentácii. V tom období bola najsilnejšia slovenská hokejová generácia na vrchole a spolupráca medzi hráčmi a trénermi bola veľmi silná a prirodzená. Nezahlcoval nás informáciami a obe strany vedeli, čo od seba môžu navzájom očakávať.
Po Hossovi prišiel pán Šupler, ktorý mal skúsenosti z obdobia vzniku samostatnej slovenskej reprezentácie. Počas jeho druhého pôsobenia sa naša hráčska špička zužovala a reálne šance na medailové pozície sa vzdialili. Ja som nebol prototyp obrancu, akých pán Šupler vyhľadával, čo mu ale nijako nezazlievam, keďže každý tréner by mal mať plné právo riadiť mužstvo podľa svojho najlepšieho vedomia.
Následne prišiel pán Filc a musím priznať, že šampionát 2009 bol pre mňa najhorší. Mužstvo na ľade nepôsobilo ako celok, niektoré zápasy sme prehrali vysokým rozdielom, čo atmosfére nepomohlo a aj z mojej strany to bolo zlé.
Potom prišiel pán tréner Hanlon, ktorý priniesol novú filozofiu a spôsoby. Mne osobne sa páčila jeho práca, no výsledky neboli podľa očakávaní. Úprimne, vôbec si ale nemyslím, že veľká vlna kritiky, ktorá sa po domácom šampionáte zniesla na jeho hlavu, bola oprávnená.
Veľmi dobre sa mi v reprezentácii hralo pod trénerom Vůjtekom, kde som mal jasnú pozíciu a hral hokej, ktorý mi sedel. Celkovo to bolo asi moje najúspešnejšie obdobie kariéry.
Po jeho anabáze nasledovalo turbulentné obdobie, ktoré si mnohí fanúšikovia dobre pamätajú. Bol som jedným z hráčov, ktorí sa do toho zapojili. Často sa bojkot vykresľoval zjednodušene ako konflikt medzi desiatkami hráčov a pánom Nemečkom, ktorý dlhodobo na zväze pôsobil.
Osobne som s ním nikdy nemal problém a považujem jeho prácu za kvalitnú. Aj spätne ju oceňujem a ako na podmienky, tak servis a prístup k nám hráčom som nemal najmenší dôvod sťažovať sa. Išlo nám však o férovú a logickú podobu stanov a následných volieb prezidenta SZĽH, ktoré sa nikdy netýkajú iba seniorských reprezentantov, ale majú vplyv na celý hokej na Slovensku.
Ako to po tomto období vyzeralo v reprezentácii?
Následne sa kormidla ujal Zdeno Cíger. Ten mal úplne iný prístup ako ostatní tréneri, ktorých som zažil. Na striedačke som ho vnímal skôr ako skúseného hráča než trénera. Zdeno sa venoval mladým hokejistom a deťom, čo vykresľuje jeho ľudský rozmer a dokazuje jeho veľkosť ako človeka. Ako generácia, ktorá nepatrila do jeho éry, sme však evidentne potrebovali viac jasného vedenia, pretože kvalita kádra nebola taká, aby sme boli schopní uspieť bez detailnejšej prípravy a systému.
Na prvom šampionáte pod jeho vedením v Rusku (2016) sme nemali hviezdny tím, ale neboli sme ani slabí. Porážky s Nemeckom a Bieloruskom nás stáli postup do štvrťfinále, keďže v poslednom zápase sme Američanov zdolali až po predĺžení a chýbal nám bod.
Potom prišiel Craig Ramsay, čo bola nová kapitola. Hneď po prvých tréningoch a zápasoch ma pán tréner očaril. Jeho metódy a filozofia perfektne zapadli do mojich predstáv o hokeji a každý deň pod jeho vedením ma bavil. To, že ho Miro Šatan priviedol na Slovensko, považujem za vynikajúci krok.
Myslíte si, že bolo správne zveriť úlohu hlavného trénera pánovi Vladimírovi Országhovi na nadchádzajúcich majstrovstvách sveta?
Áno. Momentálne mi nenapadá nikto vhodnejší. Vlado Országh má bohaté skúsenosti s reprezentáciou a veľmi dobre pozná, ako funguje slovenský hokej.
Aj keď filozofia hry, ktorú si osvojil počas svojho pôsobenia v Česku, môže byť odlišná od tej, ktorú razí Craig Ramsay, stále si myslím, že ide o správnu voľbu. Medzi nimi panuje veľký vzájomný rešpekt – prirodzený, nehraný – a to je v tejto pre všetkých nečakanej situácii mimoriadne dôležité. Je to rozhodnutie, ktoré dáva zmysel.
Vlado Országh je nielen vynikajúci profesionál, ale aj skvelý človek s obrovským charakterom. Ako tréner je pracovitý a poctivý, vždy sa na neho dá spoľahnúť. Držím mu palce – mám ho rád ako človeka aj ako trénera – a verím, že sa mu podarí uspieť.
Vidíte v súčasnosti nejaké konkrétne talenty, ktorí ešte nenahliadli do reprezentácie a mohli by mať šancu uspieť na medzinárodnej úrovni v reprezentácii v nadchádzajúcich rokoch?
Dalibor Dvorský už na šampionáte do 20 rokov ukázal, že patrí medzi špičkové talenty. Prechod z juniorského do seniorského hokeja zvládol bez problémov – hrával na Slovensku, vo Švédsku aj v Kanade. Je to výrazný talent, ktorý už teraz patrí medzi výborných hráčov, a je na dobrej ceste stať sa svetovým hokejistom.
Luka Radivojevič, ak zostane zdravý, má našliapnuté k tomu, aby sa stal hráčom NHL a rozdielovým hokejistom pre slovenskú reprezentáciu. Jeho výkony sú fascinujúce – už počas pôsobenia vo švédskych mládežníckych ligách sa o ňom hovorilo ako o výnimočnom hráčovi.
Zaujímavý je pre mňa aj mladý Tomáš Chrenko a napokon spomeniem aj Michala Svrčeka, ktorý sa etabloval v top mužstve švédskej SHL a ukazuje veľký potenciál.
Posledné roky sa rieši otázka pôsobenia hráčov z KHL v reprezentácii. Aký je na to váš názor?
Myslím si, že hokejisti pôsobiaci v KHL by v čase, keď Ukrajina stále čelí ruským útokom – a to zďaleka nielen na vojenské ciele – nemali byť súčasťou slovenskej reprezentácie. Hoci ide bez debaty o kvalitných hráčov, z ktorých mnohí sú aj moji kamaráti, domnievam sa, že reprezentácia by v tomto smere mala zaujať jasné stanovisko.
Sám som v Rusku hrával, mám tam priateľov a môžem potvrdiť, že športové aj finančné podmienky v KHL sú špičkové. Rovnako sa netajím tým, že moje vzťahy s mnohými ľuďmi, s ktorými som tam prichádzal do kontaktu, boli veľmi dobré. Dôvody, pre ktoré sa niektorí hráči rozhodnú pôsobiť v KHL, preto úplne chápem.
Zároveň však nemožno poprieť, že KHL je výrazne prepojená s ruským režimom, a že aj hokej na ligovej úrovni je jedným z nástrojov využívaných na jeho propagáciu. Verím, že nikto zo zahraničných hráčov v KHL – vrátane Slovákov – ruskú vojenskú agresiu nepodporuje. Napriek tomu si však musia uvedomovať, čoho sú ich kluby momentálne súčasťou.
Nepozvanie takýchto hráčov do reprezentácie by mohlo byť zo strany hokejového zväzu diplomatickým signálom. Či chceme alebo nie, ako malá krajina potrebujeme patriť do širšieho medzinárodného spoločenstva. A vzhľadom na našu geografickú polohu a historickú skúsenosť si nemyslím, že by pre nás v tejto chvíli bolo Rusko vhodnejším partnerom než tí, ktorých ešte stále máme.
Aj keby nás to malo stáť slabšie športové výsledky. Dobrí a zlí ľudia sú v každom kúte sveta. V mojom prípade rozhodne nejde o plošné odsúdenie Rusov, ale o nesúhlas s agresívnou politikou ich vedenia, ktorá sa odohráva nebezpečne blízko nás.
Ako hodnotíte súčasnú situáciu v slovenskom hokeji? Vidíte nejaké pozitívne zmeny v porovnaní s tým, ako to bolo počas vašich reprezentačných čias?
Hodnotiť súčasnú situáciu je ťažké, keďže po kariére vnímam veci inak a z diaľky. Dnes dostáva viac hráčov šancu v reprezentácii, čo je pozitívne, pretože to rozširuje možnosti výberu. Tento rok by sa to mohlo ukázať v praxi.
Materiálne podmienky a hokejové zázemie na Slovensku sú horšie než v mnohých krajinách, ktoré majú zastúpenie v A-skupine majstrovstiev sveta. Napriek tomu sme však stále konkurencieschopní, čo dokazuje, že sa na Slovensku robí veľa dobrého.
